A fragment čeľuste pravekého trojprstého koňa z Panamy potvrdil jeho prítomnosť až tak ďaleko na juhu.
Žijeme v dobe veľkých zmien. Civilizačných, ak pominieme politicko-ekonomický šum, ale najmä rastúceho rozsahu našich vplyvov na prírodné prostredie, priamych i sprostredkovaných globálnym otepľovaním, na ktorom takmer určite máme svoj podiel. Využívaním fosílnych palív i premenou čoraz väčšej plochy súše.
Ako zareagujú živočíchy a rastliny? Mnoho sa dá zistiť ich pozorovaním v reálnom čase, či experimentami - napríklad s vývojom rastlín pod stanmi v umelej atmosfére so zvýšeným obsahom oxidu uhličitého. Zvlášť dôležitým kľúčom k poznaniu budúceho vývoja sú ale analógie, predstavované tým, čo sa skutočne odohralo v minulosti.
Ponúka ich paleontologický výskum v kombinácii s paleoklimatologickým. Výsledkom sú odborne podložené prehistorické momentky: kde kedy v akej klíme žili aké zvieratá a aké rastliny. V podstate nimi nazeráme do dávnych „experimentov", ktoré urobila samotná príroda a vymedzovali priestor toho, čo je možné na Zemi.
Prežúvanie pod polnočným slnkom
Jaelyn Eberleová z Coloradskej univerzity v Boulderi (USA) a z Múzea prírodnej histórie pri tejto univerzite hľadala so svojím tímo fosílie dávnych cicavcov za polárnym kruhom. Konkrétne na kanadskom ostrove Ellesmere, ktorý leží približne na 80. stupni severnej šírky oproti severnému Grónsku.
Skúmali tam predovšetkým geologické vrstvy staré 53 miliónov rokov, z treťohorného oddelenia eocén. Svet bol vtedy oveľa teplejší ako dnes aj za polárnym kruhom, najmä v dôsledku väčšieho množstva vzdušného oxidu uhličitého. No aj tak ich prekvapil celoročný tep života. Napísali o tom v časopise Geology.
Efekt striedania polárneho dňa a polárnej noci totiž samozrejme pôsobil aj vtedy. Arktické bylinožravce sa museli vysporiadať so šiestimi mesiacmi temnoty. Napriek tomu sa tam v bujných bažinatých lesoch vynikajúco darilo až 400-kilogramovým predkom dnešných tapírov a príbuzným dnešných hrochov a nosorožcov.
Cez polárne leto sa živili ako zvyčajne - kvitnúcimi rastlinami, lístím stromov a vodnými rastlinami. Cez polárnu zimu zmenili stravovanie na konáriky, spadané lístie, ihličie a huby.
Preukázala to analýza pomerov izotopov uhlíka a kyslíka vo vzorkách zo zubov troch typov treťohorných cicavcov, obývajúcich Ellesmere. Prvým bol Coryphodon, tvor podobný hrochovi, ktorý žil napoly vo vode, druhým predok dnešného tapíra a tretím Brontotherium, tvor pripomínajúci nosorožca.
Umelecká vízia hrochovitého cicavca Coryphodon-a, ako si pred 53 miliónmi rokov počas polárnej noci hľadá potravu v lese na arktickom ostrove Ellesmere.
Ilustrácia: American Museum of Natural History/D. Finnin
Ani jedno z týchto zvierat nemigrovalo. Ani jedno neriešilo polárnu zimu dlhodobým spánkom, hibernáciou. Za polárnym kruhom žili celoročne, iba v zime pri zháňaní potravy prešli na „núdzový režim". Dlhé sezónne migrácie podľa bádateľského tímu vylučujú aj nálezy kostí veľmi mladých jedincov.
Na Ellesmere sa v tom čase teplota počas roka pohybovala od bodu tesne nad bodom mrazu po takmer 21 stupňov Celzia. Letá boli pomerne teplé a vlhké, zimy mierne.
Dnes sa tam teploty menia od mínus 38 stupňov Celzia v zime po asi 9 stupňov Celzia v lete.
O bujnej treťohornej vegetácii na Ellesmere dodnes svedčia pahýľe stromov, aké v súčasnosti rastú v bažinatých cyprišových lesoch na juhovýchode USA.
Jaelyn Eberleová s kolegami sa domnievajú, že získané výsledky naznačujú, čo sa asi dá v pomerne blízkej budúcnosti za polárnym kruhom čakať pri terajšom tempe globálneho otepľovania. V Arktíde sa navyše otepľuje dvakrát rýchlejšie ako inde. Od roku 1991 o asi 4 stupne Celzia.
Jaelyn Eberleová (vľavo) pri hľadaní cicavčích fosílií na Ellesmere.
Foto: University of Colorado
Odmasakrovanie kalifornskej kostnice
Krajina, ktorá sa tiahne severovýchodne od okraja mesta Bakersfield v južnej Kalifornii, je už od polovice 19. storočia známa ako veľkoplošné (desiatky kilometrov štvorcových) nálezisko množstva pozostatkov treťohorných zvierat. Žili pred približne 15 miliónmi rokov.
Dominujú na ňom kosti vymretých druhov tuleňov, veľrýb, delfínov, rýb a obrích korytnačiek, trikrát väčších ako dnešná rekordmanka, morská kožatka veľká (Dermochelys coriacea) - a žralokov. No nie hocakých žralokov. Išlo o druh Carcharocles megalodon, predka dnešného žraloka modrého, Carcharodon carcharias.
Ten je známy aj pod ľudovým názvom veľký biely žralok, prevzatým z angličtiny. No megalodon ho zatieňuje. Veru nie náhodou sa bakersfieldské nálezisko volá Sharktooth Hill, Vrch žraločích zubov. Predmetné zuby sú veľké ako ľudská dlaň, dosahujú hmotnosť až takmer pol kilogramu a patrili dvanásť metrov dlhému tvorovi!
Bakersfieldské nálezisko sa vyznačuje pomerne malým zastúpením sedimentov. Vedci ho preto dlho považovali za miesto akéhosi sezónneho masakru spomenutých zvierat na ich obľúbených rozmnožovacích lokalitách žralokmi, ktorý navyše azda sprevádzala prírodná katastrofa, sopečný výbuch, alebo invázia morských rias.
Americko-kanadský tím na čele s Nicholasom Pyensonom z Univerzity Britskej Kolumbie vo Vancouveri však teraz v časopise Geology z opätovného preskúmania náleziska odvodil miernejšie vysvetlenie. Sharktooth Hill nie je záznamom krátkodobého masakru, ale kontinuálneho, približne 700-tisícročného vývoja.
Anomálny deficit sedimentov vyplynul z nezvyčajných klimatických podmienok, ktoré v tom čase prevládali. Nálezisko vzniklo pred 15,9 až 15,2 miliónmi rokov. Klíma sa otepľovala, hladina svetových oceánov vrcholila.
A aj pri Bakersfielde sa rozkladalo more. Vedci ho nazývajú Temblorské, podľa pohoria na juhozápade kalifornského údolia San Joaquin. Líniu pobrežia vtedy tvorilo vznikajúce pohorie Sierra Nevada. Nálezisko bolo šelfom vo veľkej plytkej zátoke a ležalo práve oproti širokému vstupu zo zátoky do spomenutého mora.
Nahromadeniu sedimentov medzi kosťami zabránili pomerne silné prúdy v zátoke. Kosti sa ukladali vedľa seba a na seba, kým ich napokon - po opätovnej zmene klímy - predsa len neprekryli sedimenty.
Vedci tiež na kostiach zistili málo stôp po žraločích zuboch. V nálezisku sa našli aj kosti suchozemských zvierat, ako tapírov a koní, ktoré do zátoky očividne priniesli riekya potoky. Kosti mladých jedincov sú pomerne vzácne, čiže nešlo o rozmnožovacie miesto trebárs tuleňov. A niet ani stôp po prírodnej katastrofe.
Takže: nijaká kostnica po rýchlom masakri. Sharktooth Hill by si však aj tak zaslúžil lepšiu starostlivosť - za chránený prírodný výtvor bola zatiaľ - v roku 1976 - vyhlásená iba jeho malá časť.
Zostavená kostra treťohorného tuleňa z rodu Allodesmus. Pochádza z náleziska Sharktooth Hill a vystavená je v Múzeu prírodnej histórie v San Diegu.
Foto: Nick Pyenson/University of British Columbia
Poklady v hline
Paleontológom a geológom sa rozširovaním Panamského prieplavu, najmä pre supertankery na prepravu ropy a skvapalneného zemného plynu, splnil sen. Desať miliónov metrov kubických doteraz premiestnenej zeminy im už prinieslo rad cenných nálezov, dokladajúcich význam Panamskej šije ako suchozemského mosta pre organizmy.
Geológovia a paleontológovia hľadajú v zemine odkrytej pri rozširovaní prieplavu. V pozadí je novovybudovaný most.
Foto: STRI
Najnovší sa týka treťohorného koňa Anchitherium clarencei spred 15 až 18 miliónov rokov. Veľký fragment čeľuste so zubmi opísal v časopise Journal of Paleontology Bruce MacFadden z Floridskej univerzity a Floridského múzea prírodnej histórie v Gainesville (USA).
Z podrobností zubov i celkovej stavby čeľuste vyplýva, že tento prakôň sa neživil spásaním trávy, ale okusovaním vetvičiek krovísk a stromov, ako dnes trebárs žirafy a mnohé antilopy.
Fosília treťohorného koňa Anchitherium clarencei, ktorá sa našla pri Panamskom prieplave...
Foto: Aldo Rincon
...a jej šťastný nálezca Aldo Rincon. V Smithsonovskom ústave tropického výskumu v Paname je na internom pracovnom pobyte.
Foto: STRI
Fosília potvrdzuje dosiaľ nejasnú južnejšiu prítomnosť tohto koňa, známeho predovšetkým z nálezov v Severnej Amerike, konkrétne na Floride, v Nebraske a v Južnej Dakote v USA.
A tiež názor Brucea MacFaddena, že v treťohorách bola v Paname mozaika pomerne hustého lesa a otvorenejšej krajiny s ostrovčekmi lesa. Popri väčšom Anchitheriu tam vtedy žil aj trpasličí kôň z rodu Archaeohippus.
Dnes pozdĺž prieplavu rastie najmä dažďový prales, čo bráni hľadaniu fosílií - napokon aj ich zachovávaniu. Práce pri jeho rozširovaní ponúkajú v trópoch vzácnu príležitosť, aby boli vedci okamžite na mieste pri čerstvých odkryvoch, kým ich „spláchnu" prívalové dažde alebo prekryje rýchlo rastúca vegetácia.
Hlavné zdroje: Geology z júna 2009; Komuniké University of Colorado at Boulder z 1. júna 2009; Komuniké University of California at Berkeley z 8. júna 2009; Komuniké Smithsonian Tropical Research Institute z 8. júna 2009.
