Mikrokvazar GRO J1655-40.
Podľa Toda Strohmayera z NASA Goddard Space Flight Center v americkom Greenbelt existujú reálne dôkazy, že bizarné vesmírne objekty s extrémnymi časopriestorovými vlastnosťami – čierne diery skutočne rotujú, tak ako predpovedali niektorí teoretickí fyzici. Na konferencii American Physical Society vo Washingtone Strohmayer prezentoval článok, v ktorom prináša štúdiu čiernej diery, ktorá vznikla z mikrokvazaru GRO J1655-40, vzdialeného 10-tisíc svetelných rokov od Zeme.
Röntgenové údaje z družice Rossi X-ray Timing Explorer Satellite v tomto objekte ukazujú dva vysokorýchlostné výtrysky plazmy, ktoré sa pohybujú z jeho pólov. V týchto výtryskoch našiel Strohmayer dve jasné oblasti intenzívneho röntgenového žiarenia, aké sa pozoruje pri rotujúcich neutrónových hviezdach (n.h. = pozostatok po výbuchu supernovy). Zistil, že tieto dve röntgenové štruktúry obiehajú okolo GRO J1655-40 len vo vzdialenosti 49 kilometrov (na kozmické pomery mikroskopická vzdialenosť).
Všetko, čo bolo bližšie k čiernej diere, by nevyhnutne vtiahla do seba. Z hmotnosti GRO J1655-40 (je 7-krát hmotnejšia ako Slnko) však vyplýva, že táto vzdialenosť by mala byť 64 a nie 49 kilometrov.
Prečo teda štruktúry, ktoré žiaria v röntgenových lúčoch, nespadnú do čiernej diery? Rozdiel sa dá podľa Strohmayera vysvetliť len tým, že čierna diera GRO J1655-40 rotuje. „Rotujúca čierna diera mení časopriestor vo svojom okolí a umožňuje tým (röntgenovej) hmote priblížiť sa k nej na menšiu vzdialenosť, ako keby nerotovala,“ povedal Tod Strohmayer.
V súvislosti s GRO J1655-40 je zaujímavé, že sa takýto objekt pozoruje v našej galaxii, Mliečnej ceste; GRO J1655-40 má totiž všetky charakteristiky kvazarov, o ktorých sa predpokladalo, že majú vo svojom jadre supermasívnu čiernu dieru hmotnosti miliárd Sĺnk, a nachádzajú sa výlučne mimo našej Galaxie.
(Reuters, BBC, 5D)
