V ten osudný deň, v sparnom popoludní 25. júna 1876, bojovala pri riečke Little Big Horn proti armáde Spojených štátov najpočetnejšia indiánska armáda v histórii. Azda dvetisíc indiánskych spojencov poschovávaných v roklinách pri rieke - Lakotov (Siouxov), Čejenov a Arapahov - prinútilo slávneho generála Georgea Armstronga Custera a jeho Siedmu kavalériu brániť sa. Generál však zakrátko zistil, že presila je obrovská, boj je beznádejný a prikázal ustúpiť na neďaleký pahorok, neskôr nazvaný ako Custer Last Stand alebo Posledný vzdor. Z 264 vojakov, ktorí sa osudnej bitky zúčastnili, neprežil ani jeden a dnes je na tomto mieste pamätník s hrobmi vojakov, presne tak, ako v bitke padli.
Generál Custer
Čo predchádzalo Little Big Hornu? Zlatá horúčka v Black Hills a neustále zaberanie ďalších a ďalších indiánskych
území. Tomuto procesu vzdorovalo množstvo posledných slobodne a mimo rezervácií žijúcich Indiánov a tých bolo treba spacifikovať, aby vláda ukojila hlad prisťahovalcov po pôde.
Po neúspešných vyjednávaniach s Indiánmi sa armádna mašinéria dala na pochod. Úlohou poraziť indiánsky odboj poverila vláda ambiciózneho generála Georgea Armstronga Custera, ktorý si starostlivo budoval povesť indiánobijcu a svoje víťazstvo považoval za samozrejmosť a zároveň aj za vstupenku do Bieleho domu. Jeho túžba stať sa prezidentom bola veľká, jeho samoľúbosť ešte väčšia a dnes môžeme povedať, že mu dokonale zalepili oči, takže prehliadol všetky varované signály.
Siedma kavaléria vyráža
17. marca 1876 opustil Custer a jeho Siedma kavaléria s vyše tisíc mužmi pevnosť Abraham Lincoln v Bismarcku a postupoval k Little Missouri, kde dorazil po vyše dvoch mesiacoch pochodu, 29. mája.
Na veliteľskej porade, ktorá bola na lodi Far West (ktorá priplávala z Bismarcku), hlavný veliteľ brigádny generál Alfred Terry nariadil Custerovi, aby vyrazil na juh pozdĺž rieky Rosebud smerom k Little Big Hornu, kde sa podľa hlásenia zvedov mali vyskytovať veľké skupiny Indiánov.
Major Brisbin ponúkol Custerovi na pomoc svoje štyri jednotky, ten mu však odsekol, že slávna Siedma kavaléria si poradí aj sama. Brisbin sa smrteľne urazil, ale Custer ešte predstavenie zďaleka neskončil. Dostal ponuku vziať si guľomety značky Gatling, v tých časoch nesmierne účinnú, ale zároveň aj nemotornú zbraň. Custer odmietol, vraj ho budú zdržiavať pri pochode. Bol skalopevne presvedčený, že so svojimi vojakmi porazí celý národ Siouxov, ak sa samozrejme pred ním neroztrasú a nerozpŕchnu ešte skôr, ako na nich zaútočí.
Smer Little Big Horn
Oblasť pri riečke Little Big Horn (Indiáni ju nazývali Mastná tráva) v Montane je typickou americkou krajinou, tak dôverne známou z mnohých westernov - široká pláň pokrytá trávou, len mierne zvlnená nízkymi pahorkami.
Jediné kryté miesta poskytujú údolia a rokliny potokov a riečok, v okolí ktorých rastú stromy a husté kríky. Každý pohyb v takejto krajine je viditeľný už z diaľky a postupujúca armádna kolóna, víriaca oblaky prachu, sa dá zbadať na míle ďaleko. Custer mal od generála Terryho jasný rozkaz: postupovať proti prúdu rieky Rosebud smerom k Little Big Hornu, rieku však nemal prekročiť pred večerom 25. júna 1876, kým sa nepriblíži zásobovacia kolóna.
Custer na to nedbal - keď jeho stopári objavili stopy po početnej indiánskej skupine, hnal unavené vojsko ďalej a na svitaní 25. júna už bol takmer na dohľad od obrovského indiánskeho tábora. Aby odôvodnil svoj postup, svojim priamym podriadeným oznámil, že boli spozorovaní a je potrebné čo najskôr zaútočiť, kým sa „Indiáni od strachu nerozpŕchnu na všetky strany". Jeho indiánski stopári boli z neho úplne nešťastní, pretože mu ďalekohľadom ukazovali dym z ohňov a obrovské, asi dvadsaťtisícové stádo koní a poníkov, patriacich Indiánom. Custer však rezolútne vyhlasoval, že nič nevidí. Na silu nepriateľa ho upozornil aj stopár Mitch Boyer: „Siouxov a Čejenov je tak veľa, že nemáme ani toľko nábojov za opaskami!"
Osudná chyba
Custer nedbal na žiadne varovanie a jeho presvedčenie o vlastnej prevahe bolo také silné, že svoju jednotku ľahkovážne rozdelil na štyri skupiny, aby zaútočili na Indiánov z rôznych smerov, uzatvorili ich do klieští a zabránili im v úteku. Toto rozdelenie sa ukázalo ako osudné.
Na pravé poludnie 25. júna 1876 dal Custer majorovi Marcusovi Renovi rozkaz na útok. Ten so svojimi tromi rotami v počte 112 mužov zaútočil na horný koniec indiánskeho tábora, ktorý ležal na západnom brehu Little Big Hornu a bol dlhý až štyri míle, čo tiež hovorí o množstve Indiánov, ktoré sa tu zhromaždilo.
Major Reno prekročil Little Big Horn pár míľ nad táborom (zhodnou okolností zaútočil práve tam, kde táboril náčelník Sediaci býk), lenže pre mračno prachu ho Indiáni spozorovali a nijaký moment prekvapenia sa nekonal. Boj trval asi polhodinu. Presila Indiánov bola obrovská a ich motivácia poraziť nenávidené biele tváre ešte väčšia. V krátkej chvíli Reno prišiel o štyridsať mužov, takmer o tretinu toho, čo mal k dispozícii.
Zabitý bol aj slávny indiánsky stopár Krvavý nôž. Guľka ho trafila do hlavy a jeho mozog ostriekal majora Rena. Ten pochopil beznádejnosť situácie a dal rozkaz na ústup, ktorý sa premenil na bezhlavý útek cez rieku. Vojaci sa zastavili až na vysokom kopci (neskôr nazvanom Reno Hill) na východnom brehu, kde sa pripojili k trom rotám kapitána Benteena, ktorý dostal od Custera za úlohu preskúmať úpätie Vlčích hôr, či aj tam nie sú Indiáni.
Podcenenie Indiánov
Medzitým sa Custer s 210 mužmi presunul, chystal sa prekročiť rieku a napadnúť indiánsky tábor z opačnej strany. Pre zákruty rieky a množstvo stromov nemohol vidieť plnú silu nepriateľa a už vonkoncom netušil, že major Reno utrpel zdrvujúcu porážku a stiahol sa z boja.
Custer očakával, že svojím útokom zasadí Indiánom rozhodujúci úder a spečatí víťazstvo Siedmej kavalérie. Možno si aj predstavoval, ako víťazne vstupuje do Bieleho domu a skladá prezidentskú prísahu, no keď konečne prvýkrát zbadal indiánsky tábor na vlastné oči, jeho sen o víťazstve sa rozplynul ako para. Indiánski bojovníci, ktorí zmeškali bitku s Renom, sa skryli v poraste pozdĺž rieky a keď sa Custer priblížil na dostrel, nekompromisne spustili paľbu.
Generála to nesmierne prekvapilo, pretože bol zvyknutý jedine útočiť, a nie sa brániť. Náčelník Lakotov čiernonožcov, Orol zabijak, neskôr spomínal: „Mnoho mladých mužov sa presunulo k miestu, kde sa zhromaždili vojaci Dlhého vlasu Custera. Bolo ich toľko, ako keď zatrepete úľom a vyletia včely. Ako uragán."
Presila Indiánov bola taká, že nemuseli plytvať cennou muníciou, ale mohli strieľať stovky šípov naraz a tie mali ničivý účinok, prepichovali vojakov a kone ako ihelničku.
Custer zakrátko pochopil, že boj je beznádejný a prikázal ustúpiť na neďaleký pahorok - už spomenutý Custer Last Stand alebo Posledný vzdor.
Posledný vzdor
Zánik Custerovej skupiny začal priamym útokom legendárny náčelník Oglalov Šialený kôň (Crazy Horse) a neskôr zboku zaútočil náčelník Hunkpapov Gall (Žlč). Vojaci sa najprv držali dobre. Vždy jeden držal niekoľko koní a ostatní strieľali. Situáciu výstižne opísal náčelník Gall: „Snažili sme sa zastreliť tých, čo mali na starosti kone a potom sme kričali a mávali dekami, takže kone sa splašili, rozbehli a pri rieke ich pochytali čejenské ženy.
Neskôr tam bolo toľko prachu a dymu, že sa zotmelo takmer ako v noci." Navyše povaha terénu hrala do karát práve Indiánom, ktorí využívali každú terénnu prekážku, aby sa ukryli, pričom vojaci boli ako na dlani, a preto sa opevňovali za mŕtvolami koní. Ale ani to nebol ideálny kryt, pretože proti zhora padajúcim šípom neboli chránení. Nikdy sa nedozvieme, čo sa preháňalo generálovi Custerovi v hlave, keď definitívne pochopil, že zrejme všetci zomrú potupnou smrťou.
V tom čase už prežíval svoju vlastnú osobnú tragédiu - Indiáni už stihli zabiť jeho švagra Jamesa Calhouna, brata Bostona Reeda, synovca Armstronga Reeda (ktorý s výpravou išiel ako na výlet a proti Indiánom nikdy nebojoval) a napokon aj brata Toma Custera. Okolo smrti Toma Custera sa rozšírila fáma v súvislosti s náčelníkom Lakotov Dážď v tvári. Toho dal kedysi Tom Custer zbičovať a Dážď v tvári sa mu údajne pri Little Big Horne pomstil - zabil ho, zmrzačil jeho mŕtvolu a potom mu vyrezal a zjedol srdce. Tento fakt však Dážď v tvári do smrti popieral.
Obranný kruh sa neustále zmenšoval a boj sa napokon premenil na krvilačný masaker. Indiáni nikoho nemienili vziať do zajatia. Napokon bol zabitý aj generál George Armstrong Custer. Aj okolo jeho smrti sú dodnes nejasnosti. Jedno je však isté - bol zabitý ranami do spánku a hrude. K jeho zabitiu sa hlásilo viacero Indiánov (napríklad Plochý bok alebo Statočný medveď), Buffalo Bill vo svojom Wild West show urobil jeho vrahom Sediaceho býka, no pravdepodobne ho zabil bojovník Mnikonžuov Biely bizón, ktorý sa neskôr po bitke priznal historikovi Campbellovi a presne mu opísal priebeh zabitia. Je však možné, že Custera zabil santijský bojovník Hlučný chodec (syn náčelníka Inkpadutu), pretože získal generálovho koňa. Custerovu nahú mŕtvolu (ako jednu z mála nezohavených) okomentoval Hunkpapa Zlá polievka: „Dlhý vlas. Považoval sa za najväčšieho muža na svete a teraz tu leží." Na bojisku sa už stihli zhromaždiť indiánske ženy a deti, dobíjali zranených, vyzliekali mŕtvoly a oberali ich o majetok.
Koniec bitky
Po boji s Custerom sa niektorí indiánski bojovníci vrátili do tábora, pretože bitka už trvala viac ako dve hodiny. Mnohí sa však presunuli k pahorku, kde sa opevnil Reno s Benteenom a začali ich ostreľovať, pretože získali muníciu a zbrane od mŕtvych Custerových vojakov. Pridal sa k nim aj Sediaci býk. Ak si Indiáni mysleli, že Rena dostanú rovnako rýchlo, mýlili sa. Prepásli totiž vhodný čas, tesne potom, ako sa tam demoralizovaní vojaci vyškriabali. Vtedy by stačilo niekoľko sto bojovníkov a víťazstvo by bolo ich.
Teraz sa však Reno a Benteen opevnili, časť vojakov kopala nožmi plytké hroby pre mŕtvych kamarátov, časť ostreľovala Indiánov, časť nabíjala a časť vyslali po vodu. Vojakom sa podarilo prečkať až do zotmenia. Až vtedy si trochu vydýchli, pretože Indiáni nikdy neútočili v noci. Na vojakov veľmi depresívne pôsobilo dunenie bubnov, výkriky a žiara tisícov horiacich ohňov. Napokon sa rozhodli, že zostanú na bojisku, pretože sa bolo treba postarať o množstvo ranených a všetci boli po dvoch prebdených nociach na smrť unavení a zúfalo potrebovali spánok.
Odchod Indiánov
Hneď ráno Indiáni opäť začali ťažkú paľbu a čiastočne sa priblížili k vojakom, no straty mali obidve strany. Neskôr však Indiáni akoby strácali záujem o boj a popoludní sa vojakom objasnili dôvody slabnúceho indiánskeho útoku. Ďalekohľady im prezradili, že nastal ruch v tábore a Indiánky strhávajú stany a balia veci na odchod. Náčelník Sediaci býk prikázal zbaliť tábor. Reno s Benteenom s úľavou, no zároveň i s rešpektom, sledovali obrovský zástup Indiánov, ako postupujú k horám Big Horn. Reno zavelil k presunu obrannej čiary, pretože zápach mŕtvych koní už bol neznesiteľný a potom nariadil zistiť aktuálny stav. Mohol len skonštatovať, že prišiel o 53 mužov a zaznamenal vyše 60 zranených. Mnohí z nich skončili ako doživotní invalidi. Z Custerovho oddielu neprežil nikto.
Národná katastrofa
Američania prijali správu o Custerovej smrti ako národnú katastrofu. Znepríjemnila im oslavy stého výročia vzniku Spojených štátov. Takmer všetci začali Siouxov nenávidieť a hlavným antikristom a vodcom „primitívov, neustále vzdorujúcim pokroku a civilizácii" sa stal ich náčelník Sediaci býk.
Američania od tejto chvíle nehľadeli na náklady, americký Kongres schválil požadovanú finančnú sumu a za každú cenu chceli dostať Siouxov buď do rezervácií, alebo ich zlikvidovať. Zároveň sa hľadal aj vinník porážky - niektorí vinili Custera, že rozdelil svoje sily, iní Rena, ďalší Benteena, ďalší samotného prezidenta Ulysessa Granta.
Zveličoval sa aj počet Indiánov, ktorí proti vojakom bojovali, fámy hovorili až o desaťtisíc bojovníkoch. Nikto nechcel veriť, že necivilizovaní divosi dokázali zničiť organizovanú armádu a tvrdilo sa, že Indiáni mali vo svojich radoch dezertérov z armády či belochov, čo sa oženili s Indiánkami. Špekulácie dokonca zašli až k fáme, že Sediaci býk absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe a prisudzovali mu vlastnosti Napoleona. Príčiny porážky sa hľadali desaťročia a historici sa napokon ustálili v názore, že to bola najmä indiánska presila 3:1, indiánska jednota a rozdelenie síl Custerovej jednotky.
Treba však poznamenať, že svoje spravila aj výzbroj - vojaci väčšinou disponovali jednoranovými springsfieldkami, ktoré sa pri dlhšom používaní prehrievali a vtedy boli nespoľahlivé a zasekávali sa. Vláda nebola v tých časoch k armáde veľmi štedrá, Spojené štáty sa ešte spamätávali z hospodárskej krízy (1873), a tak niet divu, že pri Little Big Horne boli lepšie vyzbrojení Indiáni. Mnohí z nich síce mali len luky a šípy, ale veľa z nich vlastnilo najnovšie modely opakovačiek, ktoré získali od priekupníkov.
Jediný, kto prežil
Počas osudnej bitky na pahorku Custer Last Stand najdlhšie vzdoroval kapitán Myles Keogh. Tento rodený Ír, veterán mnohých bitiek, vydržal bojovať so svojím oddielom najdlhšie. Tvrdí sa, že jeho malá skupinka mala najväčšiu šancu prebiť sa z obkľúčenia, no vo chvíli, keď vysadol na koňa, trafila ho do ľavého kolena guľka, prestrelila mu ho a zranila aj koňa.
Keogh spadol na zem a bojoval až do poslednej chvíle, chránený svojimi druhmi, ktorí okolo neho urobili kruh. Napokon Indiáni zabili aj jeho. Jeho mŕtvolu vojaci našli na bojisku a ako jedna z mála nebola zmrzačená ani oskalpovaná, zrejme z úcty, keďže najdlhšie vzdoroval. Jediným živým tvorom, ktorý zostal na bojisku, bol ranený Keoghov kôň Comanche, o ktorom Indiáni zrejme predpokladali, že tak či tak zdochne. Vojaci ho vzali so sebou a kôň napodiv prežil strastiplnú cestu do pevnosti Fort Lincoln, kde podstúpil dlhú rekonvalescenciu a napokon ho vymenovali za čestného člena Siedmej kavalérie a už nikto na ňom nesmel jazdiť.
Zomrel na starobu v novembri 1891 a je to jeden z dvoch koní v histórii Spojených štátov amerických, ktorý bol pochovaný s vojenskými poctami. Mumifikované telo tohto koňa je najcennejším exponátom univerzity v Lawrence v Kansase.
Autor: Vlado Bis, FOTO - PROFIMEDIA
