Fotorealistické spracovanie však ponúka hneď niekoľko problematických pasáží: ako simulovať animácie, pohyb postáv, interakciu s predmetmi alebo inými postavami, rozhovory s postavami. Všetko síce môže vyzerať realisticky, ale samotné animácie môžu pôsobiť umelo, pripomínať robotov. Navyše sa podľa Sweeneyho dá ťažko simulovať ľudské chovanie s akoukoľvek počítačovou silou. Herní vývojári nedokážu vytvoriť algoritmy, ktoré by simulovali prácu mozgu a realistické spracovanie by tak bolo v kontraste s chovaním postáv.
Otázkou zostáva, či vlastne je po fotorealistickej grafike výrazný dopyt. V niektorých herných žánroch ako športové hry alebo preteky by sa kvalitná grafika spoločne s prepracovaným fyzikálnym a deštrukčným modelom uplatnila (alebo spomíname na trenažér v autoškole či pozor jeleň!), avšak v iných odvetviach ako napríklad akčné hry, by to zrejme nevyhovovalo každému. Hry máme predsa radi preto, že ponúkajú čosi iné než často krutú realitu.
V tomto prípade nastáva otázka: fotorealistická grafika alebo virtuálna realita? A povedali by ste, že táto téma bude reálna pred desiatimi rokmi, keď sa stali 3D grafické karty (akcelerátory) nutnosťou?
Zdroj: Shacknews,Gamasutra
