Stručná história hi-fi

Drvivej väčšine príslušníkov dnešnej mladšej generácie tie dve slabiky už nič nepovedia, ale pre tých zo staršej a strednej generácie, ktorí to s počúvaním hudby mysleli vážne, predstavoval výraz „hi-fi" svojho času priam magické zaklínadlo.


historia_hi-fi_01_hl.jpg
Počúvať v polovici sedemdesiatych rokov hudbu na kvalitnom reprodukčnom zariadení nebola úplná samozrejmosť. Zahraničné zosilňovače, reproduktorové sústavy, gramofóny a kotúčové magnetofóny vyhovujúce kritériám high fidelity, čiže vysokej vernosti (rozumejte: zvuku), sa síce dali kúpiť aj na tuzemskom trhu, ale boli pomerne drahé.

A tak sme si naše hi-fi aparatúry všelijako skladali a sami stavali. Vzrušovali sme sa a túžili nad prospektmi a katalógmi výrobcov zvučných mien, po škole a po sobotách sme brigádovali a každý z nás sníval o chvíli, keď si hi-fi aparatúru podľa svojich snov konečne skompletizuje, pustí si na nej obľúbenú platňu, pohodlne sa usadí a miestnosťou zaznie verne reprodukovaná hudba. Hi-fi, to bolo pre mňa a mojich priateľov vlastne zlaté teľa. Či skôr zlatý grál, ktorý nás udržiaval v aktivite a zabránil nám v najcitlivejšom veku prepadnúť iným, zhubnejším vášňam.

Ako vznikla reprodukcia zvuku

Kto si chcel vypočuť hudbu pred vynálezom gramofónu, tomu neostávalo nič iné, len si ju zahrať sám na hudobný nástroj alebo ísť na koncert. Akýmsi prechodným médiom bol voskový fonografický valček, na ktorý sa prostredníctvom fonografu vyrýval mechanický záznam. Fonograf zároveň slúžil aj na spätné prehrávanie. Prístroj si patentoval Thomas Alva Edison v roku 1877.

I napriek neustálemu zlepšovaniu a zdokonaľovaniu záznamu zvuku, záznamového materiálu a obsluhy prístroja však fonograf nenašiel uplatnenie tam, kde chcel Edison, teda v kancelárii. Zato sa presadil ako spôsob uchovania hudby. Hoci Edison tvrdil, že fonograf je jeho najmilšie dieťa, stratil oň čoskoro záujem a začal sa intenzívne venovať vývoju žiarovky.

Dokonca nechal prepadnúť patent, čím umožnil, aby sa o fonograf začali zaujímať iní výrobcovia, napríklad francúzsky Pathé. Práve vďaka tejto firme, ktorá od začiatku nahrávala významné osobnosti francúzskej hudby, môžeme dnes počúvať výkony Enrica Carusa, Fjodora Šaľjapina či Emmy Destinnovej.

Alebo sociálne balady slávneho montmartreského barda Aristida Bruanta, súčasníka impresionistov, predchodcu a priekopníka francúzskeho šansónu. Nahrávky všetkých týchto a mnohých ďalších umelcov sa dochovali v počúvateľnom stave na fonografických valčekoch a v dnešných časoch vyšli, zvukovo dôkladne zreštaurované, na kompaktných diskoch.

Prvé gramofóny

historia_hi-fi_02.jpgFonografický valček však nebol ideálnym médiom ani na manipuláciu, ani na uskladnenie. Od konca 19. storočia ho vystriedala gramofónová platňa, ktorú si (spolu s gramofónom) dal patentovať americký Nemec Emile Berliner v roku 1887.

Platňa sa vyrábala zo šelaku, na povrchu niesla špirálovitú drážku, ktorú pri prehrávaní na gramofóne snímala ihla, teda prenoska. Obvyklá rýchlosť otáčania bolo 78 otáčok za minútu, ale jestvovali aj výnimky. Jedna strana takejto platne (nazývanej štandardnou) mohla obsahovať maximálne tri minúty záznamu, väčší typ platne aj päť minút.

Prvé gramofóny boli čisto mechanické, s charakteristickou plechovou rúrou a poháňané pružinou natáčanou pomocou kľuky. Neskôr už boli elektrické, nielen po stránke pohonu (ktorý bol zákonite stabilnejší), ale aj po stránke snímania záznamu pomocou elektrickej prenosky. Zosnímaná hudba v podobe elektrického signálu sa dala prostredníctvom kábla preniesť do vtedajších elektrónkových rádií, takže reprodukcia bola kvalitnejšia a zvukovo bohatšia. Ale ešte stále nie hi-fi.

Boj o kvalitný zvuk

Gramofón dostal hudbu do domovov, podobne ako rádio, ale zvuková kvalita bola ešte stále biedna. Pritom nosiče boli vcelku kvalitné, ako dnes dokazujú napríklad niektoré vtedajšie legendárne nahrávky legendárnych dirigentov, zvukovo ošetrené a preklopené na kompaktný disk.

Napríklad rané snímky Herberta von Karajana z tridsiatych a štyridsiatych rokov alebo prvý kompletný záznam Smetanovej Mojej vlasti s Václavom Talichom z roku 1929 neznejú síce tak, ako sme zvyknutí pri súčasných symfonických nahrávkach, ale vyznačujú sa prekvapivo širokým dynamickým i frekvenčným rozsahom. Ten však vtedajší poslucháč nemal šancu prostredníctvom svojho technicky nedokonalého domáceho zariadenia počuť.

Práve táto disproporcia, tieto čoraz výraznejšie sa rozširujúce nožničky medzi rastúcou kvalitou štúdiových nahrávok a nemožnosťou využiť ju naplno v podmienkach domácej reprodukcie, dala v tridsiatych rokoch vzniknúť hnutiu za čo najvernejšiu reprodukciu, ktoré neskôr vyústilo do hi-fi hnutia.

Hi-fi bolo vlastne zlúčenie viacerých technológií. Okrem rozhlasového prijímača (ktorý však prijímal iba amplitúdovo modulované vysielanie na stredných, dlhých a krátkych vlnách, takže kvalita zvuku bola relatívne nízka) to bola predovšetkým technológia gramofónu, prehrávajúceho v tých časoch šelakové platne, ďalej zosilňovača osadeného elektrónkami a do tretice reproduktorovej sústavy, ktorá bola v záujme zlepšenia kvality osadená dvoma alebo viacerými elektroakustickými meničmi (reproduktormi) oddelenými elektronickou kmitočtovou výhybkou.

V drvivej väčšine boli tieto komponenty súčasťou jedného celku, teda rádiogramofónu (respektíve „hudobnej skrine", ako sa takéto nezriedka monštrózne zariadenia nazývali), ale už na prelome tridsiatych a štyyridsiatych rokov sa vyskytli jednotlivé moduly v podobe samostatných komponentov - inšpirácia pochádzala z modulového ozvučovacieho systému Westrex určeného pre kiná.

Prichádza stereo

Všetky reprodukčné zariadenia na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov, v priekopníckych časoch hi-fi, boli výhradne monofónne, teda používali jednu prenosovú cestu. Aj napriek vcelku slušnému dynamickému a frekvenčnému rozsahu vtedajších špičkových zariadení pre domáce použitie chýbalo vtedajšiemu audiofilovi k realistickejšiemu zážitku z hudobného programu pravo-ľavé rozloženie virtuálnych nástrojov, podobné tomu v koncertnej sieni.

Pritom prvé experimenty s viackanálovým zvukom sa konali už v 19. storočí. V roku 1881 počas elektrotechnickej výstavy v Paríži prepojil Clement Adler javisko parížskej Opery počas predstavenia pomocou osemdesiatich telefónnych liniek so štyrmi posluchovými miestnosťami v neďalekom hoteli, takže záujemcovia si mohli priložiť ku každému uchu jedno slúchadlo a zažiť ilúziu dvojrozmerného zvuku. Išlo síce o stereofónny živý prenos, ale nie záznam.

Veľkým priekopníkom stereofónie boli Harvey Fletcher, pracovník výskumu v spoločnosti Western Electric, a Irving Crandall, šéf akustického výskumu v laboratóriách spoločnosti Bell. Spolu vyvinuli stereofónny reprodukčný systém pomocou dvojkanálových slúchadiel, čím významne prispeli k neskoršiemu zavedeniu binaurálneho zvuku (neskôr sa ujalo označenie „stereofónny").

V roku 1931 Fletcher s Arthurom C. Kellerom z laboratórií Bell predviedli zlepšený elektrický nahrávací systém významnému dirigentovi Leopoldovi Stokowskému. Ten sa pre stereofóniu nadchol. Paradoxne, v decembri toho roku prihlásil zvukový majster Alan Blumlein na britskom patentovom úrade vynález stereofónneho nahrávacieho procesu.

Prvé stereo nahrávky

Stokowski neostal len pri nadšení. V marci 1932 nahral prvú stereofónnu gramofónovú nahrávku v dejinách zvukového záznamu: Skrjabinovu Promethéu - Báseň ohňa. Bolo to zároveň prvýkrát v dejinách, keď vydavateľ (Bell) použil pre nosič vinyl namiesto tradičného šelaku. Výsledkom bol nosič s dynamickým rozsahom šesťdesiat decibelov a kmitočtovým rozsahom dosahujúcim až desať kilohertzov.

Platňa však mala rýdzo experimentálny charakter, pretože na jej prehratie neexistovalo žiadne komerčne dostupné vhodné zariadenie. To sa nachádzalo iba v laboratóriách firmy Bell. Jednotlivé kanály stereofónneho záznamu sa totiž na platni nachádzali v dvoch paralelných drážkach určených na zosnímanie špeciálne navrhnutou prenoskou s dvoma hrotmi a snímacími systémami.

To sa ukázalo ako nie veľmi praktické riešenie, oveľa rozumnejší sa ukázal neskorší systém stereofónneho záznamu v jednej drážke, keď obidve stopy zvierali proti sebe uhol 45 stupňov. Tento systém, nazvaný 45/45, ktorý si dal Arthur Keller patentovať v roku 1936, sa stal základom pre neskoršie komerčne rozšírené stereofónne platne.

Nezávisle od amerických pokusov v januári roku 1934 v londýnskych štúdiách Abbey Road nahral Alan Blumlein Mozartovu Jupiterskú symfóniu (s dirigentom Thomasom Beechamom) pomocou takzvaného vertikálne-laterálneho záznamu, pri ktorom záznamový nôž vibroval v dvoch smeroch, jeden kanál v horizontálnom a druhý vo vertikálnom. Čiže niečo ako Kellerov systém 45/45, ale celé pretočené o ďalších 45 stupňov.

V apríli roku 1940 Harvey Fletcher s Leopoldom Stokowskim urobili ďalšiu stereofónnu prezentáciu v Carnegie Hall. Predviedli trojkanálový (!) zvukový záznam s kmitočtovým rozsahom 30-15 000 hertzov a dynamikou 120 decibelov, čo vysoko prekračovalo normu DIN 45 500, ktorá neskôr zadefinovala hi-fi. Ako zvukový nosič sa použil filmový pás, médium, ktoré sa však v domácom hi-fi neujalo. Stereofónia ako taká sa však ujala, pričom sa ustúpilo od trojkanálového záznamu a prijal sa dvojkanálový. Len sa čakalo na vhodný nosič.

Magnetofón to istí

Okrem mechanického (gramofón) a optického (ktorý sa v domácom hi-fi neudomácnil) záznamu sa v období pred druhou svetovou vojnou čulo vyvíjal magnetický záznam, vychádzajúci z princípu remanentného magnetizmu.

Už v roku 1888 Oberlin Smith zverejnil odborný článok, v ktorom opisuje možnosti využitia magnetizmu na záznam zvuku. Päť rokov na to dánsky vynálezca Valdemar Poulson zmagnetizoval oceľový drôt a vytvoril drôtový záznamový a reprodukčný prístroj, ktorý dominoval svetu magnetického záznamu nasledujúce štyri desaťročia. V rokoch 1932-1935 nemecký priemyselný koncern I. G. Farben AG vyvinul prvý prístroj používajúci zmagnetizovaný pásik.

Nazval ho Magnetophon. Ďalej sa jej vývoja ujala firma AEG a sériovo ho začal vyrábať Telefunken. V roku 1942 nemecké rádio v Berlíne odvysielalo prvý hudobný koncert nie naživo, ale z magnetofónového záznamu. Paralelne s Nemcami, v roku 1939 vyvinul Marvin Camras z armádneho vývojového strediska USA podobný prístroj, ktorý v sériovej podobe slúžil na vojenské účely počas celej vojny.

Išlo však o primitívny prístroj, vhodný tak akurát na záznamy výsluchov. Keď Američania obsadili Nemecko, horúčkovito pátrali po najnovších záznamových technológiách, v ktorých boli Nemci oveľa ďalej. Major John T. Mullin, v civile zvukový majster, objavil dva zachované prístroje Magnetophon a poslal ich spolu so záznamovými médiami, pásikmi s vrstvou oxidu železa, vyrobenými spoločnosťou BASF, do USA.

Po návrate do civilu prístroje prestaval na stereofónne a uskutočnil s ich pomocou niekoľko záznamov rozhlasových koncertov Binga Crosbyho. V priebehu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa začali kotúčové magnetofóny (nazvané podľa pôvodného Magnetophonu) vyrábať aj pre audiofilské využitie v domácnostiach a stali sa popri gramofónoch masovo používanými audiofilskými prístrojmi. Značky špičkových produktov ako Revox, Uher, Nagra, Sony, Akai, Pioneer, Tandberg zvýšili v tých časoch tep nejednému milovníkovi reprodukovaného zvuku.

Dlhohrajúca platňa

V roku 1948 prišli na trh prvé vinylové dlhohrajúce platne spoločnosti Columbia s vysoko kvalitným zvukom, čím dostali audiofili do rúk dostupné médium, ktoré konečne plne vyhovovalo nárokom na vysokú vernosť záznamu. Columbiu vzápätí nasledovali iné firmy vrátane nášho Supraphonu. Vinylová LP (long-play) platňa sa v priebehu päťdesiatych rokov stala normou a definitívne vytlačila štandardné platne.

Kmitočtový rozsah zachytával celé počuteľné spektrum, šum a ruchy boli - v závislosti od kvality použitého vinylu - pod hranicou znesiteľnosti. Navyše hrací čas bol asi štyridsať minút (2 x 20). S vývojom média šiel ruka v ruke aj vývoj akostných gramofónov, používajúcich namiesto keramickej prenosky magneto-dynamickú. Výrobcovia ako Dual, Thorens, Garrard, Rega, Michell, Lenco či Linn zadefinovali základné princípy akostných gramofónov, neskôr sa k nim pridali aj japonské firmy ako Sony, Pioneer, Technics, Aiwa a podobne.

Súbežne s gramofónovými platňami sa na trhu objavili aj nahrané magnetofónové pásy určené na použitie v domácich kotúčových magnetofónoch. Prvou bola nahrávka Straussovej skladby Also Sprach Zarathustra, ktorú pre label RCA nahral Chicagský symfonický orchester pod taktovkou Fritza Reinera. Pásik stál na tie časy neuveriteľných 18,95 doláru.

Prednahraté magnetofónové pásy sa predávali prakticky až do konca šesťdesiatych rokov, keď ich postupne vytlačili kompaktné kazety. Kotúčové magnetofóny žili v symbióze s kazetovými tape deckmi pomerne dlho, pretože nielenže mali množstvo zvukových predností, ale ich majitelia neraz disponovali rozsiahlou fonotékou, takže sa nemali dôvod so svojimi strojmi rozlúčiť.

Kotúčové magnetofóny skončili len o niekoľko rokov skôr ako kazetové, napokon magnetický kontaktný záznam prestal byť pre domáce hi-fi zaujímavý, pretože ho v polovici osemdesiatych rokov viac ako dostatočne vystriedali digitálne médiá.

V šesťdesiatych rokoch nemeckí odborníci stanovili normu DIN 45 500, ktorá stanovovala minimálne harmonické skreslenie jedno percento, kmitočtový rozsah 50-12 500 Hz s maximálnou odchýlkou ± 3 dB v celom pásme a výkon zosilňovača najmenej 10 W na jeden kanál.

Hi-fi v Československu

Prvé hi-fi prístroje u nás vyrábali na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov takpovediac na kolene šikovní audiofili. Boli schopní postaviť z dostupných súčiastok celé reprodukčné reťazce - od reprosústav, cez zosilňovače až po gramofóny. S použitím známych zapojení dospeli naši domáci majstri až k novým originálnym konštrukciám. Neskôr sa z týchto nadšencov zgrupovalo hifistické hnutie.

Koncom šesťdesiatych rokov vznikol v Prahe podnik Hi-fi Servis, ktorý sa neskôr premenoval na Hi-fi Elektronika. Ústrednou osobnosťou a šéfkonštruktérom bol Jiří Janda, meskôr legenda československého a českého hifistického hnutia. Jeho konštrukcie (gramofóny SG 60 a SG 80, zosilňovače radu Transiwatt a kvalitné reprosústavy typu RS a rozmanitých objemov a príkonov) sa predávali nielen ako hotové výrobky, ale aj ako kompletné stavebnice a verne slúžili a neraz dodnes slúžia v mnohých domácnostiach.

Jiří Janda ako konštruktér spolupracoval aj so známou britskou audiofilskou firmou NAD a vytvoril pre ňu legendárny zosilňovač NAD 3020. Po prevrate v deväťdesiatych rokoch založil súkromnú firmu AU/RA (s podtitulom „Audio racionálne") a až do svojej predčasnej smrti pokračoval v navrhovaní a vo výrobe pozoruhodných a cenovo prístupných hi-fi komponentov. Aj iní predstavitelia českého hifistického hnutia si po roku 1989 založili malé firmy - FoxAudio, Dudek, Xavian, Acoustique Quality, Shan a ďalšie.

Na Slovensku bolo hifistické hnutie tiež pomerne silné a invencia jeho predstaviteľov sa prejavovala najmä v konštrukciách zosilňovačov a reprosústav. Konštruktér Pavol Goga vyrobil audiofilský gramofón PGH-001, ktorého kompletný návod vychádzal na pokračovanie v týždenníku Technické noviny. Z tohto audiofilského podhubia neskôr po roku 1989 vznikli úspešné malé firmy ako JJ-Electronic, Canor (kedysi Elnika) či Marsyas.

Pred rastúcim hifistickým hnutím sa nedal zahanbiť ani štátny podnik Tesla. Už koncom roku 1969 v jeho filiálke v Litovli vznikol prvý hi-fi gramofón Tesla NC 410, ktorého nástupcom začiatkom sedemdesiatych rokov sa stal na tie časy vynikajúci NC 440, plne porovnateľný s obdobnými výrobkami renomovaných svetových firiem. Nasledovali ďalšie typy, v drvivej väčšine prípadov šlo o vysoko akostné prístroje. So zosilňovačmi radu AZS Tesla nikdy žiadnu dieru do sveta neurobila, ale reprosústavy z Tesly Valašské Meziříčí (dnes TVM) boli na špičkovej vtedajšej úrovni.

Hifisti a high-endisti

Niekto by mohol povedať, že hifistické hnutie v bývalej ČSSR bolo odzrkadlením neprirodzenej situácie spôsobenej komunistickým režimom. To by sa však niečo podobné nerozmáhalo v tom istom čase aj v slobodnom svete. S príchodom digitálnych technológií, najmä kompaktného disku (o ktorom sme si na tomto mieste povedali už dávnejšie), SA-CD či DVD-Audio sa význam gramofónov a magnetofónov v rámci domáceho audia marginalizoval.

Technologický pokrok spôsobil, že dnes sa stretnete s relatívne veľmi slušným zvukom (vysoko prekračujúcim požiadavky hi-fi normy DIN) už pri obyčajnej miniveži za rádovo tristo eur. Sofistikované zvukové systémy sa stali doménou neveľkej, no solventnej hŕstky zvukových a hudobných „fajnšmekrov", ktorí v čase, keď hi-fi kvalita je čosi bežné, prešli na nový stupeň zvukovej kvality, ktorý sa označuje ako high end.

Tam sa gramofóny a elektrónkové zosilňovače, ktorých ceny dosahujú astronomické výšky, bežne vyskytujú.
Bez ohľadu na to, ako veľmi milujeme kvalitný zvuk a koľko sme ochotní do tejto svojej lásky investovať, mali by sme vždy myslieť na to, či máme minivežičku za tristo eur alebo kombináciu gramofón + elektrónkový zosilňovač + reprosústavy v cene tritisíc eur za jeden komponent, podstatná je hudba. O tú ide a akýkoľvek reprodukčný reťazec zohráva vždy len úlohu sprostredkovateľa.

Najčítanejšie na SME Tech


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.

EKONOMIKA

Do Moricových železničných opravovní vstupuje nový investor

Budamar získa tretinu v ŽOS Vrútky.

Neprehliadnite tiež

Microsoft rozseká Windows 10 Mobile, chystá modulárnu Andromedu

Nová stratégia zníži náklady na vývoj i podporu. Microsoft chce byť dostupnejší pre výrobcov.

Geológ: Ochladili Zem a vyhubili ľudí. Našu planétu čaká supererupcia

Výbuch supervulkánu by bol aj dnes katastrofický, hovorí geochronológ Martin Danišík, ktorý publikoval v prestížnom vedeckom časopise.

Klimatológovia: Hurikány spôsobili tento rok najdrahšie škody v histórii

Čo hovoria odborníci na tohtoročnú rekordnú sezónu hurikánov.

Google začal linkovať adresy a telefónne čísla

Ak často prepisujete v mobile kontaktné údaje, už to nebudete musieť opakovať.

Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  3. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  4. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  7. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  8. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  9. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  10. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande
  1. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  2. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  3. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  4. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  5. Unverzita vyTVORená nápadmi študentov!
  6. Slovenské mestá môžu využiť eurofondy na zelené strechy
  7. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  8. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  9. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  10. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  1. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 9 470
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 3 762
  3. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 3 074
  4. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 3 061
  5. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 2 170
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 645
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 632
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 1 432
  9. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 428
  10. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach 1 053