To viete, ak hra dobre vyzerá, tak v nej máte pod rukou bandu vojakov po lobotómii. Alebo opačne. Alebo všetko dokopy. A tisíckrát po sebe. Lenže svetielko nádeje svietilo doteraz na cimričkou s menovkou Relic Entertainment, odkiaľ nám pravidelne dávali pred dvere pekné a chutné papaníčko, ktoré sme ako pouliční čoklovia doslova hltali. Veru veru. Bol tu Homeworld, bolo tu Dawn of War (a je tu pokračovanie) a bolo tu Company of Heroes aj s datadiskom. Horšie však je, že tu máme k Bande Hrdinov prídavok číslo dva, ktorý však zrejme vznikal v čase obedných prestávok medzi prácou na Dawn of War 2 a pohodlným škrabkaním... sa na chrbte.
Nič v zlom. Company of Heroes a prvý prídavok Opposing Fronts sú skutočne kvalitné hry, ktoré vás budú baviť, hoc sa vám pri podobnom žánri môže dvíhať žalúdok. Figliari z Relicu totiž pozreli naľavo a zbadali, že v strieľačkách to má grády, ak sú hlavní hrdinovia vykreslení ľudsky. Pohľad napravo (povedzme RPG) im zas prezradil, že dobrý príbeh pohltí hráčov. A čo teda spravili? Neviete? Vy ste Company of Heroes nehrali? Veľká smola, ale že ste to vy, prepečie sa vám to: prečítajte si recenzie! Princíp zamerania sa na úzke skupiny, ovládanie nízkeho počtu jednotiek, zbieranie skúseností, vylepšovanie panákov, príbehom zviazané úrovne, nádherné grafické spracovanie – to všetko hralo do karát Company of Heroes. Odvtedy však vykrvácal nejeden nacista, doba sa zmenila, po pleci nás tľapká finančná kríza (a raz za čas nám jednu poriadnu otcovskú aj uvalí – alebo vy ste sa nesmiali (nie od radosti) pri pohľade na výplatnú pásku?) a už to akosi nestačí. Teda nestačí to na hit, ktorý budeme velebiť celý rok.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Company of Heroes: Tales of Valor nás sklamal nie kvôli tomu, že kopíruje dobré nápady. To berieme a vítame, pretože hrateľnosť je stále uslintaná od nášho chrchlania blahom. Lenže za tie peniaze sa to proste neoplatí. Po inštalácii 9 GB totiž dostanete 3 kampane. Čo by zlé nebolo. Tie si otvoríte zadaním špeciálneho sériového čísla a v menu vám ostanú neprístupné ďalšie tri položky, ktoré, ako už tušíte, sa stanú aktívnymi, ak máte vo vrecku sériové čísla pôvodnej hry a datadisku. Alebo ak chcete originálky. Tri kampane? A niekoľko skirmish máp? Navyše aj nové MP módy? Čo sa zas Kordošovi nepáči? Veľa vecí, milí generáli a vy bude hromžiť taktiež.
Tie tri kampane si môžeme pekne rozobrať, dokonca bez štipky svedomia vykecať príbeh. Bude to síce nefér, ale neskôr pochopíte, že inak by mohla recenzia vlastne i skončiť. Prvá kampaň nesie názov „Eso Tiger“ a dočkali sme ovládania tanku. Už pri ohlásení hry bola radosť z tejto voľby nevysloviteľne hlasitá. Nie, že by niekoho vzrušovali hlavne tankov, no mať taký kolos doma, to by sa trochu lepšie parkovalo a niekedy by sa dalo vyhovoriť, že sa to ubrzdiť nedalo. Holt, vyše 50 ton nie je Ceed. Dostanete do rúk tank a to je všetko, čo máte k dispozícii. S veliteľom tanku Vossom sa postavíte 7. obrnenej divízii britskej armády a získate pod svoje krídla mestečko Villers-Bocage. S jedným tankom strieľate po pechote, húfniciach, obrnených vozidlách, tankoch, dokonca to začína pripomínať arkádu, ale príliš sa nesťažujete, pretože hra samotná odsýpa pomerne rýchlo. Máte možnosť opravovania, takže definitívna smrť nemusí nastať hneď. Ak však máte vyradený motor, z miesta sa ani nepohnete a musíte nejaký čas vydržať v danej pozícii. Nie je to nič príjemné, pretože i amatér vie, že vpredu má tank pancier takmer nepriestreľný, po bokoch čo-to vydrží, avšak zadok na obdiv protivníkom príliš vystavovať nemôže – alebo mydlo na podlahe väzenských spŕch. Takže sa natáčate, strieľate, bavíte sa, taktizujete, cez ktorú záhradku to vezmete skratkou, aby ste sa dostali protivníkovi na kobylku a podobne. Je to prča, navyše je prostredie nádherne zničiteľné, postupne získavate skúsenosti a vylepšujete si svojho „tátoša“.
To je prvá misia. Druhá, prekvapujúco, nadväzuje na ukončenie predošlej. Tank to schytal a jeho posádka sa musí zachrániť. Povyskakuje z neho pätica veliteľ, vodič, radista, nabíjač a strelec. Úloha je jasná: vrátiť sa späť. V prvej misii sme išli z miesta A na miesto B, druhá nám umožní ísť z miesta B na miesto A, len tentoraz po vlastných. Zábava je to už trochu slabšia, cítite deja vu. Ale budiš. Z letargie vás vytrhne tretia misia. Uniknete hnusným, naľavo jazdiacim britom a znovu idete z miesta A na miesto B. V tanku. A dokonca s ďalším kamarátom v tanku. Musíte mesto definitívne vyčistiť, čo sa vám podarí pomerne rýchlo a ani sa nenazdáte a kampaň sa skončila. Je to tak a ústa si zatvorte. Je to neslušné. Jedna kampaň = jedna mapa.
Prejdeme teda ďalej. Druhá kampaň, teda minikampaň alebo ak chcete jedna mapa, vám síce nevloží do rúk tank, lež niekoľko parašutistov americkej armády, ktorí sa niekoľko hodín po známom vylodení snažia získať a následne udržať časť cesty Chef du Pont neďaleko malého mestečka Cauguigny. Čo to znamená? Najprv chvíľu útočíte a obsadíte jedno dôležité miesto (1/4 mapy a jedna misia). Potom postupujete dopredu, obsadíte ďalšie miesto a udržíte ho (druhá štvrtina mapy a druhá misia). Nakoniec zavelíte do útoku a zrovnáte všetko so zemou. Vrátane Šedého hradu, kde sa zdržuje hlavná sila nacistov. Jedna mapa, len rozkúskovaná na niekoľko úloh, ktoré suplujú misie. Stále je to zábava, len akosi krátka.
Tretia minikampaň je na rozdiel od predošlej dvojice nielen o pekný kúsok náročnejšia, ale navyše ponúka i možnosť postupného dokupovania jednotiek. Doteraz ste si museli vystačiť s tým, čo máte a teraz budete ako o dušu rekrutovať nové jednotky. Princíp je rovnaký ako u predchodcov: potrebujete zdroje (sú tri: ľudský, munícia a palivo), pričom je dôležité obsadzovať jednotlivé posty na mape, aby vám vôbec pribúdali. Čaká vás takmer čisto bránenie mestečka Thun, zápletka príjemne graduje, nestačíte sa obracať a plniť sekundárne úlohy. Skutočný skvost, len žiaľ znovu musíme uroniť slzičku smútku: na jednej mape, po 3 úlohách je koniec.
Celková krátkosť a mizivá znovuhrateľnosť výrazne obmedzuje snahu o udelenie vyššieho hodnotenia. Dá sa to zvládnuť za 3-4 hodinky a potom vám ostanú už len skirmish mapy. Okrem tradičného získavania špeciálnych stanovísk ako v minulosti pribudli do multiplayeru nové módy. Sú vcelku zábavné: v jednom ovládate čisto tank, v druhom vybraný druh pechoty a útočíte. Funguje to na výbornú, ale – a to už ste dnes asi niekde čítali – ku každému módu je prístupná len jedna mapa. Podarená, krásna, ale len jedna! Ostatné skirmishe pre 2 až 8 hráčov majú taktiež svoje čaro, ale je to príšerne málo na to, že si hru kúpite za takmer 26€. Je to veľa za tri mapy v príbehovej kampani a zopár máp v skirmishi. Všetko ostatné síce ostalo pri starom a samotné hranie je zábavné, budete si to užívať, no nový obsah je sakramentsky riedky a rýchlo vám pretečie pomedzi prsty. Istotne, skirmish môžete hrať do aleluja. Áno. Lenže to mal prísť Tales of Valor zadarmo s tými pár mapami!
Doba pokročila, grafické spracovanie už nesie známky staršieho dáta vydania. Vrásky však hre nevadia, divadielko je to krásne a vďaka odladenému enginu hry i spustiteľné na slabších strojoch. Síce sa nerúca tehlička po tehličke, jednotlivé efekty a fyzikálny engine si užívať budete, výbuchy sú ohlušujúce (nájomníci bytov so staršie narodenými susedmi nech si dávajú pozor, pretože milí spolunájomníkov by mohlo tresnúť o zem, pretože "sú tu znovu"), hudba rezká. Trochu archaicky pôsobí umelá inteligencia, ktorej občas robí problémy potrafiť správnou cestou na vami vybrané miesto. Pathfinding nie je dokonalý, ale keďže operujete s menším počtom jednotiek a niekedy dokonca ovládate len jednu, nebudete sa nad tým príliš zamýšľať, no vidieť to je. Noviniek je poskromne, vlastne je jediná, ktorá však v dnešných časoch nie je príliš originálna: jednotku môžete ovládať manuálne. Respektíve jej streľbu. Pri pechote to je nezmyselné a túto featurku využijete len raz za čas. Pri tankoch to je iná káva. Pokým nezistíte, že na samom spodku je usadený nepekný sajrajt.
Mali sme to napríklad v Men of War a tam sa nám toto ovládanie páčilo. Chytili sme panáka/tank/čokoľvek do pazúrov, šípkami ovládali pohyb, myšou klikali a občas využili nejakú tú klávesovú skratku. Fantázia. V Tales of Valor to funguje trochu inak. Kurzor ovládate myšou, pohyb taktiež. Kliknete ľavou packou hlodavca, jednotka vystrelí. Kliknete na pravú packu, jednotka sa pohne. Pri pešiakoch to je ešte pomerne pohodlné riešenie, no tanky radšej ponecháte na internej AI. Myšou totiž ovládate pohyb celej veže. Oheň je na streche. Keďže pohyb tanku neovládate klávesnicou, ale musíte na dané miesto kliknúť myšou, nastávajú problémy. Hlaveň sa vám začne otáčať a nemôžete praktizovať nutné strieľanie jedným smerom a pohyb úplne iným. Ak toto nevadilo žiadnemu testerovi, poradíme Relicu, aby celé oddelenie prepustil, pretože nestoja za nič.
Výsledné hodnotenie je možno kruté i vľúdne zároveň. Za veľa peňazí príliš málo muziky. To je základný fakt, pre ktorý je výsledok taký, aký je. Samotná hrateľnosť je výborná, pri vojenskom taktizovaní sa zabavíte a aj keď je to možno trochu arkádové, nepustí vás to, kým to nedohráte. A tu je kameň úrazu, pes zakopaný, krčah s odtrhnutým uchom. Za chvíľu je po všetkom.
Porovnanie nízkych a vysokých detailov a celkovú hardvérovú náročnosť nájdete tu v tomto článku.
