V septembri tohto roku si ľudstvo pripomenie smutné okrúhle výročie - sedemdesiat rokov od začatia druhej svetovej vojny. Dodnes žijú jej pamätníci a sprevádzajú nás jej smutné relikvie. Nemými svedk
ami tých čias sú aj vojenské bunkre na území Slovenska.
Možno ste sa ako deti hrávali v starých vojenských bunkroch v Petržalke alebo na Záhorí pri rieke Morave. Možno sa v nich dnes hrávajú aj vaše deti.
Mnohé bunkre, ktoré boli súčasťou vojenského opevnenia, chátrajú, iné sú v celkom dobrom stave. Napokon, nie je nič lepšie ako nevyužitý vojenský bunker, teda nevyužívaný na účely, pre ktoré bol postavený. Je to však predsa len kus histórie, ktorý by sa mohol zachovať pre ďalšie generácie - na spoznanie minulosti alebo ako výstraha do budúcnosti.
Prvých desať atypických objektov dal v bratislavskej Petržalke vybudovať generál Josef Šnejdárek v roku 1933.
„Každý tento objekt je iného typu, každý je unikátny tým, že neexistuje jeho napodobenina," vraví vojenský historik, riaditeľ Vojenského historického ústavu podplukovník Miloslav Čaplovič. Šnejdárkove obranné objekty boli neskôr v roku 1935 začlenené do celkovej obrannej sústavy, ktorá u nás vznikala už plánovane.
„Potom už sa urobili určité vzory a ďalšie objekty boli takmer jednotné, mali typický, rovnaký charakter. Ale v prípade bratislavského obranného predmostia môžeme povedať, že máme dodnes zachované objekty, ktoré nie sú inde na svete."
Vzor Francúzsko
Z vojensko-strategického hľadiska tvorili prihraničné opevnenia nevyhnutnú súčasť obranného systému medzivojnového Československa.
„O budovaní lineárneho pásma československého stáleho opevnenia sa definitívne rozhodlo 12. októbra 1934, keď náčelník hlavného štábu brannej moci, armádny generál Ludvik Krejčí, predložil prezidentovi republiky Tomášovi Garrigueovi Masarykovi tajnú správu, ktorá sa zaoberala opevňovaním štátu," vraví Miloslav Čaplovič.
„Zámer vybudovať opevnenia vzišiel z toho, že sme mali vojenský systém, viazaný na Francúzsko. Prevzali sme francúzsky vzor vybudovania opevneného pásma, aj celú francúzsku vojenskú doktrínu. Keď v roku 1933 nastúpil v Nemecku Adolf Hitler k moci a aj ďalšie susedné štáty sa k Československu správali nepriateľsky a ašpirovali na jeho územie, bolo potrebné pripraviť sa na obranu.
V rokoch 1933 až 1934 začali v hlavnom štábe československej armády sondovať, akým spôsobom by sme to riešili. Do Francúzska sme poslali vojenských expertov, ktorí študovali spôsob budovania veľkej Maginotovej línie a na základe toho od roku 1935 vznikla v hlavnom štábe československej armády ROP - Rada pre opevňovanie."
Lenže na základe Mníchovskej dohody štyroch veľmocí zo septembra 1938 sme museli od väčšiny našich opevnení odstúpiť, pretože Mníchovská dohoda jasne stanovila územie, ktoré bolo pod ochranou Nemecka.
Husárkov program
Rozhodnutie o výstavbe československej pevnostnej sústavy vzniklo aj v dôsledku zložitého geopolitického postavenia prvej republiky. Celková dĺžka štátnej hranice bola až 4120 kilometrov, ale iba 201 kilometrov tvorila hranica so spojeneckým štátom - Rumunskom. Hranice s Nemeckom, Maďarskom i Poľskom boli vystavené potenciálnej hrozbe nepriateľského útoku.
Výstavba stáleho opevnenia sa po začiatočných improvizáciách riadila programom opevňovacích prác z 9. novembra 1937, známym aj ako Husárkov program. Divízny generál Karel Husárek bol podnáčelníkom hlavného štábu a riaditeľom ROP. Program predpokladal výstavbu opevnenia v štyroch etapách. „Už koncom roku 1939 malo mať československé opevnenie výraznú bojovú hodnotu a malo plniť základné úlohy, ktoré sa od neho očakávali," vraví Čaplovič.
Opevňovací program zachovával pôvodne schválené finančné náklady na výstavbu opevnenia, čo bolo desať miliárd korún, ale za hlavný prvok pevnostnej sústavy určil objekty ľahkého opevnenia. Ľudovo sa nazývali „ropíky", podľa skratky ROP, čo bola Rada pre opevnenie. Išlo o vzor LO 37 a LO 36. „Tie mali byť na najohrozenejších úsekoch posilnené predsunutými ťažkými objektmi.
S ľahkým opevnením sa navyše počítalo nielen na hraniciach, ale tiež na hlavných útočných smeroch vo forme druhého obranného postavenia a vo vnútrozemí vo forme takzvaných ústupových priečok. Ľahké opevnenie malo kopírovať celú československú štátnu hranicu, s výnimkou hranice s Rumunskom na Podkarpatskej Rusi," vraví Čaplovič.
Práca vyšla navnivoč
Súvislé pásmo ťažkého opevnenia, ktorého súčasťou mala byť výstavba pätnástich plánovaných delostreleckých tvrdzí, sa malo vybudovať len na strategicky najohrozenejšom úseku štátnej hranice, v priestore severného bojiska od rieky Odry po Krkonoše.
Husárkov program predpokladal vybudovať spolu 1276 ťažkých objektov - pechotných a delostreleckých zrubov a 15 463 ľahkých objektov. „Napriek tomu, že budovanie pevnostného systému pokračovalo predovšetkým roku 1938 horúčkovitým tempom, nepodarilo sa ho do konca leta toho roku ani zďaleka dokončiť. V čase všeobecnej mobilizácie v septembri 1938 mohla naša armáda počítať s 263 vybudovanými objektmi ťažkého opevnenia - z nich bolo 36 tvŕdzových - a s približne 10 000 ľahkými objektmi. Z toho bolo 864 ľahkých objektov, vzor 36 a približne 9140 ľahkých, vzor 37."
Súvislé pásmo pevnôstok na území Slovenska kopírovalo celú štátnu hranicu s Maďarskom - od sútoku riek Ipľa a Dunaja až po Berehovo na Podkarpatskej Rusi. Okrem toho bolo na Slovensku opevnené bratislavské obranné predmostie - oblúk Petržalky v celkovej dĺžke deväť kilometrov, ktorý tvorilo sedem samostatných pechotných zrubov a osemnásť ďalších pevnostných objektov a tiež cestný a železničný most cez rieku Dunaj v Komárne.
Tri pechotné zruby mali zabezpečiť priamu obranu oboch komárňanských mostov proti neočakávanému maďarskému prepadu, ako aj ich zničenie v prípade nevyhnutnej potreby. „Dá sa povedať, že celá táto práca vyšla navnivoč. Armáda bola pripravená brániť, ale politici jej to neumožnili. Z môjho pohľadu vojenského historika sme kapitulovali," myslí si Čaplovič. „Opevnenia, ktoré boli na území pričlenenom k Maďarsku, dala maďarská armáda v priebehu druhej svetovej vojny zlikvidovať. „Nevie sa, aké pohnútky ju k tomu viedli. Niektorí historici tvrdia, že preto, lebo opevnenie kopírovalo hranicu, Maďari ho považovali za psychologickú bariéru, ktorá je nad hornou zemou, nad „feldvídékom"."
Hralo sa o čas
Pokiaľ ide o ľahké opevnenia, „ropíky", tie boli budované len na zastavenie protivníka alebo pechoty a dokázali
vzdorovať iba krátky čas. Posádka v nich nemohla dlhší čas prežiť.
Ropíky sú samostatné objekty, ktoré boli postavené na hraniciach šachovnicovým spôsobom a mohli teda viesť krížovú paľbu - keďže pokrývali celé územie, mohli ho prehradiť, s cieľom zastaviť postup nepriateľa. Na hlavných smeroch predpokladaných útokov v Česku sa budovali tvŕdzové objekty - teda ťažké opevnenia spojené podzemnými chodbami - takzvanými kazematmi, podľa vzoru Maginotovej línie. V priestore Odra - Krkonoše sa vybudovalo šestnásť takýchto ťažkých tvrdzí, časť z nich bola dokončená úplne, niektoré sa dokonca dodnes využívajú, napríklad ako múzeá. Vojenské múzeá či skanzeny existujú na južnej Morave, známe je najmä vojenské múzeum v bývalej pevnosti v meste Králiky.
Ťažké opevnenia, teda pechotné a delostrelecké zruby, navzájom prepájané chodbami, boli veľké jednotky, ktoré mali zadržať úder protivníka na dlhší čas. „Našou najväčšou úlohou bolo zadržať postup protivníka a zrealizovať mobilizáciu záloh, aby sa štát mohol pripraviť aj v prípade nepredvídaného úderu zo dňa na deň," vysvetľuje Čaplovič. „My sme v Československu počítali s tým, že sami sa nedokážeme brániť, teda hralo sa o čas, aby sa do boja zapojili veľmoci, s ktorými sme mali dvojstranné dohody o vojenskej pomoci - s Francúzskom už od roku 1924 a so Sovietskym zväzom od roku 1935. To bolo namierené proti Nemecku, proti Maďarsku existovala Malá dohoda, ktorá predpokladala, že napríklad v prípade napadnutia Rumunska alebo Juhoslávie si tieto štáty poskytnú navzájom pomoc."
Z Petržalky sa stala Engerau
Ako vlastne vyzerajú bunkre, čiže pechotné zruby? Sú to veľké objekty zo železobetónu. Na ich výstavbe sa podieľali v spolupráci so ženijnými jednotkami súkromné firmy, známa bola firma Frič. V ťažkých objektoch mala dvadsaťpäťčlenná posádka vydržať aj niekoľko dní. V Komárne sa z troch vybudovaných objektov zachoval iba jeden, dnes sú v ňom garáže. V Bratislave sa zachovali všetky ťažké objekty, hlavne na prvej línii, lebo bratislavské opevnenie malo dve línie.
„Zaujímavé hlavne z nášho historického alebo vojensko-technického pohľadu je to, že v Bratislave sa začali v Petržalke budovať opevnenia už od roku 1933," vraví Čaplovič a pripomína iniciatívu generála Josefa Šnejdárka. Ten navrhol opevniť predmostie Bratislavy, čo bolo veľmi dôležité pre obranu mesta. Aj záujem Nemecka oň bol veľký, po Mníchovskej dohode Petržalku zabrali Nemci a premenovali ju na Engerau. Obsadili aj Devín, pretože potrebovali mať kontrolu nad Dunajom. Na Devínskej Kobyle sa dodnes dajú nájsť hraničné kamene z tých čias - na jednej strane je vytesané písmeno D ako Deutchland a na druhej S ako Slovensko.
„Takisto, keď vezmem do úvahy záujmy Československa po roku 1945, keď sa konala Parížska mierová konferencia, Československo malo v úmysle posilniť predmostie Bratislavy, a tak získalo ďalšie tri obce - Jarovce, Rusovce, Čunovo, vďaka čomu sa mohol realizovať variant prehradenia Dunaja."
Hitler sa kochal opevneniami
Treba povedať, že Nemci mali pred našimi opevneniami rešpekt. Keď Hitler po Viedenskej arbitráži navštívil Československo, bol tu zhruba dvanásťkrát a z toho deväťkrát si bol pozrieť opevnenia. Väčšina obranných objektov sa v českých krajinách zachovala, lebo na rozdiel od Maďarska Protektorát Čechy a Morava tieto objekty nelikvidoval.
„Nemali na tom záujem a stálo to aj peniaze a sily. Na území odstúpenom Maďarsku sa tieto objekty likvidovali výbušninami, podieľali sa na tom ženijné jednotky maďarskej kráľovskej armády. Zostalo len pár opevnení, ktoré boli mimo územia zabratého Maďarskom, napríklad v okolí Slánskej Huty.
Takisto v Michaľanoch sa tieto objekty zachovali. Dá sa povedať, že je absolútne zachovaná celá línia opevnenia na rieke Morave, kde sú ľahké objekty, teda na slovensko-rakúskej hranici. Z dvadsiatich piatich objektov máme devätnásť objektov bratislavskej obrany predmostia. Dodnes existujú a sú unikátom ženijného, technického umenia Československej armády."
Fungovali by?
Až na pár výnimiek tieto vojenské obranné objekty neboli využité na účel, pre ktorý boli postavené, pretože väčšina ich padla do rúk Nemcom a Maďarom. Podľa Čaploviča však Československo bolo schopné vzdorovať Nemecku. Prišiel na to aj nemecký generál Ludwig Beck, ktorý sa v auguste vzdal funkcie pre nezhody s hlavným vedením Nemecka a ktorý tvrdil, že blesková vojna za pár dní nevyrieši otázku Československa a úder si vyžiada niekoľko týždňov. Podľa Miloslava Čaploviča by nedokončené československé opevnenie s najväčšou pravdepodobnosťou v očakávanom vojnovom konflikte svoje poslanie splnilo.
„Zadržalo by nepriateľa a spôsobilo mu značné straty. Nemecké velenie nemalo v roku 1938 ani najmenšie skúsenosti s dobýjaním pevnostných línií a bojová hodnota maďarskej a poľskej armády bola ešte oveľa nižšia," myslí si historik.
„To napokon potvrdili aj dôkladné skúšky, ktoré po Mníchove na opevneniach v odstúpenom českom pohraničí vykonávali delostrelecké a ženijné jednotky Wehrmachtu, ako aj nemecké letectvo. Preukázali vysokú kvalitu a odolnosť československých pevnostných objektov, ktoré dokázali odolať nielen rôznym delostreleckým granátom, ale aj leteckým bombám a ženijným náložiam. Z technického hľadiska bola vybudovaná fortifikačná sústava svedectvom pozoruhodného vojensko-ženijného umenia medzivojnovej československej armády."
Komu dnes patria?
Vojenské bunkre či zruby sú dnes opustené. Niektoré sú ešte v správe ozbrojených síl Slovenskej republiky, ale počíta sa s tým, že všetky objekty sa zanesú do katastrálnych máp a ponúknu sa obciam a mestám na ďalšie využitie.
„Keď sa začalo budovať opevnenie v roku 1935 na hraniciach pozdĺž Nemecka, začali sa tieto objekty zapisovať v obciach, ktoré náležali do ich katastra. Potom sa od toho upustilo na podnet hlavného štábu Československej armády, pretože sa zistilo, že na katastrálnych úradoch boli väčšinou sudetskí Nemci, ktorí informácie podávali druhej strane," vysvetľuje Čaplovič.
Na Slovensku by sa mala táto otázka ešte len vyriešiť. Je zaujímavé, že s vojenským využitím objektov sa počítalo ešte po roku 1945, keďže na slovensko-rakúskej hranici tvorili akési predpolie opevnenej železnej opony. Ľahké objekty sa udržiavali v stave, aby v prípade konfliktu mohli byť obsadené vojakmi a slúžili by na obranu.
