Zväčša brazílska Amazónia je najrozsiahlejší areál tropického dažďového pralesa. Veľa ho každoročne padne za obeť drevárskym holorubom a klčovaniu pre plantáže, polia a najmä pasienky. Nová analýza však preukázala, že hoci to spočiatku prináša miestny ekonomický boom a zvyšuje kvalitu života, je to dočasné, vzápätí nasleduje úpadok.
V časopise Science ju uverejnil šesťčlenný tím portugalskej bádateľky Any Rodriguesovej, v čase predmetného výskumu z Cambridgeskej univerzity (Veľká Británia), ktorá aktuálne pôsobí v Stredisku pre funkčnú a evolučnú ekológiu CNRS (francúzska obdoba SAV) v Montpellieri. Zvyšok tímu tvorili traja Briti a dvaja Brazílčania.
Založená je na výskume 286 obcí v brazílskej Amazónii, ktorých chotáre zasiahli rôzne stupne odlesnenia. Bádatelia si všímali predovšetkým očakávanú dĺžku života obyvateľov, ich gramotnosť a príjem na hlavu. Tieto tri parametre sú základom takzvaného Indexu ľudského rozvoja OSN (Human Development Index, HDI).
Vedci obce rozdelili do siedmich skupín na základe ich polohy voči hranici odlesňovania v roku 2000. Niektoré mali stále nedotknutý prales, iné celkom vyrúbaný, väčšina sa nachádzala niekde medzi týmito krajnosťami, no pri nich sa rozlišoval silnejúci a slabnúci priebeh odlesňovania.
Pohyblivý oblúk
Aktuálna vlna odlesňovania sa začala v 70. rokoch minulého storočia na východe a juhu Amazónie. V zásade išlo o vládne kolonizačné programy. V 80. rokoch vlna postupovala na západ a pozdĺž južného okraja ako „oblúk odlesňovania". Dodnes preniká do srdca Amazónie.
V Brazílii je 40 percent zostávajúceho tropického dažďového pralesa. Tvorí pilier globálnej biologickej rozmanitosti, regulácie klímy (viazaním vzdušného uhlíka), ako aj kolobehov biogeochemicky významných látok, čo s produkciou kyslíka a údržbou čistoty vodných zdrojov spadá do stále nedocenených (hoci ich už možno vyjadriť finančne) takzvaných ekosystémových služieb. Napriek tomu všetkému amazónskeho pralesa ďalej rýchlo ubúda.
Od roku 2000 to bolo 155 tisíc kilometrov štvorcových, pričom sa v rokoch 1988 - 2008 strácal priemerným tempom 1,8 milióna hektárov ročne (čo je asi rozloha Kuvajtu), o vyše štyri futbalové ihriská za minútu. Prestavuje to takmer tretinu celosvetového tropického odlesňovania a 250 miliónov ton uhlíka uvoľneného do ovzdušia.
Brazílska Amazónia predstavuje celosvetovo plné dve pätiny tropického dažďového pralesa.
Foto: Alexander Lees
Jeho zmenšovanie o 1,8 milióna hektárov ročne zodpovedá uvoľneniu 250 miliónov ton uhlíka do ovzdušia.
Foto: Alexander Lees
Rozvoj a príroda
Amazónia je nesporne obrovská - aj bez mimobrazílskych častí. No taký rozsah rúbania a klčovania je už „nad pomery" aj v jej meradle. Odôvodňuje sa to popri ekonomických ukazovateľoch, ktoré krátkodobo a lokálne vyzerajú naozaj pôsobivo, skvalitňovaním života miestnych komunít, domorodých i prisťahovalcov.
Amazónia je najmenej rozvinutou časťou Brazílie. Je pochopiteľné, že sa ju táto krajina s rýchlo pribúdajúcim obyvateľstvom usiluje ekonomicky využiť. Ide ale aj o jej spomenuté globálne prínosy vo sfére ekosystémových služieb. V priamom súboji ekonómie a ekológie stále spravidla víťazí tá prvá. Hoci v súvahe mnohé chýba.
Lenže ekonomické prínosy nie sú také jednoznačné. Kvalita života miestnych, vyjadrená spomenutými parametrami, sa v skorých štádiách odlesňovania Amazónie skutočne rýchlo zlepšila. V zásade sa do niekoľkých málo desaťročí stlačil rozvoj, ktorý si v mnohých iných krajinách vyžiadal stáročia postupných krokov.
Ľuďom sa zlepšili celkové životné podmienky z niekoľkých základných príčin. Po prvé, využívaním nových prírodných zdrojov, drevo, minerálov a pôdy vyklčovanej pre poľnohospodárske účely. Po druhé, vyššími príjmami z miezd a poplatkov, ktoré získali. A napokon po tretie, lepším prístupom ku vzdelaniu a lekárskej starostlivosti.
Vyklčovaná pôda sa využíva najmä ako pašienky a polia. Donedávna predstavovali jej tri štvrtiny pasienky, v poslednom čase stúpa podiel plantáží a polí, aj v rámci produkcie biopalív.
Foto: Alexander Lees
Čoraz výraznejšiu úlohu v amazonskom odlesňovaní zohráva veľkoplošné pestovanie sóje.
Foto: Alexander Lees
Rýchly zvrat šťasteny
Má to ale háčik. Spomenuté rýchle zlepšovanie bolo dočasné. Akonáhle sa miestne prírodné zdroje vyťažili a hranica odlesňovania postúpila hlbšie do divočiny, úroveň rozvoja klesla späť výrazne pod brazílsky federálny priemer. V zásade ju nie je možné odlíšiť od tej pred odlesnením.
Presnejšie: Celková hodnota HDI v Amazónii stúpla, tak ako v celej Brazílii (1990: 0,627; 2000: 0,713). No kým v skorých fázach odlesňovania HDI v predmetných obciach rástol rýchlejšie ako federálny priemer, po odlesnení sa prepadol do hlbokého podpriemeru.
Miestni ľudia ale medzitým prišli o prales so všetkým čo im ponúkal pre - aj keď nesporne náročný - predchádzajúci tradičný život. A samozrejme im spolu s ostatným ľudstvom súčasne ubudlo z prvoradého „dodávateľa" všetkých spomenutých ekosystémových služieb.
„Amazóniu ľudia na celom svete uznávajú pre bezparalelnú prírodnú hodnotu. Je to ale tiež mimoriadne chudobná oblasť. Všeobecne sa predpokladá, že nahradenie pralesa pasienkami a poľami znamená najlepší prístup k naplneniu legitímnych ašpirácií tejto oblasti na rozvoj," povedala Ana Rodriguesová.
„Táto štúdia to overovala. Zistili sme, že hoci „pohyblivá hranica" odlesňovania prináša počiatočné zlepšenia príjmu, očakávanej dĺžky života a gramotnosti, tieto prínosy nie sú trvalé," doplnila.
Príčiny zvratu
Spoluautor Bob Ewers z Imperiálneho kolégia v Londýne akcentoval, že závery štúdie znamenajú dôležité posilnenie argumentov pre zachovanie Amazónie, vyplývajúcich z obáv rovnako o miestne, ako o globálne životné prostredie. Ďalšie tamojšie odlesňovanie treba obmedziť.
V oblastiach, ktoré sa práve odlesňujú, je namieste lepšie riadenie všetkých stránok tohto procesu, aby pre miestnych neznamenal rýchly prechod od boomu ku krachu.
Aké sú príčiny zvratu? Pri dreve je to jasné - keď sa les vyrúbe, už ho viac niet. No aj pôda polí a pašienkov sa rýchlo vyčerpá. Jej zloženie sa totiž pre poľnohospodárstvo veľmi nehodí.
Bujnosť tamojšieho dažďového pralesa klame: v pôde je málo živín, prevažne sa sústreďujú v samotnej biomase stromov. Takže keď ľudia vyrúbu a odvezú jej väčšinu, aj les sa obnovuje pomaly.
Ilustruje to chmúrny fakt, že už do 90. rokov minulého storočia ľudia opustili tretinu pasienkov krátko predtým získaných vyklčovaním amazonskeho pralesa. Pašienky pôvodne predstavovali tri štvrtiny využitia odlesnenej pôdy.
Obraz skazy dovŕšujú negatívne javy v rámci trvalého prúdu prisťahovalcov. Popri serióznych, istým kapitálom vybavených rančeroch, farmároch či všeobecných kolonistoch, ale aj bezzemkoch, odhodlaných tvrdo pracovať konečne na vlastnej farme, sú totiž medzi nimi aj zlatokopi, ilegálni drevári a špekulanti dychtiví ovládnuť čo najviac pôdy. Mnohým ide len o rýchly, akýmkoľvek spôsobom dosiahnutý finančný zisk a odídu.
Poľnohospodárske využitie vyklčovanej pôdy čo len ako pasienkov ju však rýchlo vyčerpáva...
Foto: Alexander Lees
...a nový les rastie pomaly, lebo v amazonskej pôde tak či onak bolo málo živín, väčšinu z nich obsahovala biomasa vyrúbaných stromov. Mnohé tamojšie pasienky chovatelia dobytka opustili už po niekoľkých rokoch.
Foto: Alexander Lees
Lepšie je nechať prales stáť
Ďalší spoluautor, Adam Balmford z Cambridgeskej univerzity, zdôrazňuje, že obrátenie tohto negatívneho trendu závisí predovšetkým na tom, aby ľudia mimo Amazónie pochopili, že všetci pozemšťania na tom budú v konečnom dôsledku lepšie, ak tamojšie pralesy zostanú stáť. A boli ochotní niečo pre to urobiť, finančne či inak.
Lebo obyvatelia Amazónie nesporne majú právo na lepší život. Viaceré dlhodobé terénne experimenty nielen zo samotnej Brazílie, ale aj z Bolívie a Peru ukázali, že pri vhodných postupoch je finančný prínos využívania stojaceho pralesa (výberová ťažba dreva, plody, turistika) vyšší, ako keď sa vyrúbe. Lenže chce to počiatočné investície.
„Bude to mimoriadne obťažné, finančne i prakticky. Určitým prísľubom sú predbežné rozhovory, ktoré sa v tejto súvislosti vedú v rámci príprav na decembrovú konferenciu o klimatickej zmene v Kodani. Ide o to, aby rozvinuté krajiny zaplatili krajinám ako Brazília, keď ponechajú uhlík uložený vo svojich pralesoch," povedal Adam Balmford.
„Azda sa tak napokon vysporiadame so situáciou, v ktorej strácajú všetci - na prospech každého človeka, vrátane miestnych Brazílčanov," doplnil.
Poučenie aj pre nás?
Väčší dôraz na skutočný záujem celku by nezaškodil ani pri rade súčasných developerských projektov na území slovenských národných parkov a chránených prírodných oblastí. Nik nepochybuje o prínose trebárs pre zamestnanosť a v odôvodnených prípadoch sa možno zhodnúť na výnimke.
Ale čo takto porovnať súhrnný prínos pre zamestnanosť, HDP a finančnú bilanciu riešení, ktoré poškodia či úplne zlikvidujú prírodné „rodinné striebro" a riešení, ktoré ho zachovajú a ubytovacie či rekreačné kapacity situujú do podhoria? Nezistilo by sa, že pre spoločnosť je to prvé oveľa menej výhodné, hoci prospieva čiastkovým záujmom?
(Treba mať na pamäti, že príroda nie je bežný prostriedok podnikania. Pri jej využívaní sa musia zarátať všetky faktory, vrátane takzvaných externalít. S nimi to často končí takto: zisk odtečie, ale škody a straty - vysoko prevyšujúce dane, odvody a poplatky uhradené komerčnými subjektami - znášajú všetci daňoví poplatníci.)
To by oživilo aj mnohé upadajúce a vyľudňujúce sa dediny. Dalo ich obyvateľom prácu bez dochádzania, ktoré aj pri neveľkej vzdialenosti a pomernom pohodlí popri nákladoch negatívne poznamenáva rodinný život a osobný vývoj. Turisti by si na o čosi dlhší prístup do hôr zvykli - veď sa to dá zatraktívniť, aj konskými povozmi či bicyklami.
Najmä ak by vedeli, že sa im to bohato vráti v zážitkoch zo zachovaných prírodných krás. Netreba vynachádzať koleso, tak to už všelikde v skutočných národných parkoch (a nie „lunaparkoch" ako znie trefné komentovanie lokálnej situácie ešte z 80. rokov - autorkou bola, ak pisateľa pamäť neklame, Hana Somorová) funguje.
Hlavné zdroje: Science z 12. júna 2009; Komuniké University of Cambridge z 11. júna 2009.
