Vedci vysvetlili prekvapivý, hoci samozrejme želateľný deficit prudkých silných zemetrasení na Taiwane. Teda - deficit vo vzťahu k polohe ostrove na povestnom tichomorskom „ohnivom prstenci" sopečnej a tektonickej aktivity.
Presne v duchu príslovia o kline, ktorý vybíja iný klin. Alebo o zle, ktoré vyháňa iné. Východ Taiwanu patrí do pásma intenzívnej seizmickej aktivity pozdĺž brehov Tichého oceánu.
Leží na hranici dvoch dosiek zemskej kôry - eurázijskej a filipínskej. Šikmo do seba narážajú, čo vedie k horotvorným procesom, zemetraseniam a sopečným výbuchom.
Táto hranica patrí k najaktívnejším. Napriek tomu sa tam vyskytuje málo silných zemetrasení, aké za niekoľko sekúnd či minút dokážu zničiť celé mestá a veľké plochy krajiny. Prečo?
Kto hľadá nájde - aj to, čo nehľadal
Odpoveď na túto otázku sa rozhodli hľadať ChiChing Liu z Ústavu vied o Zemi Academie Sinica v Taipei (Taiwan) a Alan Linde so Selwynom Sacksom z Carnegieovej inštitúcie vo Washingtone (USA).
A zdá sa, že ju našli. V časopise Nature uverejnili prekvapenie: v taiwanskej oblasti jestvuje závislosť medzi výskytom tajfúnov a pomalých zemetrasení, trvajúcich hodiny až dni.
Tajfúny tam očividne spúšťajú prinajmenšom niektoré pomalé zemetrasenia. Vyplýva to z údajov siete troch meračov napätia v zemskej kôre v hĺbkach 200 až 270 metrov na východe ostrova v rokoch 2002-2007.
Cieľom bolo zdokumentovať jemné pohyby a deformácie hornín. Vedci ale merali aj zmeny atmosférického tlaku, lebo zvyčajne majú za následok úmerné zmeny napätia v kôre. Potrebovali aj tieto informácie, aby ich potom odrátali od seizmických zmien a zostali im „čisté" podzemné javy. Prinieslo to ale nečakaný objav.
Presvedčivá štatistika
Na Taiwane sú tajfúny časté. Ale v druhej polovici roka, prvé štyri mesiace sú bez tajfúnov. Vedci za 5 rokov zachytili 20 celkove pomalých zemetrasení. V netajfúnovom období však nijaké.
Každé pomalé zemetrasenie trvalo niekoľko hodín až čosi vyše jedného dňa. Jedenásť súviselo s tajfúnmi. Táto jedenástka tiež v rámci dvadsiatky tvorila skupinu najsilnejších a so zložitejším priebehom.
Historicky prvé známe pomalé zemetrasenie seizmológovia zaznamenali na japonskom poloostrove Izu. Nebolo to ale na hranici dosiek, ale v rámci aktívneho zlomu vnútri dosky. Odvtedy bolo takých javov pozorovaných mnoho na viacerých miestach. Uvažuje sa aj, že by mohli spúšťať silné zemetrasenia, najmä v Japonsku a Kalifornii.
Jednoduché vysvetlenie
Ako to vlastne funguje? Tajfún zníži atmosférický tlak nad súšou. Na dne mora pri ostrove to však neplatí, voda hneď stúpne a tiaž jej vyššieho stĺpca zasa tlak vyrovná. Vzniká tým nerovnováha tlaku nad dvomi stranami pri Taiwane šikmo na západ klesajúceho zlomu. Ak je tam nahromadené napätie, nerovnováha má sklon ho uvoľniť.
„Na tomto zlome sa napätie hromadí viac-menej stálym tempom," povedal Adam Linde. „Ak už veci dospeli do blízkosti uvoľnenia, stačí potom malá porucha vyvolaná tlakovou nížou tajfúnu a prehupne sa to cez kritickú hranicu; keby tajfúnov nebolo, napätie by sa hromadilo ďalej," doplnil.
Tajfúny ako seizmický ventil
A pokračoval: „Prekvapuje skutočnosť, že v tejto oblasti zemegule niet katastrofických zemetrasení a len málo silných. Porovnajme si to z preliačinou Nankai v juhozápadnom Japonsku. Dosky zemskej kôry sa tam zbiehajú o 4 centimetre ročne. Každých 100 až 150 rokov to tam vyvoláva silné zemetrasenie s magnitúdou 8. Na juhovýchode Taiwanu sa pritom tie isté dve dosky zbiehajú viac ako dvakrát rýchlejšie."
Tajfúny na východnom Taiwane spúšťaním pomalých zemetrasení plnia funkciu bezpečnostnej záklopky. Vďaka tomu sú tam naozaj ničivé zemetrasenia vzácne. Napätie sa opakovane uvoľní na krátkych úsekoch zlomu a nehromadí na dlhšom, aby napokon vyústilo do silného, oveľa ničivejšieho zemetrasenia.
Medzi obyvateľmi východu Taiwanu zatiaľ v tejto súvislosti nik nerobil prieskum verejnej mienky. Ale ak by dostali otázku, ktoré z dvoch ziel - tajfúny verzus silné zemetrasenia - by si vybrali, zrejme by to boli tajfúny. Tak ako to zhodou okolností súbehom miestnych prírodných pomerov aj vyšlo.
Hlavné zdroje: Nature z 11. júna 2009; Komuniké Carnegie Institution for Science z 10. júna 2009.
