Vesmírna stanica Mir - nie vždy vládla idylka

Stanica Mir bol prvý úspešný pokus vybudovať vo vesmíre trvalo obývaný ostrov života a na jej palube sa vystriedalo 104 kozmonautov.

Že cesta ku hviezdam vedie cez vesmírne stanice na obežnej dráhe okolo Zeme, vedeli už dávni predchodcovia dnešných kozmických konštruktérov.
vesmirna_stanica_06.jpg
O vesmírnych staniciach sníval už Konstantin Ciolkovskij, zakladateľ modernej kozmonautiky. Chorvátsky rodák Herman Potočnik, známejší pod pseudonymom Hermann Noordung, vo svojej publikácii Problém cesty do vesmíru (Das Problem der Befahrung des Weltraums, 1929) dokonca pomerne presne navrhol, ako by takáto stanica mala vyzerať.

Bolo to rotujúce teleso prstencového tvaru, ktorého dizajn v roku 1953 zdokonalil nemecko-americký vedec Willy Ley s výtvarníkom Chesleym Bonestellom (takéto orbitálne stanice môžeme vidieť napríklad v klasických sci-fi filmoch Ikarie XB-1 alebo 2001: Vesmírna odysea). Inou predstavou bol dutý rotujúci valec.

Obidva tieto tvary a ich rotácia mali pomocou odstredivých síl vytvoriť na svojom obvode umelú gravitáciu, ktorá by obyvateľom takýchto staníc uľahčovala život v beztiažovom prostredí obežnej dráhy alebo medziplanetárneho letu. Samozrejme, technická úroveň ľudstva neumožňovala ani po „dobytí vesmíru" v šesťdesiatych rokoch budovanie takýchto rozmerných telies na obežnej dráhe.

Lety do kozmu boli nesmierne náročný a riskantný podnik a človek bol vo vesmíre ešte stále len krátkodobým hosťom. Od začiatku kozmického veku však na kresliacich doskách konštruktérov v USA i ZSSR vznikali projekty orbitálnych staníc, takže bolo len otázkou času, kedy sa stanú realitou, aj keď v oveľa skromnejších rozmeroch, ako si vykresľovali romantici.

Saľut

vesmirna_stanica_03.jpgKeď v júli 1969 astronauti Armstrong a Aldrin z Apolla 11 pristáli na Mesiaci, bol to naozaj obrovský skok pre celé ľudstvo. Sovieti to však vnímali ako veľkú porážku. Ich účasť v pretekoch o Mesiac bola prísne utajovaná, o existencii sovietskeho lunárneho programu sa síce vedelo, ale nič konkrétne nepresiaklo von.

Že Sovieti boli pomerne blízko k cieľu predbehnúť Američanov, že už mali k dispozícii orbitálny aj výsadkový modul, že už mali vyrobený aj „mesačný" skafander a že sa horúčkovito riešili už len technické problémy dostatočne silného raketového nosiča N1, to naozaj nikto netušil (informácie sa zverejnili až po rozpade ZSSR v roku 1991).

Keďže po americkom úspechu stratil let sovietskych kozmonautov na Mesiac svoj propagandistický význam, kapitáni kozmického programu bez váhania celý projekt zrušili. Sovieti sa začali tváriť, že novú kozmickú loď Sojuz zamýšľali ako dopravný prostriedok na plánovanú orbitálnu stanicu.

Tá sa stala realitou v apríli 1971, keď Sovieti na obežnú dráhu vypustili Saľut 1. Štartom tejto prvej orbitálnej stanice, po ktorej ich nasledovalo ešte šesť (z toho tri boli vojenské stanice Almaz vyzbrojené 23-mm kanónom na zostreľovanie družíc, ktoré sa navonok tvárili ako „mierumilovné" Saľuty 2, 3 a 5), sa začalo obdobie trvalej prítomnosti sovietskych a neskôr ruských kozmonautov vo vesmíre.

Permanentne obývaná stanicavesmirna_stanica_05.jpg

Sovieti na základe úspechu programu Saľut túžili po orbitálnej stanici, ktorá by umožňovala dlhodobé pobyty posádok - a navyše by bola obývaná permanentne, keď by nová posádka by vystriedala starú. Stanica Mir sa stala úplne samostatnou stanicou, založenou na modulovej koncepcii s jedným hlavným blokom, ku ktorému sa dali pomocou spojovacích uzlov pripojiť ďalšie laboratóriá a obytné priestory. Toto riešenie bolo výhodné: konfiguráciu základne bolo možné podľa potreby meniť či dopĺňať o ďalšie časti.

Prvý návrh vytvoril v sedemdesiatych rokoch konštruktér Valentin Gluško. V roku 1976 padlo rozhodnutie vyvíjať dvojicu orbitálnych staníc predbežne označovaných ako DOS-7 a DOS-8 (Dolgovremennaja Orbitalnaja Stancija - dlhodobá orbitálna stanica).

Prvá z nich sa neskôr stala Mirom, druhá napokon viedla k výstavbe Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS). Základný modul DOS-7dokončili Sovieti v decembri 1984 a v máji nasledujúceho roka ho previezli na kozmodróm Bajkonur, kde sa mali realizovať záverečné testy. Pôvodne bol štart základného bloku určený na 16. februára 1986. Niekoľko desiatok sekúnd pred štartom však riadiace stredisko stratilo spojenie s modulom a preto sa štart odvolal. Modul úspešne odštartoval o štyri dni neskôr pomocou nosnej rakety Proton K.

V priebehu nasledujúceho desaťročia k základnému modulu postupne pribúdali ďalšie: Kvant-1, Kvant-2, Kristall, Spektr, Priroda a Docking Module (ten vyniesol americký raketoplán Enterprise v rámci rusko-amerického programu Shuttle-Mir), takže stanica bola akousi stavebnicou, ktorej podoba sa prakticky permanentne menila.

Stanicu Mir obsluhovali pilotované transportné kozmické lode Sojuz a automatické nákladné lode Progress, navyše počas už spomínaného programu Shuttle-Mir sa na ňu pripájali aj americké raketoplány, ktoré dočasne zväčšovali obytné a pracovné priestory, čím vzniklo v tom čase najväčšie umelé kozmické teleso s celkovou hmotnosťou 250 ton.

Život na Mire

vesmirna_stanica_04.jpgPre lepšiu predstavu by sme mohli povedať, že Mir bol veľký asi ako šesť autobusov. Zvnútra vyzeral ako labyrint plný hadíc, drôtov a vedeckých nástrojov a každodenných predmetov, ako boli fotografie, detské kresby, knižky a dokonca gitara.

Trvale v ňom žili traja ľudia, ale niekedy poskytol útočisko až šiestim osobám. S výnimkou troch krátkych období bol Mir až do októbra 1999 nepretržite obývaný. Prvá dvojčlenná posádka pristála na Mire 15. marca 1986, posledná ho opustila 15. júna 2000. Na jeho palube sa za ten čas vystriedalo 104 kozmonautov, z toho 62 cudzincov. Ako žili?

Napríklad, čo pili? Hlavnú zásobu vody predstavovala pozemská voda zakonzervovaná pomocou iónov striebra a uskladnená v desaťlitrových nádržiach. Ďalšia voda sa získavala z atmosferickej vlhkosti. Na palube sa nachádzalo „umývadlo" tvorené guľovým plášťom s výrezmi pre ruky a tvár.

Prídel vody na umývanie na osobu bol len 0,3 litra denne, ako umývací prostriedok sa väčšinou používali navlhčené špongie. Na údržbu čistoty stanice slúžil vysávač a vlhké prachovky. Toaleta pripomínala pozemskú toaletu, výnimku tvoril len systém odsávania a vetrania. Denný príjem vody na kozmonauta bol dva litre.

Dehydrované potraviny sa skladovali v mrazničke pri teplote 3 až -10 C. Skladovalo sa v nej asi štyridsať kíl rôznych produktov vrátane chleba, ovocia, zeleniny, čaju a kávy.

Na palube Miru sa kozmonauti riadili moskovským časom, akurát sa neprechádzalo na letný čas. Obvyklý denný program vyzeral takto: 8.00 - budíček, ranná toaleta, inšpekcia stanice, 9.00 - raňajky, 9.40 - začiatok práce, cvičenie, komunikácia so Zemou, 14.00 - obed, 15.00 - práca, cvičenie, komunikácia so Zemou, 19.00 - večera, príprava práce na ďalší deň, 21.30 - voľný čas, 23.00 - večierka.

V prípade mimoriadne silných slnečných erupcií mali kozmonauti pracovný čas obmedzený a museli tráviť viac času v súkromných kójach, ktoré boli lepšie tienené proti slnečnej radiácii.
Pre výskum, montáže, ale aj rôzne opravy museli kozmonauti niekedy vystúpiť v skafandroch z Miru do otvoreného vesmíru. Celkový počet výstupov do kozmu bol 78 v celkovom trvaní 359 hodín.

Najdôležitejšie míľniky Miruvesmirna_stanica_02.jpg

Prvá posádka navštívila Mir 15. marca 1986. Po kontrole hermetickosti spoja prešli kozmonauti Leonid Kizim a Vladimir Solovjov do stanice. Ich pobyt nemal veľa vedeckých cieľov, úlohou kozmonautov bola predovšetkým previerka systémov stanice a ich uvedenie do funkcie. Kozmonauti skúšali okrem iného aj rôzne spôsoby riadenia komplexu, nový systém rádiového spojenia a vyfotografovali Halleyovu kométu.

Dvojica opustila stanicu 5. mája. Ich anabáza sa však neskončila - po ukončení 51-dňového pobytu na Mire preleteli loďou Sojuz T-15 k vtedy ešte funkčnej kozmickej stanici Saľut 7 a spojili sa s ňou. Takýto prelet medzi dvoma stanicami sa uskutočnil po prvýkrát v histórii kozmonautiky. Kozmonauti na Saľute 7 pobudli do 26. júna a potom sa opäť previezli na Mir a ostali tam až do 16. júla, keď sa konečne vrátili na Zem.

V roku 1988 sa na Mire vystriedalo dvanásť kozmonautov. Pokračovala práca predovšetkým vo vedeckých experimentoch: príprava polovodičových materiálov, geofyzikálne experimenty, diaľkový prieskum Zeme, fotografovanie oblohy a ulrafialovej oblasti spektra, sledovanie zdravotného stavu a pracovných schopností kozmonautov a iné. 8. januára 1994 na stanicu priletel lekár a kozmonaut Valerij Poljakov a na Zem sa vrátil o 437 dní neskôr.

Doteraz je držiteľom rekordu v najdlhšom neprerušenom pobyte vo vesmíre. Prvenstvo v najdlhšom pobyte na stanici Mir však patrí Sergejovi Avdejevovi. Nešťastník počas troch letov v rokoch 1992 až 1999 strávil vo vesmíre spolu 747 dní.

Zahraniční návštevníci

vesmirna_stanica_07.jpg3. októbra 1994 k Miru prvýkrát vzlietol západoeurópsky kozmonaut, Nemec Ulf Merbold. Bol nielen prvým Západoeurópanom na palube Miru, ale aj prvým Európanom na palube raketoplánu. Koncom roku sa na Mir v lodi Sojuz TM-11 dostal aj prvý reportér vo vesmíre - štyridsaťosemročný Japonec Tojohiro Akijama. Niesol so sebou šesť kamier a štyridsať hodín prázdnych videokaziet.

14. marca 1995 sa začala spolupráca na Mire medzi Ruskom a USA. Vo vesmírnej lodi Sojuz TM-21 okrem ruských pilotov sedel aj americký astronaut Norman Thagard. Tým sa stal prvým americkým kozmonautom, ktorý letel v ruskej vesmírnej lodi.

Na Zem sa vrátil po 115-dňovom pobyte raketoplánom Atlantis. Atlantis bol prvý raketoplán, ktorý sa spojil s Mirom (29. júna 1995). Na ďalšej misii, 22. marca 1996, priviezol na palubu Miru prvú americkú astronautku Shannon Lucidovú, ktorá tam ostala dlhší čas.

Nehody na Mire

Nešťastie, zdá sa, nechodí len po horách, ale aj po kozmických staniciach. 26. februára 1997 vypukol na palube Miru požiar. Príčinou bolo vzplanutie zariadenia slúžiaceho na regeneráciu vzduchu. Kozmonauti Valerij Korzun a Alexander Kaleri požiar okamžite zaregistrovali a nasadili si plynové masky.

Podľa amerického člena posádky Linengera plamene siahali do výšky jeden a pol metra a blokovali prístup do lode Sojuz, ktorou mohli kozmonauti v prípade nebezpečenstva uniknúť zo stanice. Po štvrťhodine sa podarilo požiar uhasiť, ale stanica bola plná dymu.

Vzápätí zlyhala aparatúra na filtráciu vzduchu aj systém orientácie solárnych panelov. Začiatkom apríla zasa začala unikať chladiaca kvapalina zo systému modulu Kvant-2. Kozmonauti museli zmeniť orientáciu stanice, aby bol poškodený modul zatienený pred slnečným žiarením ďalšími modulmi a tak sa zabránilo jeho prehriatiu.

Najnebezpečnejšiu nehodou, aká kedy Mir postihla, bola zrážka s nákladnou loďou Progress M-34, 25. júna 1997. Deň predtým Progress odpojili od stanice a teraz sa posádka pokúsila pri ručnom navádzaní o opätovné spojenie, aby sa preverila funkčnosť nového navigačného systému.

Loď však namiesto toho narazila do vedeckého modulu Spektr, ktorý ťažko poškodila. Náraz spôsobil dekompresiu a len zázrakom neboli obete na životoch. Mir však prišiel o jeden zo svojich modulov, ktorý musela posádka núdzovo uzavrieť a preťať káble zaisťujúce štyridsať percent elektrickej energie.

Z desiatich solárnych panelov stratil Mir hneď štyri umiestnené na module Spektr, ktoré navyše patrili medzi najnovšie a najvýkonnejšie. Spolu s modulom postihla skaza množstvo amerických a ruských experimentov a tiež kajutu a všetky osobné veci vtedajšieho amerického člena posádky Michaela Foaleho.

Konflikty na Mire

Ako sa zdá, život a práca na palube Miru nebola žiadna idyla. Najmä keď spolu museli pracovať ľudia z rôznych kultúr, s rôznymi životnými návykmi. 5. júna 1995 zverejnila agentúra Reuters túto správu: „Americký kozmonaut Norman Thagard utrpel zranenie pri práci na ruskej stanici Mir. Nad obočím ho zasiahla pružina, ktorá náhle vystrelila z hrudného rozpínača jeho kombinézy."

Táto správa by bola v podstate bezvýznamná, keby udalosť nemala pokračovanie: po návrate na Zem sa Thagard rozišiel so svojimi kozmickými kolegami Dežurovom a Strekalovom v zlom. Údajne tak spolu vychádzali aj na orbite. „Kozmické" zranenie totiž utrpel nielen Američan, ale aj Strekalov. Kolegovia si jednoducho pre akýsi spor dali, jednoducho povedané, po papuli.

Musela to byť zaujímavá bitka, v beztiažovom stave, kde každá kinetická akcia vyvoláva rovnakú, len opačne mierenú reakciu. Oficiálna správa vydaná v Rusku po ukončení letu uviedla: „Na palube komplexu Mir došlo k porušeniu subordinácie v posádke a veliteľ letu Vladimír Dežurov a palubný inžinier Gennadij Strekalov dostali pokutu vo výške pätnásť percent z platu."

Ďalší americký astronaut John Blaha na Mire síce po papuli nedostal, ale stalo sa mu možno ešte horšie: v kozme sa ho zmocnila ťažká depresia. „Nebol som síce na obežnej dráhe sám, ale neustále som si tak pripadal. Dvoch ruských kozmonautov, ktorí boli so mnou, som takmer nepoznal, lebo našu pôvodnú posádku zo zdravotných dôvodov obmenili.

Bolo to, ako keď chodíte do práce, ale vôbec sa na ňu netešíte." Depresie ho prenasledovali skoro mesiac. Obaja ruskí kozmonauti Valerij Korzun a Alexander Kaleri, si nič nevšimli. Blaha pred nimi nič nedával najavo. Nemali medzi sebou žiadny bližší vzťah, aby sa navzájom zverovali so svojimi pocitmi.

Gennadija Manakova a Pavla Vinogradova, ktorí tvorili s Blahom pôvodnú posádku a spolu absolvovali aj výcvik, z letu náhle odvolali pre Manakovove zdravotné problémy. Korzun a Kaleri sa bavili medzi sebou a Blaha sa so svojou depkou uťahoval do osamotených kútov komplexu. Bál sa, že by ho považovali za blázna.

Prvý Japonec vo vesmíre

Tento problém, zdá sa, nesužoval Japonca Tojohira Akijamu, ktorý sa stal členom medzinárodnej posádky Miru v roku 1990. Svojmu bláznovstvu dal na orbite voľný priebeh. Nešlo o kozmonauta, ale takpovediac kozmického turistu. Pri príležitosti štyridsiateho výročia založenia japonskej televíznej spoločnosti TBS sa jej šéfovia rozhodli objednať u Rusov kozmický let zástupcu spoločnosti.

Zo 163 prihlásených zamestnancov sa do záverečného kola dostala 25-ročná kameramanka Rioko Kikučiová a 48-ročný reportér Tojohiro Akijama, ktorý udržiaval s vedením veľmi dobré osobné vzťahy. Tie napokon rozhodli. Rusi by preferovali mladšiu Kikučiovú (ktorá bola navyše skúsená parašutistka a amatérska letkyňa) pred starším Akijamom, ťažkým workoholikom a silným fajčiarom (80 cigariet denne), ale v novembri Kikučiovú museli operovať na apendix a tým bolo rozhodnuté.

Akijamov pobyt na obežnej dráhe bol nočnou morou. Japonec let nezvládol psychicky, možno sa na tom podpísal aj stres z nikotínovej abstinencie. Žiaľ, nikde sa nedočítame, čo vlastne Akijama vystrájal, ale muselo to byť vysoko nad hranicou tolerancie posádky Miru, pretože veliteľ komplexu napokon musel dať Japonca priviazať na posteľ.

V oslavných televíznych reportážach TBS sa, samozrejme, o afére neobjavila ani zmienka. Aj Rusi o problémoch psychicky nevyrovnaného kozmického pasažiera taktne mlčali. Skutočnosti o Akijamovom lete vychádzali na povrch až postupne, ústnym podaním, tak ako si ich v rámci zábavných historiek z letov odovzdávali pri svojich neformálnych stretnutiach ruskí kozmonauti.

Koniec Miru

Keď sa Mir blížil ku koncu svojej životnosti, boli aj návrhy nenechať stanicu zaniknúť v atmosfére, ale poskytnúť ju na komerčné účely. V roku 2000 dokonca vznikla spoločnosť MirCorp, ktorá mala v pláne nakrútiť hraný film režiséra Jurija Karu s kozmonautickou tematikou, pričom niektoré scény sa mali nakrúcať priamo na stanici Mir.

Z tohto dôvodu mal byť jedným z troch členov posádky misie Sojuz TM-30 herec. V marci 2000 však padlo rozhodnutie, že z finančných dôvodov herec nepoletí. Rozpočet len tej časti filmu, ktorú predstavovalo nakrúcanie v kozme, bol približne dvadsať miliónov dolárov.

Medzi ďalšie nerealizované plány spoločnosti MirCorp bolo urobiť z Miru reklamné centrum, vybudovať v ňom internetový portál či posielať naň platiacich vesmírnych turistov. Niektoré zastarané moduly stanice sa mali nahradiť novými. O využitie Miru prejavila záujem aj americká televízna stanica NBC, ktorá chcela nakrúcať reality show s názvom Destination: Mir. Dvanásť dobrovoľníkov malo absolvovať výcvik v Hviezdnom mestečku a po ich postupnom vyraďovaní by zostal jediný víťaz, ktorý by naozaj letel na Mir.

Ku koncu roku 2000 však silneli obavy z neustálych porúch zariadenia stanice. K nim sa pridal ešte aj tlak zahraničných partnerov, aby Rusko sústredilo všetky svoje sily na budovanie Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS) a neusilovalo sa udržať v prevádzke beztak dosluhujúci Mir. Riešenie technických problémov stálo v roku 2000 posádky osemdesiat percent pracovného času.

Zánik

Všetko má svoj koniec. 15. júna 2000 opustila Mir posledná stála posádka, Sergej Zaľotin a Alexander Kaleri. Tri dni predtým absolvovali posledný výstup do kozmu, ktorý trval 4 hodiny 52 minút. Pri výstupe demontovali vedecké prístroje, umiestnené na vonkajšej časti stanice. Nepotrebné vybavenie a odpadky naložili do lode Progress M-12, potrebný náklad a vzorky umiestnili na palubu svojej návratovej lode a pár hodín nato pristáli na Zemi.

Na jeseň roku 2000 vláda Ruskej federácie uvoľnila sumu 25 miliónov dolárov na zrušenie Miru. Kozmické dobrodružstvo ruskej vesmírnej stanice sa skončilo. 23. marca 2001 ju cielene naviedli do zemskej atmosféry, kde z väčšej časti zhorela. Jej zvyšky dopadli do Pacifiku blízko súostrovia Fidži, čo bolo sprevádzané svetelnými efektmi, ktoré bolo možné pozorovať voľným okom.

Najčítanejšie na SME Tech


Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Le Penová nie je Trump. Prečo sa prieskumy tentoraz nezmýlia

Agentúry nepredpovedali víťazstvo Trumpa ani brexit, vo Francúzsku by sa však už nemali mýliť.

SVET

Až teraz sa začína boj o Európu. Le Penová sa na Macrona teší

Macron vidí Francúzsko ako krajinu, ktorá má všetko.

KOMENTÁRE

Prečo prežívame v napätí francúzske voľby

O čo pôjde v druhom kole prezidentských volieb?

KOMENTÁRE

Hľadá sa dodatočný argument pre operáciu Gaulieder II

V demokraciách odvolávajú opoziční politici (trebárs) ministra vnútra.

Neprehliadnite tiež

Odhalili katastrofu, ktorá mohla stvoriť moderného človeka

Vďaka nákresom z najstaršieho zachovaného chrámu vedci určili, kedy Zem zasiahla obrovská kométa.

Test: Huawei P10 je skvelý fotomobil, ktorému chýbajú inovácie

Čínsky výrobca ponúka ďalší vynikajúci smartfón, no za cenu, ktorú si nezaslúži.

Čínska vesmírna loď sa spojila so stanicou na obežnej dráhe

Peking má ambíciu vyslať podobné výskumné vozidlo aj na Mars.

DETSKÁ RUBRIKA

Somáre sú na ťažkú prácu ako stvorené, našu ľútosť nepotrebujú

Osly si obľúbila aj egyptská vládkyňa Kleopatra, ktorá sa údajne kúpala v ich mlieku.

Inzercia - Tlačové správy


  1. Recenzie.sme.sk udelili 60 certifikátov Ocenený expertmi
  2. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  4. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  5. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  6. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  7. Inteligencia vo všetkom
  8. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  9. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  10. Čo sa môže stať, keď šetríte na zateplení?
  1. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  2. Advokáti budú v stredu bezplatne radiť v 8 mestách
  3. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  4. Apartmány s výnosom až 4% v lyžiarskom stredisku Obergurgl
  5. Finále súťaže CEWE Fotokniha roka 2016
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Východniari investujú do bývania spomedzi regiónov najviac
  8. Recenzie.sme.sk udelili 60 certifikátov Ocenený expertmi
  9. Rodinná dovolenka v Burgenlande
  10. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 22 627
  2. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 9 037
  3. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 8 593
  4. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 7 508
  5. 5 krokov k vlastnému bývaniu 4 176
  6. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 3 999
  7. Moderný bungalov očami mladých architektov 1 909
  8. Rodinná dovolenka v Burgenlande 1 800
  9. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku 1 601
  10. Inteligencia vo všetkom 1 542

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop