;) |
Niektoré hry preberú. Nie tak hráča ako recenzenta. Stačí pritom tak málo, slovné spojenie real-time "stratégia z prostredia Druhej svetovej vojny" niekedy zabíja. Okamžite sa dotyčnému rozšíria zreničky, strhane sa začne okolo seba obzerať a pri hryzení si nechtov ustrašene prehovorí: „Už zase sú tu...“ Vôbec pri tom nejde konflikt samotný, ale obľubu vývojárov rýpať sa v podobných alebo dokonca totožných scenároch. Tak ako kedysi musela mať každá strieľačka z vlastného pohľadu svoje „vylodenie v Normandii“, aj strategické hry sa začali zbavovať rozsiahleho manažmentu surovín a sústredili sa predovšetkým na komandovanie jednotiek. I z toho trendu sa stal strašiak. Pred niekoľkými rokmi (2004) bola dvojdielna séria Codename: Panzers pomerne chrabrým bojovníkom na fronte, no maďarskí vývojári zo Stormregionu zaspali dobu.
Už samotný názov hry – Codename Panzers: Cold War – napovedá, že Druhá svetová sa nekoná. Chvalabohu a nasledovať by mal hlboký výdych. Lenže pri samotnom hraní ani nepostrehnete, že nebojujete so Spojencami proti Nemcom, ale tentoraz proti rozpínajúcemu sa Sovietskemu zväzu. Imaginárny konflikt sa totiž odohráva len niekoľko rokov po najkrvavejšej vojne a vojenská technika neurazila ani krok smerom dopredu. Žiadne experimentálne typy jednotiek tu nenájdete, vaša farba je modrá, súper je červený. Používate pechotu (s rozličným arzenálom zbraní: samopal, guľomet, bazuka alebo mínomet) s vybranou špecializáciou (medik, ženista, inžinier...) a výbavou (granáty, postavenie stanovíšť, bomby, kamufláže...), čiže panáčikov podobných ako v Druhej svetovej. K dispozícii dostanete obrnený transportér M-59 (s možnosťou protilietadlovej obrany, obojživelník, kamufláž, opraváreň pre ostatné motorizované jednotky), úžitkové vozidlo, tanky (M-41 Bulldog, M-48 Patton, M-53 Long Tom, M-103), ktoré pália ako o dušu, majú špeciálnu muníciu, špeciálne štíty, špeciálny plameňomet, špeciálne pásy a kopec špeciálnych featuriek, ktoré však špeciálne vôbec nie sú. Codename Panzers: Cold War je totiž len akási after party po akejkoľvek WWII stratégii.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Dobre, nebudeme sa zaoberať technickými detailmi a popisovať, čo dokáže sovietsky tank T-62. Koho to zaujíma, chopí sa manuálu, kde si môže čítať rozprávky na dobrú noc. Princíp hrania sa od minulých dielov vôbec nezmenil. Je to už nejaký ten rôčik a žiaľ, čo bolo príjemne hrateľné pred 5 rokmi, už dnes zabaví tak na hodinku a navyše sa zopakovali chyby z minulosti, nad ktorými zlomí nejeden generál svoju palicu. Ako to teda prebieha?
Na začiatku takmer každej misie (okrem tutoriálu tu nájdete 4 akty alebo ak chcete kampane – a je to slušná dávka hrania) si vyberiete vlastné mužstvo. Ak vám je pridelené, tak len preto, že je to potrebné z dôvodu príbehu. Zápletka má síce celkom podarený úvod, ale príbeh sa ďalej posúva už lenivo a každú novú misiu budete brať ako zoznam úloh, ktorý musíte splniť. To, že je kapitán zajatý a máte ho oslobodiť, je spracované tak prízemne, až upadá i atmosféra samotnej bitky. Všetko sa začalo nevinne. Sovietska stíhačka sa zrazí so spojeneckým lietadlom, ktoré nesie humanitárnu pomoc pre zničené Nemecko. Súdruhovia to vyhodnotia ako atak na ich slobodu a kapitalistické svine napadnú. Potom sa už začína tradičné: obsaď X bodov na mape, dôjdi do bodu Y na mape, udrž bod Z na určitý čas, eskortuj čokoľvek kamkoľvek a všetko sa to premiešava v rôznych príbehových úpravách.
Poďme k nákupu jednotiek. Codename Panzers: Cold War je rovnako ako predchodcovia stratégia, v ktorej dostanete pod veliteľskú taktovku len zopár jednotiek a nechcete prísť ani o jednu, prípadne chcete mať straty čo najmenšie. Každá jednotka niečo stojí a vy si ich mnoho nekúpite, navyše máte aj maximálny limit jednotiek na každú misiu. Niektoré teda nechcene necháte oddychovať, pretože všetkých na vychádzku vziať nemôžete. Fígeľ je v tom, že každá jednotka získava skúsenosti. Cink-cink, rank-rank a panák poskočil o level vyššie, má viac zdravia, lepšie strieľa a podobne. Navyše dobre vyzerá, ak máte armádu zloženú zo skúsených veteránov. Aj preto sa budete snažiť hrať bez zbytočných strát, pretože nahradiť skúseného borca nemusí byť jednoduché – škoda len, že celkovo môžu vaše jednotky dosiahnuť 3. levelu, čo je pri tankoch záležitosťou na maximálne 2 misie. Začleňovanie nováčikov do bitiek je nevhodné, pretože operujete s malým počtom jednotiek. Tým sa absolútne vytráca motivácia k preferovaniu a obmieňaniu mužstva.
Dobre, už sme na mape, kde svieti červený bod. Tam sa máme dostať. Tak označíte celú tlupu a a hybaj ho vpred. Aj tak sa dá, no maximálne na ľahkej obtiažnosti, na normálnej to už nefunguje. Je potrebné vytvoriť si skupiny, prípadne zadávať príkazy každej zvlášť. To vôbec nevyzerá zle, všakže. Znie to priam perfektne, pretože variabilitu jednotiek tvoríte sami jednotlivými špecializáciami, ktoré u jednotiek aktivujete. Ďalej zadávate rozkazy na špeciálne schopnosti ako hádzanie granátov atď. Proste paráda, stratégov raj. Codename Panzers: Cold War však pripomína skôr peklo. Ono to vôbec nie je hra príliš taktická a napokon sa uspokojíte so všeobecnou taktikou (tanky, ktoré opravujete z transportérov a pechota, ktorú liečia medici), a tá funguje vždy. Problémom je umelá inteligencia a mizerný pathfinding.
Je to vonku priatelia, naši maďarskí priatelia nám totálne zhovädili celú hru stupídnymi jednotkami. Pokojne si dajte najťažšiu obtiažnosť, zmení sa len životnosť súperových jednotiek a ich počet, ale žiadne taktické orgie nečakajte. Kde spravili súdruhovia chybu? Začneme vašimi vlastnými jednotkami. Povedzme, že si pekne zoradíte všetkých panákov tak, aby boli medici VZADU, tanky VPREDU a zbadáte pár nepriateľských jednotiek. Označíte to všetko a na obrazovke sa rozpúta chaos. Pechota sa derie dopredu, jednotky sa o seba zasekávajú, tanky sa otáčajú na mieste, obrnené opravárenské vozidlá sa derú úplne dopredu a keď dezorientovaná skupina dorazí na konečné miesto, tak vôbec nedrží formáciu, je rozťahaná ako... proste to je skôr slíž a nie to, čo ste pracne naklikali pred súbojom. Navyše nie vždy poslúchajú vaše príkazy. Kliknete so všetkými na nepriateľskú jednotku, strieľať začne len polovica, druhá sa hýbe na mieste, prípadne na všetko dlabe a nerobí nič. Jediné riešenie: každého komandovať zvlášť, čo je však pri akčných súbojoch takmer nemožné, pretože to nestíhate a nemá to pri menšom počte nepriateľských jednotiek zmysel. Po každej bitke si vylížete rany, pri vyhranom útoku spomalíte, aby ste si ich mohli vylízať (rany!!!) a takto sa pokojne nudíte a klikáte. Klikáte a nudíte sa. A nadávate na hlúpych vojakov.
Protivníci sú prototypom polena. Kam ich vývojári postavili, tam stoja. Ani v prípade enormnej presily sa nepokúšajú uniknúť istej smrti, ale tvrdohlavo útočia po niekoľkých kusoch. Niektoré skripty vám na vás zosielajú nekonečné vlny (alebo skôr vlnky) jednotiek – hlavne ak máte za úlohu získať kontrolu nad nepriateľským stanoviskom a sekundárnym bonusom sú dva bunkre. Na tie zosiela nepriateľ „odkiaľsi zhora“ zástupy tankov, vo vlastnom sídle má len zlomok. Keď prídete na tento podvod, vykašlete sa na akékoľvek získavanie prestíže plnením sekundárnych úloh, hoci si za ňu nakupujete nové jednotky. Pôjdete výhradne po hlavných cieľoch mapy. A ako sa k vám správajú protivníci? Kým vás nemajú vo svojom zornom poli, ani sa nepohnú z miesta, proste stoja, kým vás neuvidia. Tento tragický pohľad umocňuje to, že pri vzájomnom strete dokážu len podísť k vám na určitú vzdialenosť a odtadiaľ páliť. Pud sebazáchovy majú transportéry špecializujúce sa na opravu, ktoré aspoň raz za čas zdrhajú. Dôvod je však viac než vtipný: všade dorazia prvé a keď už majú na mále, objavia sa tanky, za ktoré sa schovajú. Vsjo.
Absencia akýchkoľvek taktických manévrov by ani tak nevadila. Občas sa pechota ukryje do budovy (a nesnaží sa ju opustiť, hoci ju rúcate mínometom), občas vás niekto aj naháňa, ale má to byť akčné, má to byť jednoduché. Cieľová skupina nesmie mať pocit, že to nezvláda, že je to priťažké, komplikované. Fajn, aj také hry musia byť a aspoň si pri nich oddýchneme, nie? Lenže vaše jednotky bez vášho dozoru predstavujú teliatka idúce na porážku. Pamätáte sa na časy, keď bolo nutné zadávať skupine tankov príkaz, aby láskavo strieľali po tom jeepe s guľometom na streche, ktorý ich po jednom likviduje a nik nereaguje? Áno, pivo vtedy stálo desať korún, ale dnes sa také čosi už nenosí. Ani debilita jednotiek, ani jedno za pár drobných. O vašich sa musíte starať ako o malé deti. Na jednotky neustále dohliadate a nehrozí tak možnosť útoku z dvoch (tobôž nie viacerých) pozícií alebo obrana dvoch miest a útok na tretiu. Ono by to pri 7-8 jednotkách bola tak trochu samovražda. K tomu si pridajte neustále zasekávanie, miešanie, hlúpy skript, ktorý vám VŽDY pošle tanky dozadu a pechotu dopredu... práve preto je Codename Panzers: Cold War hrou, ktorú si zahráte tak hodinku denne a viac jednoducho nemôžete.
Hrať sa to však dá, len to mierne lezie na nervy. Pri obrazovke vás drží napríklad vizuálne spracovanie. Codename Panzers: Cold War je proste pekná hra. Môžete si pohľad maximálne priblížiť a kochať sa búrajúcimi múrmi pod pásmi tankov alebo zničenými budovami po pár zásahoch s bazukou. Niektoré situácie sú síce naskriptované, ale vyzerajú dobre. Detailne vymodelované jednotky, skvele spracovaný terén, obrovské množstvo zničiteľných objektov na mape, vynikajúce efekty (výbuchy, časticové efekty, dym, atď.) – to všetko je príjemné na pohľad. Síce budete mať väčšinu času pohľad čo najviac oddialený kvôli prehľadnosti, no niekedy sa neubránite skôr užívaniu si nádhernej scény a hodíte za chrbát komandovanie jednotiek. Radšej ich necháte postávať a páliť ako sa motať dokola.
Aby to však nebolo až tak ružové, treba spomenúť pomerne veľké „ale“, ktoré výrazne znižuje šancu na grafickú nirvánu. K tomu, aby ste dali všetky detaily na maximum, rozlíšenie zdvihli do potrebných výšin, potrebujete silný stroj. Veľmi silný stroj. Železo výkonnejšie ako pri Empire: Total War, a to už je čo povedať! Minimálnu konfiguráciu berte s veľkou rezervou, v tom prípade nečakajte nič podobné obrázkom naokolo a v galérii. Keď sa pri daždi prepadol framerate pod 10 fps (max. detaily, rozlíšenie 1680*1050), pričom dovtedy bol stabilný minimálne dvojnásobok, nie je pri konfigurácii C2D 3.0 GHz, 4 GB RAM, Radeon HD 4830 všetko v poriadku. Codename Panzers: Cold War teda vyzerá pekne, ale niečo to k plynulému chodu aj potrebuje a málo to rozhodne nie je. Ak obmedzíte mieru detailov i rozlíšenie, nepôjde o vizuálnu pecku, ale plynulosť sa dostaví razom.
Slovkom sa oplatí zmieniť aj o audio stránke hry. Nie však preto, že by excelovala, ale žiaľ z úplne opačného hľadiska. Isteže, hudba sa ešte drží v zabehnutých štandardoch a každý si vie živo predstaviť orchestrálnu podporu pri bitkách, no hudobná vložka je pomerne vlažná, nevýrazná a je ju počuť minimálne. Omnoho horšie dopadli zvukové efekty. Počuť síce výstrely a krik vojakov, ale znie to príliš duto, dabing je smiešny a hlavne to je všetko, čo pri bitkách počuť. Žiadne ambientné zvuky z prostredia, motory vozidiel, proste ticho. To, že je streľba ohlušujúca, je síce fajn, no pripadáte si ako v miestnosti, kde to proste búcha. Slabota.
Vyzdvihnúť sa oplatí aspoň českú lokalizáciu (titulky) a dobre navrhnutý interface. Ovládanie a prehľadnosť si idú ruka v ruke. Pomerne masívny panel plní svoju funkciu vynikajúco, ak sa vám nechce klikať na ikony, máte k dispozícii klávesové skratky. Niekedy je však náročné kliknúť na správnu jednotku, hlavne ak sú pri sebe doslova nasáčkované. Trochu väčší priestor by si zaslúžila aj kamera, ktorú nemôžete poriadne nakloniť a vždy sa pozerá na mapu veľkého uhlu, takže jediným riešením je zvoliť si maximálne možné oddialenie. To sú jediné chyby odhalené pri hodnotení ovládania a interface-u.
Codename Panzers: Cold War vychádza zo svojich predchodcov a pomerne úspešnú stratégiu sa nepodarilo nikam posunúť. Prešľapujúc na mieste sa opakuje mizerná umelá inteligencia a chaos pri akejkoľvek snahe o taktické zmýšľanie. Na obrázkoch to vyzerá síce pekne, dokonca i hrateľnosť je svižná, no výsledný efekt po dlhodobom hraní nemôže byť iný ako priemerný. Nezachráni to ani príliš obyčajný multiplayer, ktorý ničím nevyniká (obsadzovanie pozícií, tímové hry viacerých hráčov proti sebe), nemá čím prekvapiť a zaujať. Je tu len do počtu a s jednotkami sa budete trápiť i v ňom. Keby sa do bojov podarilo preniesť potrebnú atmosféru, dopadlo by to úplne inak. Hrať sa to dá, ale ak nemusíte, po hre nesiahajte.
