Ako informuje časopis New Scientist, prakticky každý z vyše 30 štvorhranných kamenných blokov monumentu bol v rokoch 1901-1964 buď zaopatrený betónovým podstavcom, alebo ho presunuli na iné miesto či pootočili iným smerom.
Napríklad iba v roku 1920 bolo osadených šesť nových kamenných blokov. V roku 1958 sa pomocou žeriavov presunuli ďalšie tri bloky.
Tieto hrubé zásahy do vzácnej pamiatky zostali pred verejnosťou utajené. Spomínané drastické úpravy odhalil absolvent University of the West of England v Bristole Brian Edwards.
Štátna organizácia English Heritage, ktorá sa v Británii stará o prírodné pamätníky, archeologické náleziská a historické stavby, sa v roku 1960 rozhodla, že zmeny nespomenie v oficiálnom sprievodcovi o Stonehenge. Časopisu New Scientist to potvrdil Dave Batchelor, ktorý v organizácii pracuje ako archeológ. (tasr, čtk)
Pred sto rokmi, keď Anatole France premýšľal o tom, čo by budúcnosť mohla priniesť, povedal: „Mojím snom je čítať knihy školákov, ktoré budú mať v roku 2000.“ A dnes by sme sa mohli spýtať, či sú naši školáci inšpirovaní knihami tak, ako o tom kedysi sníval a dúfal Anatole France.
Dvadsiate storočie bolo svedkom obrovskej technickej revolúcie, na istej úrovni však došlo aj k pojmovým revolúciám. Od atómu až po hviezdy poznáme podrobný a funkčný obrázok takmer každého fyzického fenoménu. Jedinou veľkou neznámou je, ako vznikol vesmír. Druhá konceptuálna revolúcia sa začala molekulárnou biológiou. Aj v nej máme presný a funkčný obrázok všetkých životných procesov, od baktérií až po ľudstvo. A opäť jedinú neznámu predstavuje to, ako vznikol život: predstava akejsi „zárodočnej hmoty“ v oceánoch, v nej sa nukleotidy a peptidy akosi samy od seba zorganizovali na živé organizmy, nie je úplne presvedčivá.
Nezáujem o vedu
Dnešné učebnice tieto úspechy podrobne a s hrdosťou popisujú. Našim deťom však chýba zmysel pre údiv nad budúcim vedeckým pokrokom; zmocňuje sa ich rastúci kultúrny nezáujem o vedu. Navyše silnejúce právne prekážky dusia akúkoľvek vynaliezavosť.
Anatole France žil v dobe veľkých vynálezcov ako Gustav Eiffel a Thomas Edison. Mohol sledovať začiatky novej explózie priemyselnej revolúcie 20. storočia, keď len niekoľko veľkých spoločností urobilo z elektriny, chemických výrobkov, dopravných prostriedkov, komunikačných prostriedkov a počítačov kľúčové prvky každodenného života ľudí. Ale tie isté spoločnosti sú teraz pod krátkozrakým tlakom akcionárov, aby sa vzdali dlhodobých výskumov projektov v prospech krátkodobých ziskov. Napríklad – celý svet čelí rastúcej neistote o nových zdrojoch energie, ale ropné spoločnosti, ktoré disponujú intelektuálnymi i materiálnymi prostriedkami, aby sa pripravili na budúce storočie, sa o nové vízie nestarajú.
Ľahostajnosť k pokroku
A hoci aj Amerike sa podaril skvelý protiťah, teda rast malých „high-tech“ spoločností, ktoré sa angažujú v základnom výskume a uvažujú dlhodobo, takže poskytujú vedcom lepšie podmienky ako Európa, za čo Európa draho platí odchodom najlepších vedcov, ani v Amerike nie je všetko v poriadku. Ľahostajný a niekedy priamo nepriateľský prístup k vedeckému pokroku existuje i tu. Inštitúciou, ktorá veľmi otupuje dynamizmus Silicon Valley a všetkých high-tech spoločností, je právny systém. Jeden z našich kolegov vyvinul skvelý systém monitorovania srdcového tepu novorodencov. Bolo to špeciálne lôžko s pokrývkou, ktorá monitorovala životné prejavy bez potreby prikladania akýchkoľvek nástrojov na telo. Prístroj bol potenciálne veľkým prínosom najmä pre deti narodené v rodinách so skúsenosťou náhleho úmrtia novorodenca. Výrobu v USA však zastavili pre hrozbu možného ručenia. Keby čo len jedno dieťa na tomto prístroji zomrelo, bez ohľadu na príčinu, spoločnosť vyrábajúca tento prístroj by pravdepodobne niesla zodpovednosť. A tak sú tisíce rodín nútené aj ďalej používať staré a bolestivé monitorovacie systémy.
Znásilňovanie prírody
Ďalšou americkou inováciou stále častejšie exportovanou do Európy je presadzovanie tzv. „politickej korektnosti“, ktorá hľadí na väčšinu vedy ako na „znásilňovanie prírody“. Tieto myšlienky sa šíria z nevedeckých univerzitných oddelení na študentov, stredoškolských učiteľov a nakoniec i na malé deti. Vzrušenie z vedeckého pokroku, čo pútalo pozornosť Anatola Franceho, bolo nahradené nevedomým strachom a nastupujúcou cenzúrou vedeckého myslenia.
Predovšetkým mladí ľudia sú tomu veľmi naklonení. Veda je obviňovaná za všetky smrtiace zbrane i zamorenie životného prostredia, i keď výroba týchto zbraní je politickým rozhodnutím a nie vedeckým, a hlavným dôvodom znečisťovania životného prostredia je neustála honba za ziskom, a nie vedecký pokrok. „Politicky korektná“ kritika zabúda, že väčšina pokroku v boji proti znečisťovaniu životného prostredia prichádza z pracovísk vedcov, a že je to veda, ktorá vytvára prostriedky na monitorovanie vojenských systémov. Nie je preto čudné, že vzdelaní mladí ľudia v Amerike, a do značnej miery i v Európe, sa snažia vyhnúť vedeckým fakultám univerzít, a ich študenti väčšinou pochádzajú z radov imigrantov.
Čo si veda počne v 21. storočí? Dúfam, že v budúcich rokoch budeme svedkami veľkej explózie bioinžinierstva, ktoré prinesie nové druhy liečiv, umelých orgánov a podobne. Žiadny z týchto vedeckých úspechov sa však nestane bez toho, aby sa vede prinavrátilo ústredné miesto v kultúre západných spoločností.
Primo Levi, taliansky chemik, ktorý unikol nacistickému táboru a stal sa spisovateľom, napísal veľmi dojemne o svojom živote chemika a o „silnej a horúcej príchuti nášho remesla, ktoré nie je ničím iným ako jedným špeciálnym druhom, intenzívnou udalosťou remesla života“. Ak má byť dnes duch vedeckého výskumu znovu obnovený, musíme vytvoriť vzdelávací systém a učebnice inšpirované duchom Prima Leviho.
PIERRE-GILLES de GENNES
(Autor dostal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1991 a je profesorom na College de France)
© Project Syndicate
