Votrelča prichádza na svet… FOTO – ARCHÍV
Po šesťročnom pátraní nenašli vedci po opici najmenšiu stopu, čo ich priviedlo k záveru, že rozsiahle klčovanie lesov v tejto oblasti viedlo k úmrtiu posledného predstaviteľa tohto druhu. Nezmizla však len guereza červenohlavá. V zabudnutí si so sebou odniesla dnes už nezistiteľný počet cudzopasných druhov, pre ktoré bola opica domovom: vírusy, baktérie, prvoky, huby, pásomnice a ďalšiu háveď.Tempo dnešnej doby je pravdepodobne príčinou masového vymierania živočíšnych druhov, ktoré táto planéta nezažila od dôb, keď na ňu pred 65 miliónmi rokov dopadol asteroid. V najväčších množstvách vymierajú práve cudzopasníci, parazity, pretože tie predstavujú úplnú väčšinu biologickej rozmanitosti planéty Zem. Vedci sa síce rozdchádzajú v názore na počet biologických druhov na Zemi – podľa niektorých je to päť miliónov, podľa iných až tridsať miliónov, pritom sa však zhodujú, že štyri z piatich druhov sú práve cudzopasníci.
Ťažko si asi dokážeme predstaviť a pripustiť, že parazity sú vlastne všade okolo nás. Obvykle sa ich štítime a máme z nich strach. Parazity treba hubiť alebo prinajmenšom o nich nehovoriť v slušnej spoločnosti. Pritom sú hádam najväčším úspechom prírody. Na Zemi sú už celé miliardy rokov a vyvinuli sa do bizarnej palety foriem: do červov, ktoré sa dokážu stočiť do jedinej svalovej bunky, kôrovcov, ktoré sa prisávajú na oči polárnych žralokov, do hlíst žijúcich v močovom mechúre púšťových ropúch jedenásť mesiacov v roku zahrabaných do piesku.
Parazity sa v priebehu dlhých rokov vyvinuli na pozoruhodne dokonalé tvory. Vedia biochemickou cestou vykastrovať svojho hostiteľa, aby neplytval svojou energiou na tvorbu vajíčok a mohol kŕmiť parazity. Parazity vedia dokonca ovládať správanie svojich hostiteľov, aby sa samy mohli rozmnožovať. Veľa druhov cudzopasníkov musí totiž v priebehu svojho životného cyklu žiť v tele dvoch i viacerých druhov hostiteľov. Prvým hostiteľom býva obvykle korisť druhého hostiteľa. Cudzopasníci preto pomáhajú dravcom chytať ich obete. Pre toxoplazmu, prvoka, ktorý svoj životný cyklus začína v myšiach a potkanoch a ďalších drobných cicavcoch, je konečným hostiteľom mačka. Myš napadnutá toxoplazmou je úplne zdravá, ale stráca inštinktívny strach, keď zacíti mačku. Tým, že cudzopasný prvok pozmení v myši jej neurochemické procesy, stáva sa jeho prvý hostiteľ jednoduchším cieľom druhého.
Našu lásku si parazity asi nikdy nezískajú; majú však právo na našu úctu a rešpekt. Ak sa snažíme zachovať si druhovú rozmanitosť, nemali by sme zabúdať na parazity, ktoré žijú v ohrozených druhoch, ako je guereza červenohlavá. Pre ochranu biologickej rozmanitosti totiž existujú praktické dôvody, ktoré platia pre parazity rovnako ako pre ich hostiteľa. Napríklad už preto, že veľa vôbec najúčinnejších liečiv bolo objavených v rastlinách a zvieratách.
Parazity sú majstrami v biotechnológiách. Napríklad mechovce. Táto „škodná“ ryje svojimi zubami do vnútornej vrsty čriev, odkiaľ saje krv a porušené mäso. Za normálnych okolností by sa v rane vytvorila zrazenina a mechovec by nemohol sať. Lenže on si vypestoval schopnosť produkovať látku, ktorá elegantne zastaví reťaz chemických reakcií, ktorých pôsobením sa zráža krv. Biotechnologický výskum sa o mechovce veľmi zaujíma a syntetickou cestou sa pokúša vyrobiť riediacu látku, ktorá nájde uplatnenie v chirurgii.
Mechovec je však len jedným z niekoľkých miliónov druhov parazitov. Iní cudzopasníci produkujú chemické látky, ktoré napríklad vedia zastaviť obranné reakcie tela po transplantácii orgánov alebo upraviť mozog a jeho funkcie. Ak vyhynú, odnesú si so sebou aj svoje tajomstvo.
Pohŕdanie, ktoré väčšina ľudí voči parazitom pociťuje, skrýva hlboký zmätok a rozpačitosť okolo našej úlohy v prírode. Hrdo sa nazývame pánmi tvorstva a akákoľvek vodná i pozemská fauna nám leží pri nohách. Lenže parazity vedia, ako na nás a našu obranu vyzrieť a ako sa nám dostať pod kožu. Či chceme, alebo nie, budeme vždy súčasťou prírody. A to nám naháňa hrôzu. Aj preto sú parazity skvelým námetom pre vedeckofantastické filmy typu Votrelca.
Parazity v nás pocit nepokoja vyvolávajú aj z iného pohľadu. Ak sa pozrieme na letecké fotografie obytných sídlisk, ktoré sa tiahnu ďaleko do stepí, či snímky klčovaných dažďových pralesov, len ťažko sa ubránime desivej myšlienke, že i my sami parazitujeme. Naším hostiteľom je biosféra, ktorú vykorisťujeme vo vlastný prospech a na úkor štedrého hostiteľa.
Na tej metafore možno niečo je, ale ja osobne si z nej beriem niečo iné ako zrejme väčšina ľudí. Byť označený za parazita nemusí byť urážkou. Za posledné štyri miliardy rokov dejín života boli cudzopasníci neobyčajne úspešní. Ak sme skutočne parazitmi, sme hlúpymi parazitmi. Parazity svojich hostiteľov využívajú rozvážne, pretože keby ich usmrtili príliš rýchlo, zostali by bez domova. Na rozdiel od ostatných parazitov máme my len jedného jediného hostiteľa, čo znamená, že sa musíme správať o to rozvážnejšie. Súdiac podľa stavu dažďových pralesov, mokradí a korálových útesov si to neuvedomujeme. Skúsme sa učiť od odborníkov.
CARL ZIMMER
(Autor napísal knihu Parasite Rex a pravidelne prispieva do odborného časopisu Natural History.)
Copyright: Project Syndicate, máj 2001
