Warhammer 40.000: Dawn of War 2 - krvavá budúcnosť

Nie, zle to skutočne nedopadlo, otázkou však zostáva, či môžeme považovať Warhammer 40.000: Dawn of War 2 za plnohodnotný jarný hit. A práve týmto titulom by sa oplatilo narábať opatrne.

Kde bolo, tam bolo
Históriu neradno prehliadať. Tá „warhammerovská z budúcnosti“ ju má bohatú až až. Nielenže sa môžete zabávať s figúrkami, spoločenskými hrami, vyšli i knižné spracovania, ktoré by vám zabrali nejednu poličku v knihovničke a k tomu treba pripočítať aj hry. Space Marines majú sympatie u mnohých priaznivcov sci-fi príbehov. Zaujať dokážu, hlavne ak je to príbeh vystavaný rozumne, s citom a podávaný typicky hrdinským spôsobom. Ďaleká budúcnosť totiž ponúka všetko, len nie mier, optimizmus, lásku a sociálnu politiku. No, niekto by povedal, že chvalabohu. Ľudstvo sa rozhodlo expandovať a po opustení rodnej Zeme človek - ako to už býva jeho zvykom – začal nielen zvedavo osídľovať okolité svety, ale sa tvrdo rozpínať. Onedlho si ľudská rasa našla nepriateľov, expanzia nemohla ostať bez povšimnutia. Objavili sa krvilační a krutí Orkovia, ktorí podobne ako fantasy kolegovia využívajú skôr hrubú silu, no za tie roky sa naučili ovládať aj ťažké, palné zbrane. Eldarovia sú zas mocní nielen svojou technologickou prevahou, ale aj tajomnosťou. Táto trojica bojuje medzi sebou už dlhé roky a jediným výsledkom môže byť vyhladenie všetkých okrem víťaza.

Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Aj vďaka sile Cisára, ktorý zjednotil miliardy ľudí, majú Vesmírni mariňáci automatický rešpekt u každého protivníka. Špeciálne vycvičené jednotky, geneticky dokonalí vojaci sú rozdelení do niekoľkých tried, my však v kampani dostaneme do rúk Blood Ravens. Bojujú za česť svojho Cisára bez akéhokoľvek odporu. Títo vesmírni kovboji patria medzi najtvrdších chlapíkov so zmazanou minulosťou. Skúsenosti nadobudnuté v tých najkrutejších bojoch z nich spravili stroje na zabíjanie.

Hor sa do bitky
Predstavenie sveta Warhammer 40.000 by sa dalo naťahovať dlhé minúty, postačí však tento minináhľad, ktorý vám aspoň v skratke predstaví strany. Kampaň vám dovolí ovládať výhradne jednotky Blood Ravens, ktorým šéfuje vami vytvorený veliteľ. Hoc pred vydaním sa zo všetkých strán na nás valili reči o dynamickej kampani plnej zvratov, výsledok je viac než smiešny. Príbeh rozprávaný medzi jednotlivými mapami (nie, úrovňami to nikto nazvať pri všetkej úcte nemôže) sa deje pomocou rozhovorov, raz za čas na vás vybehne animovaná sekvencia – nudná, bez atmosféry, bez krikľavého teroru charakteristického pre svet Warhammeru. Ale dobre, okrem našej trojice sa do konfliktu zapojí aj tajomná rasa Tyranidov, pripomínajúca hmyz z Vesmírnej pechoty alebo Enderovej hry. Centrálne riadení vojaci z úľa sa vrhajú po desiatkach na vašich osamotených bojovníkov a roztrhané organické telá sa vám kopia pod nohami. Len ten príbeh je rozprávaný asi ako v porne.

Pomerne slaboduchú úroveň pohltenia príbehom určite nezachráni ani skladba misií. Dokopy tu máme tri planéty so zopár mapami, ktoré sa pravidelne striedajú. Teda dynamicky. Raz musíte zneškodniť bossa. Prípadne zničiť niekoľko špeciálnych budov. A na záver sa môžete ešte brániť pred nájazdom nepriateľa, respektíve bránite špeciálne budovy. Všetko sa skončí podaním rúk s nepriateľským boss. Variabilita úloh je úbohá. V priebehu hrania dokonca nepostavíte žiadnu budovu a musíte si vystačiť s panákmi pridelenými na začiatku. Tých môžete mať navyše len štyroch – aspoňže okrem kapitána majú ostatní so sebou kamarátov. Tak aká to môže byť stratégia? Akýže návrat hrateľného kúsku?

Krvavý orgazmus
Áno, najprv sme zaplakali nad tým, čo je skutočne odsúdenia hodné a vývojárov nechať za trest počúvať Ficove tlačovky. Príbeh nič moc, misie sa vlastne opakujú a neponúkajú nič originálne, poriadne variabilné. Tak prečo ostatní výskajú od radosti a my prideľujeme taktiež slušné hodnotenie? Vo svojej podstate sa Dawn of War 2 priblížilo starším predchodcom z tohto sveta. Máte maličkú skupinu vojakov, s ktorými musíte prejsť mapou. Ostatných môžete oživovať, pretože definitívne mŕtvi nie sú nikdy – aj po neúspešnej misii sa ocitnete na orbitálne lodi, z ktorej si zvolíte ďalší cieľ vášho ťaženia. Tu si taktiež vyberáte, kto s vami pôjde na povrch planéty (piesok, mesto, džungla). Kde je teda svorka besných psov zakopaná?

Vaši hrdinovia zbierajú skúsenosti. Čo je skvelé. Keď ich majú dostatočný počet, ozve sa fanfára, dostanete na orbite ponuku na vylepšenie štvorice ich vlastností (boj na diaľku, na blízko, zdravie a mágia), pričom pri postupe o niekoľko priečok na vybranej vlastnosti získate špeciálnu schopnosť, ktorú môžete využívať v boji. Aby to nebolo všetko, raz za čas vezmete po nepriateľskej chamradi zbroj alebo zbraň s lepšími vlastnosťami a následne ju pri orbitálnom vylepšovaní dáte do rúk vybranému hrdinovi. Také slabšie Diablo. Už podľa spomenutej štvorice schopností a štvorice vojakov, ktorých si na planétu môžete vziať, sa priam núka možnosť profilovania nielen vašej armády, ale aj štýlu boja. Chcete ísť na všetko hrubou silou, nech sa páči. Niekto môže radšej ostreľovať z diaľky, iný hráč to všetko skombinuje. A práve to je neskutočne úžasné. Kombinácia stratégie a RPG je v prípade Dawn of War 2 spracovaná excelentne. Necítite sa stratení v mori neprehľadných štatistík, vidíte vplyv vášho počínania, no nemusíte byť ani taktickým expertom, aby ste to celé ukočírovali až do samotného záveru.

Istotne, nestačí označiť všetky jednotky a kliknúť na najbližšieho panáka, pod ktorým sčervená kurzor. Takto vydržíte možno zopár prvých zostupov, no začne príjemne prituhovať. Jednotlivé stratégie sú pomerne jednoduché. Strelci sa musia kryť, prekážok na mape je dostatok, vaši hrdinovia navyše nie sú úplne sprostí, takže kliknutím ZA prekážku sa ukryjú ZA ňou. A strieľajú. Bojovníci na blízko zas musia vedieť rozdávať poriadne rany a samozrejme ich aj prijímať. Dôležité je, čo dáte svojim panákom do rúk (oh, pri zvuku motorovky režúcej zelené telo orka a červených potokov krvi je pohltenie maximálne) a ako sa o nich staráte. Môžete ich nechať strieľať len tak, no keď vám už levelujú, čo tak vyskúšať niektorú zo schopností. Sústredená streľba, jedna poriadna rana, hodený granát alebo dokonca nálož, ktorá zničí i budovu, bojová podpora morálky, silnejšie údery, neviditeľnosť, špeciálny skok s použitím tryskového pohonu... a tak ďalej a tak ďalej. Do rána tu byť nemôžeme.

Dôležité je, ako to celé skombinujete. Panákov môžete rozmiestniť, počkať si na poriadne veľkú grupu, najprv im hodiť pod nohy granát, potom zaútočiť s revom a skokom, ktorý odhodí preživších tlakovou vlnou a ostatných dorazíte ťažkými guľometmi alebo motorovými pílami. Verte, že každá prkotina rozhoduje – nemusí to byť zrovna reštart misie a vaša výhra, ale skôr ľahkosť s akou daný súboj zvládnete a presuniete sa k ďalšiemu. Na bossov hrubou silou nemusíte vždy vyzrieť, ale ten pocit za niekoľko minút trvajúci boj s nepriateľom dáviacim sa vlastnou krvou je najlepšou odmenou. Toto je spravené neskutočne hrateľne a nebyť slaboduchej myšlienky, že tucet máp s opakujúcimi sa úrovňami (ony sa vlastne generujú, ale viete, so zopár úlohami na zopár mapách toho veľa nevygenerujete) a tých pár drsných viet v rozhovoroch nám nahradia normálne rozprávanú zápletku. Stačilo by v komixových stripoch. Nemusia to byť drahé CGI animácie. Tak skvelá hrateľnosť a drsná atmosféra je doslova zadupaná do zeme po cca 5-6 odohraných misiách do zeme práve neviditeľným napredovaním. Cítite sa, akoby ste hrali skirmish – hoci zábavný, neskutočne zábavný, no pokope to proste nedrží.

Spievajúca krásavica
Lenže dôležitá je samotná hrateľnosť a nebyť pohltenia bojom spojeným s RPG prvkami, hodnotenie Dawn of War 2 by sa ledva vyšplhalo na šestku. Lenže ono sa to hrá výborne a dve hodinky denne si jednoducho dať musíte, pretože vás to nepustí. Pohlteniu pomohlo i grafické spracovanie, ktoré je nielenže detailné, ale animácií je kopec, rezať nepriateľov motorovou pílou budete rôznymi spôsobmi a niekedy si tieto rôzne modelové situácie budete vychutnávať či ich dokonca vyhľadávať. Keď sme spomenuli skrývanie sa za prekážky, treba vziať do úvahy jeden dôležitý fakt. To, že sa môžete teraz niekde ukryť ešte neznamená, že vám nepriateľ nehodí pred prekážku granát alebo inú trhavinu (tu pokojne aj do budovy, ktorá sa zosype tak romanticky, až si slzy od dojatia utierate), ktorá prekážku pošle do večných lovísk. A vy máte holý zadok. Skryť sa môžete aj do kráterov po výbuchoch. Všetko sa to krásne rozpadá. Ak váš silný generál predvedie niektorú zo super schopností a povedzme sa rozbehne na nepriateľa, zvalcuje i skaly v ceste. Fyzikálny engine je síce obmedzený len na deštrukciu, no i tak dodáva inak mŕtvemu prostrediu život. Vo Warhammeri sa nikdy nešetrilo krvou, takže nám tu strieka dňom i nocou, záblesky po výstreloch zo zbraní či rovno plazmové flusance svojou farebnosťou robia mapu pestrejšiu. Pri strete väčšieho počtu nepriateľov to je poriadna mela, že by sa i dúha mohla červenať.

Adekvátne ku grafike sa musí ohodnotiť aj ozvučenie. Dokonca je možno aj lepšie. Rachot pri prestrelkách, rev, trhanie končatín, zvuk motorovky, smrteľné výkriky, hlásenia vašich generálov. To všetko je tip top. Zvučí to vo chvíľach, kedy má. Dabing je samozrejme drsný sťa 15-ročný gangsta raper posilnený pivom, ale plechové hlasy bez štipky súcitu sa k tvrdým chlapom hodia. Pri vládnucej spokojnosti so zvukmi sa musíme nad hudbou doslova rozplývať. Chorály spojené s bojovými melódiami (často s využitým symfonického orchestru) sú v sci-fi prostredí pri pochodovaní zopár hrdinov do nepriateľskej náruče o veľkosti niekoľkonásobnej presily tým pravým povzbudením. Funguje to vďaka jednoduchému princípu: tentoraz nemáte pod rukou desiatky až stovky jednotiek, ale vediete skromnú grupu, takže ste pri burcujúcej hudbe správne vyhecovaní.

Ovládanie je až na jeden bug čisté, prehľadné a ľahko pochopiteľné. Uchopíte do ruky hlodavca, druhú packu dáte na klávesnicu, aby ste nemuseli toľko klikať pri vyvolávaní špeciálnych schopností alebo prepínaní jednotiek a už to ide. Všetko zvládate ľavou zadnou, nemáte pocit, že by pri dizajnovaní interface-u tvorcovia na niečo zabudli. Chybičku sme našli pri hromadnom označovaní jednotiek. Akonáhle sme sa presunuli s kurzorom do ľavého horného rohu, nevedno prečo, začal obraz scrollovať preč a označili sme veľké... nič a nie jednotky. Najbližší patch to opraví, niečo sme na ovládanie však nájsť museli.

Hromadné fackovanie
Ako kampaň, ani multiplayer nemá vatu okolo seba poriadne, alebo skôr potrebne, hustú. Dva módy (znič všetko nepriateľské a obsaď dôležité body, pričom ich musíš mať viac ako súper, aby sa mu odrátavali body a kto skončí na nule, prehral), 3 mapy pre 2 hráčov, 5 máp pre 6 hráčov a k tomu kooperatívna hra. Hrateľnosť je – podobne ako pri kampani – výborná, ale chýba tu väčšie rozšírenie, ktoré príde časom. Hranie je o niečo odlišnejšie ako v príbehu, pretože si primitívne staviate základňu a platidlom získaným zo zabitých nepriateľov investujete do vojska a vylepšenie základne, ktorá následne chrlí lepších panákov. Dawn of War 2 sa istotne vrhne na multiplayer a teraz, niekoľko týždňov po oficiálnom vydaní, sa začínajú prvé zaujímavé potyčky na serveroch, kedy hranie viacerých hráčov a vytvorenie aliancie má zmysel. V multiplayeri si navyše vyberáte zo všetkých štyroch zúčastnených rás. Chcelo by to však rozšírenie nielen v možnostiach hry, ale i viac máp.

Tak ako?
Warhammer 40.000: Dawn of War 2 je rozhodne výbornou stratégiou, ktorá spája dokopy zaujímavé prvky, no zároveň zabúda na to dôležité, čo robí stratégiu stratégiou. To príde s datadiskom. Rozšírenie po všetkých stránkach by hre len a len prospelo. Je pekná, je zábavná, je dobre ozvučená, má atmosféru, ale prečo preboha bola vydaná predčasne? Prečo tam nie je dvojnásobný počet máp a poriadne rozprávaný príbeh? Prečo je dynamická kampaň dynamická len v mysliach vývojárov? Je fajn, že môžete ovplyvniť nasledujúcu misiu úspechom v predošlej, ale to si nemusíte ani všimnúť, podobne v záplave podobných úrovní zanikne možnosť viacnásobného výsadku v jeden deň. Sú to detaily, ktoré neboli viditeľne dotiahnuté do úspešného konca. Samotná hrateľnosť na mape je skvelá, ale prestane vás to baviť, pretože v kampani sa vlastne nič nedeje a neustále robíte to isté. Škoda. Multiplayer je zatiaľ taktiež skromný. Hre treba dať čas - už teraz sa po nej môžete vrhnúť, sklamaní nebudete, no zistíte, že čosi tomu do osmičkovej hry chýba.