Na Slovensku sa nachádza niekoľko unikátnych pamiatok pripomínajúcich, že na našom území kedysi 
prebiehala intenzívna sopečná činnosť.
Sopka, ktorú ľudia považovali za vyhasnutú, odrazu ožije. Jej znovuzrodenie ohlasujú v predstihu slabé, no početné zemetrasenia a únik plynov, ktorý mohol byť varovným signálom. Nepredvídateľnú erupciu prezieravo predpovedá iba vedec, ktorého však nik neberie na vedomie. Nasleduje zúfalý boj o prežitie. Literárnych diel a filmov s podobným námetom vzniklo viacero. Sopky, dokonca aj tie vyhasnuté, dráždia našu fantáziu a nechýbajú ani apokalyptické vízie niektorých sektárskych skupín, ktoré sa cez ožívajúce sopky snažia nahnať do košiara nové ovečky. Vedci upokojujú - na Slovensku a v strednej Európe môžeme pokojne spávať. Hoci naše územie tvoria až z 25 percent sopečné pohoria a pozostatky vulkanickej činnosti, dôvod na obavy nie je. Naše sopky sú vyhasnuté od stotisíc do šestnástich miliónov rokov. Na druhej strane nie je vylúčené, že raz budeme mať na našom území nový vulkán. Dovtedy berme vyhasnuté sopky ako očarujúce prírodné divadlo. Pozývame vás na prechádzku najzaujímavejšími pozostatkami sopečnej činnosti na Slovensku. Bez obáv, že by nám nad hlavou zadunelo.
Čo ak predsa?
Napriek relatívnej istote sa ani vedci nevyhnú otázkam, či sa ešte niekedy v budúcnosti môže vulkanická činnosť na Slovensku prebudiť. Názory sa rôznia, keďže naše územie nie je geologicky izolované . Vulkanológ Ladislav Šimon z Geologického ústavu Dionýza Štúra hovorí, že sopečná činnosť na Slovensku nie je ukončená a vo vzdialenej budúcnosti nie je na našom území vylúčený ani vznik nového činného vulkánu. Nedá sa však povedať, či to bude o tisíce, alebo o stotisíce rokov. „Naša generácia to už bude pozorovať s veľkou pravdepodobnosťou iba z bezpečia nebeskej výšky," dodal vulkanológ. Úvahy o obnovení vulkanickej činnosti podmieňuje skutočnosť, že geologická stavba Slovenska je pomerne zložitá a naša krajina sa nachádza na rozhraní európskej a africkej dosky. V porovnaní s Českom, ktoré leží iba na európskej doske, sme na tom o poznanie horšie. „Posun dvoch veľkých litosférických dosiek môže mať značné následky," konštatuje doktor Šimon. Podľa najnovších máp patrí Slovensko medzi stredné zemetrasné územie, hoci zemetrasenia sa u nás vyskytujú našťastie zriedkavo a zväčša majú aj slabšiu intenzitu. Ak sa však zem zatrasie, neraz za tým Slováci hľadajú práve sopku. Naposledy to bolo pred pár rokmi pod Vihorlatom. Ľudí upokojilo až to, že zemetrasenie nemalo sopečný, ale tektonický pôvod.
Zajtra vybuchne sopka?
Hoci v Česku majú výhodu spomenutej európskej dosky, aj tu sa približne pred piatimi rokmi objavili náznaky, že v Chebskej panve sa môže tlačiť k povrchu magma. Prípadné obnovenie vulkanickej činnosti odhadli odborníci o stovky tisíc rokov. Prvé znaky vulkanickej činnosti v okolí Chebu zistili nemeckí vedci z Výskumného ekologického centra v Halle na základe pozorovania plynov, ktorý mal stúpať z magmatických bublín. Tie sa nachádzajú približne v hĺbke tridsať až päťdesiat kilometrov. Vulkanickú činnosť tu naposledy zaznamenali približne pred tristotisíc rokmi, čo nie je vo vulkanológii až tak dávno. Geológ Branislav Žec, ktorý stál pred niekoľkými rokmi pri zrode vulkanologického klubu na Technickej univerzite v Košiciach si nemyslí, že by Česko mohli v blízkej budúcnosti ohroziť takéto hrozivé fenomény.
„Podobne je to aj pri slovenských sopkách. Sú vyhasnuté veľmi dlhé obdobie, takže obavy z obnovenia ich činnosti sú zbytočné, " dodal. Použil zaujímavé prirovnanie, že vyhasnuté sopky by ožili iba v prípade, ak by im niekto priložil do krbu. Ani vedecké zdôvodnenia však v Česku neodradili niektorých psychotronikov od toho, aby si na hrozbe novej vulkanickej činnosti neprihriali vlastnú polievočku. Stanislav Brázda, jeden z najviac medializovaných psychotronikov, dokonca posunul možné obnovenie sopečnej činnosti v Krušných Horách či v okolí Mosta a Chomutova na najbližšie desaťročie. S veľkou pravdepodobnosťou však bude jeho vízia rovnako „úspešná" ako tá spred niekoľkých rokov, keď predpovedal, že Slováci plánovaný termín zavedenia eura nestihnú.
Najmladšia omladla o tridsaťtisíc rokov
Najmladšou sopkou nielen na Slovensku, ale v celej strednej Európe, je Putikov vŕšok neďaleko Novej Bane. Zdanlivo nenápadný kopec nad obcou Tekovská Breznica dodnes vydáva svoje tajomstvá. Vulkanizmus na území Slovenska prebiehal predovšetkým v období treťohôr, doznieval na začiatku štvrtohôr. Vulkanická aktivita sa začala približne pred 16,5 milióna rokov a posledná bola pred stotisíc rokmi. Išlo práve o Putikov vŕšok, ktorý je medzi vyhasnutými sopkami iba akýmsi „výrastkom". Vekom stotridsaťtisíc rokov bol podstatne mladší ako iné sopky, no podľa posledných datovaní ešte viac omladol.
„Moderné vedecké metódy nám umožnili stanoviť jeho vek ešte presnejšie. Dnes už môžeme povedať, že Putikov vŕšok má iba stodvatisíc rokov," spresňuje vulkanológ Ladislav Šimon. Špeciálna metóda vychádzala z rozboru štrkov z koryta paleohrona, ktorý v minulosti prikryla láva. Metóda 
osvitu drobných kremeňov ubrala Putikovmu vŕšku z pôvodného veku takmer tridsaťtisíc rokov. Putikov vŕšok s jaskyňou Sezam je pre obyvateľov Tekovskej Breznice mimoriadnou prírodnou raritou, prostredníctvom ktorej by chceli prilákať turistov. Obec tu má v pláne vybudovať náučný chodník alebo aspoň turistické značenie. Zatiaľ však narážajú na najprísnejší stupeň ochrany prírody.
„Neraz sa u nás zastavia aj turisti zo zahraničia, no stane sa, že poblúdia. Cestu na Putikov vŕšok bezpečne poznajú iba domáci, zväčša ich odkážem na bývalého starostu. Pre neho je to srdcová záležitosť a ak má čas, turistov sprevádza," hovorí starosta Tekovskej Breznice Jozef Dolinaj. Hoci by obec dokázala upraviť pomerne zložitú a zarastenú cestu k vŕšku, zatiaľ im v tom bránia prísne pravidlá ochrany prírody. Podľa starostu to však má aj 
svoje výhody. Ak by sa na Putikov vŕšok začala organizovať masová turistika, zrejme by sa územie vyhasnutej sopky nedalo ochrániť tak ľahko ako dnes. Vŕšok je totiž považovaný nielen za najmladšiu, ale tiež za najlepšie zachovanú sopku na Slovensku. Pozoruhodných prírodných pozostatkov sopečnej činnosti však máme podstatne viac - Vihorlatské a Slanské vrchy na východe Slovenska, pohorie Vtáčnik, oblasť Kremnických a Štiavnických vrchov či Cerovej vrchoviny. Poľana nad Detvou je nielen najvyšším sopečným pohorím na Slovensku, ale patrí aj k najvyšším vyhasnutým sopkám v Európe. Rovnakým obrom bol pred miliónmi rokmi aj štiavnický stratovulkán, ktorý mohol dosahovať výšku až do štyroch kilometrov. Mimochodom, samotná Štiavnica leží v kráteri sopky. Preto sa tam vraj darí umeniu každého druhu.
Tajomný zvuk spod Ragáča
Cerová vrchovina na juhu stredného Slovenska je pozostatkom najmladšieho vulkanizmu. Čadičová sopečná aktivita tu pretrvávala do štvrtohôr a zanechala nám naozajstné prírodné skvosty. Malá obec Hajnáčka a jej okolie sú na ne mimoriadne bohaté. Hradný vrch v Hajnáčke so zvyškami stredovekého hradu je 
vypreparovaným sopúchom, vyhasnutou sopkou je aj blízky vrch Ragáč. Istý čas sa o ňom tvrdilo, že je aj najmladšou sopkou u nás, no dnes sa už odborníci vyjadrujú opatrnejšie. O Ragáči hovoria ako o jednej z najmladších slovenských sopiek. Vekom okolo 1,4 milióna rokov sa však s Putikovým vŕškom nedá porovnať. Napriek tomu je to mimoriadne zaujímavý geologický útvar. Vrcholové časti tvorí troskovitý kužeľ, ostali tu tiež dutiny po výfukoch sopečných pár. Ten najznámejší pripomína tvarom hlbokú studňu. Riaditeľka správy Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina Katarína Gaálová hovorí, že Ragáč je mimoriadne zaujímavý a dodnes si dokázal udržať svoje tajomstvá. Jedným z nich je aj spomenutý exhalačný kráter, ktorého hĺbka dodnes nie je presne známa. „Bol to zrejme únikový komín pre pary a plyny, ktorého hĺbku sa pokúšali zistiť aj jaskyniari. Mali to však sťažené závalmi a zložitým terénom, takže skutočná hĺbka zatiaľ ostáva otáznikom. Na jeho okraji sa dodnes nachádzajú stopy síry," dodala doktorka Gaálová. Rovnako zaujímavý je podľa nej aj pôvod ojedinelej jaskynky na Ragáči, ktorá dostala meno podľa majiteľa pozemkov, Emila Ebeczkého. Vznikla zrejme z bubliny v napenenej láve, ktorá neskôr stuhla.
Kostná dolina
Ragáč domáci obyvatelia občas spájajú aj s podivnými zvukmi z útrob sopky. S pobaveným úsmevom si na to 
spomenie aj doktorka Gaálová. Túto poplašnú správu šírila pred pár rokmi skupinka ľudí z okolia. „Vedeli sme, že je to nezmysel, ale našim chlapcom to predsa len nedalo a išli sa na miesto pozrieť. Potvrdilo sa, že celý poplach je hlúposť a sú za ním ľudia z akejsi sekty," hovorí riaditeľka. Súdny deň pod Ragáčom sa teda nekonal, no na podobné vymyslené príbehy si spomínajú aj manželia Putišovci. Žijú v lesníckom domčeku tesne na úpätí Ragáča, kde by ich to pri prípadnom sopečnom výbuchu zmietlo ako prvých. Nad výmyslami ľudí sa dobre bavia. „Je to vyhasnutá sopka a rozmýšľať nad akýmkoľvek jej prebudením je mrhaním času," hovorí Dušan Putiš. Manželia si spomenú, že pred pár rokmi sa podobné nezmysly šírili medzi ľuďmi aj vtedy, keď sa v noci objavili na Ragáči svetielka. Aj tentoraz bolo vysvetlenie prozaické. Keďže v okolí Ragáča sa nachádzajú zaujímavé motýle, entomológovia ich skúmali nielen počas dňa, ale aj uprostred noci. A svietili si pritom lampášmi.
Iba kúsok pod Ragáčom sa nachádza aj ďalší paleontologický skvost, ktorý vďačí za svoj vznik sopečnej činnosti. Ide o Kostnú dolinu , neraz označovanú aj ako slovenské Pompeje. Na prelome treťohôr a štvrtohôr, pri mohutnej sopečnej erupcii usmrtili výpary zo sopiek živočíchy, ktoré sa prišli napiť vody. Popol ich pochoval a dokonale zabalzamoval. V Kostnej dolina sa našli pozostatky tapírov, mastodontov, hlodavcov či hyenovitých šeliem. Väčšina nálezov je v múzeách v Budapešti a vo Viedni, časť uchováva Gemersko- malohontské múzeum v Rimavskej Sobote. Dolinu objavil v 19. storočí ten istý Emil Ebeczky, po ktorom je pomenovaná aj jaskyňa na Ragáči. Z exponátov najbohatšieho paleontologického náleziska si urobil domáce múzeum a začal spolupracovať s paleontológmi z viacerých múzeí.
Nech ju tam držia všetci čerti
Pozostatky sopečnej činnosti - to zďaleka nie sú iba vyhasnuté sopky a sopečné pohoria. Sú to aj zaujímavé prírodné fenomény, akým je napríklad Čertova skala nad obcou Budča. Obrovská sopečná bomba, ktorú kedysi v dávnych vekoch vymrštila do vzduchu mohutná erupcia, dnes drží iba na malom podloží. „Vyzerá to, že stačí malý pohyb a skala sa zrúti do údolia. Jej stabilita je však veľmi dobrá a dúfame, že tam vydrží ešte pár generácií," povedal starosta Budče František Moravec. Problémom by mohlo byť iba zemetrasenie. Našťastie sa skala vypína nad hustým lesom a porast by bombu s objemom päť metrov kubických zrejme zastavil. 
Odborníci dokonca vypočítali, koľko chlapov by bolo potrebných na to, aby skalu zhodili z podstavca, no starosta takéto údaje neprezrádza. „Niekto by to mohol pochopiť ako návod," myslí si. S vandalizmom už majú zlé skúsenosti z minulosti. Vždy sa nájde niekto, kto napriek najprísnejšiemu stupňu ochrany prírody Čertovu skalu pokúša. Nezvyčajný názov skaly nie je náhodný. Podobné skalné útvary majú prívlastok „čertovská" či diabolská aj v iných častiach sveta. Mnohé z týchto skál sa dajú mierne vykývať, a tak ich odborníci nazvali „viklanmi" či „kývavcami". Čertova skala takýto pohyb nevykazuje, a preto uprednostňujú skôr označenie skalný hríb. Súvisí s ním niekoľko legiend. Podľa jednej z nich chcel čert potrestať obyvateľov Budče prehradením Hrona, a tak vzal v noci na plecia obrovskú skalu. Zastihlo ho však svitanie a prvý slnečný lúč ho premenil na skalu aj s bremenom na chrbte. Skutočnosť má ďaleko od legendy. Sopečná bomba je z pevnej andezitovej horniny, zatiaľ čo podložie z podstatne mäkšieho tufu. Tuf zvetrával oveľa rýchlejšie, a tak vznikol ojedinelý skalný útvar. Tento proces v budúcnosti urýchlia kyslé dažde, takže skala sa jedného dňa z podložia možno naozaj zrúti. Podľa výpočtov by si však naša i budúca generácia ešte mali tento klenot užiť.
Tajomstvo cintorína
V dedine Veľká nad Ipľom, neďaleko slovensko-maďarských hraníc, ľudia roky obdivovali neobyčajný náhrobok na cintoríne. Týčil sa nad hrobom nešťastného kňaza Gézu Borbása, ktorý už nedokázal znášať bolesti ťažkej choroby a v krátkom pomätení mysle si zvolil dobrovoľnú smrť. Strom, ktorý priamo na koreni skamenel - tak zvykli ľudia označovať nezvyčajný náhrobok a videli za ním zväčša kliatbu. Miestny nadšenec histórie Ján Rideg k nemu chodieval ešte ako dieťa a neskôr začal pátrať po skutočnom pôvode kameňa. Oslovil geológov, paleontológov a historikov, pátral v archívoch, kým spoločne neodhalili naozaj zaujímavú skutočnosť. Farár Borbás v čase, keď mu už rakovina hrdla a jazyka vzala hlas a trpel veľkými bolesťami, túžil po jedinom. V blízkej maďarskej obci Ipolytarnóc, kde dnes stojí turisticky atraktívny Park skamenelín, sa našlo viacero kusov cenných stromov. Pred miliónmi rokov ich pochovala a zakonzervovala láva a popol. Takýto strom túžil mať farár na svojom hrobe. Borbásovi, ktorý žil na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia, sa sen nakoniec splnil. „Odborníci potvrdili, že skamenelina je stará dvadsať miliónov rokov. Vo vynikajúcom stave ju zachovala kyselina kremičitá," povedal inžinier Rideg. Hoci náhrobok je starý viac ako sto rokov, nie je nijakým spôsobom poškodený. „Drevo svojím zložením pripomína veľmi tvrdú skalu a je v takom dobrom stave, že nebola potrebná ani jeho konzervácia. Odhadujeme, že za sto rokov sa zmenšilo možno o pár milimetrov," dodáva Ján Rideg.
Zaujímavosťou je, že za výskumom v Ipolytarnóci, ktorý sa začal v devätnástom storočí, je zemepán z Vidinej 
pri Lučenci Ferencz Kubínyi. Tento zanietený historik, paleontológ a poslanec národného zhromaždenia hneď pochopil, že nezvyčajný strom, ktorý mu ukázali pastieri, určite nie je obyčajným stromom. Dnes je približne päťmetrová časť z neho jedným z lákadiel Parku skamenelín. V skutočnosti mohol mať strom pred miliónmi rokov výšku až do sto metrov.
Vodopád z čadiča
Približne pred štyrmi miliónmi rokov v blízkosti Šiatorskej Bukovinky chrlila sopka lávu, ktorá dosahovala teplotu okolo tisíc dvesto stupňov. Keď sa dostala na povrch, tuhla a vznikala vyvretá hornina čadič, ktorému odborníci dnes hovoria skôr bazalt. Týmto spôsobom vznikol aj ojedinelý, deväťmetrový skalný vodopád. Do štrnásteho storočia ostal ukrytý pred zrakmi ľudí, objavili ho až v čase stavania hradu. V takej ohnutej podobe, ako ho odkryli pri Šiatorskej Bukovinke, predstavuje vodopád svetový unikát. Láva sa vylievala a tuhla v päť- a šesťbokých pravidelných stĺpčekoch, ktoré dnes tvoria neobvyklé lúče vodopádu. Z čadičových článkov je postavený aj samotný hrad, ktorý je mimoriadne pevný. Tesne pod hradom je aj rozsiahle kamenné more. Rozdrobenie na tisícky menších kameňov spôsobilo neustále rozmŕzanie a zamŕzanie vody. Ďalší z príkladov, za ktorý by sme sa mali sopkám v duchu poďakovať.
