Kanadskí vedci v akejsi momentke zo starovekej „doby temna" na konci bronzovej a v úvode železnej doby skúmajú zvyšky mesta Kunulua, metropoly Palastinského kráľovstva, dnes Tell Tayinat pri Antakyi v južnom Turecku. Názov kráľovstva odráža príbuznosť obyvateľov s Filištíncami, známymi zo Starého zákona.
Vykopávky prebiehajú v rámci projektu TAP (Tayinat Archaeological Project), ktorý riadi Timothy Harrison, profesor archeológie Blízkeho východu z Torontskej univerzity.
Najnovším objavom je monumentálny chrám, súčasť posvätného okrsku citadely kráľovského mesta. Vybudovaný bol v 10. až 9. storočí p. n. l. Teda v ére, ktorá zodpovedá - ak sú údaje Biblie verné - ére kráľa Šalamúna, legendárneho vládcu prvého jednotného štátu Hebrejov.
Podobnosť však očividne nie je iba časová. Základné usporiadanie chrámu totiž pripomína Chrám Ela, Pána zmluvy čiže Bál-beríta, v Sicheme západne od rieky Jordán v Samárii (dnes na území palestínskej samosprávy), pri horách Ebal a Gerizim. Aspoň podľa opisu v Knihe sudcov a inde v Starom zákone.
Metropola Palastinov
Tell Tayinat sa nachádza na mieste, kde anatolské vysočiny, ležiace na na severe, prechádzajú do nížinných stepí Sýrie na juhu a východe. To bola v staroveku nepochybne strategická poloha. I de o pomerne rozsiahly, avšak nízky pahorok v oblasti severného ohybu rieky Orontes (Nahr al-Ásí).
V 30. rokoch minulého storočia tam ako prví robili vykopávky americkí archeológovia z Chicagskej univerzity. Zistili, že miesto bolo osídlené od skorej bronzovej doby (približne od 3. tisícročia p. n. l.) hlboko do železnej doby (trvala zhruba od roku 1200 p. n. l. po rok 600 p. n. l.). Potom sa pahorok zhruba šesťdesiat rokov neskúmal.
Podľa starovekých historických prameňov, týkajúcich sa neskoršieho zo spomenutých období, Tell Tayinat zodpovedá mestu Kunulua, metropole Palastinského kráľovstva. To malo v predmetnom čase ovládať väčšinu severného údolia Orontu a všeobecne západnej Sýrie.
Kunuluu zničil v roku 738 p. n. l. asýrsky kráľ Tiglatpilesar III., čo podľa bádateľov starozákonnych textov možno našlo odozvu v zmienke o Kalne v Izajášovom proroctve chmúrneho konca Asýrie.
Kanaďania obnovili výskum Tell Tayinat v roku 2002. Najprv miesto dve sezóny predbežne skúmali a mapovali. Išlo aj o identifikáciu miest, kde sa konali vykopávky v minulom storočí, a vytýčenie najsľubnejších smerov pre pokračovanie. Nové vykopávky sa naplno rozbehli od roku 2004.
Letecký pohľad na Tell Tayinat. V pozadí sú meandre rieky Orontes.
Foto: Murat Akar
Vykopávky na citadele v Tell Tayinat.
Foto: Tim Harrison
Poklady chrámu
Do chrámu sa chodilo z juhu po kamennom schodisku. Na jeho západnej strane stál pred južným koncom západnej steny hlavnej budovy malý čadičový stĺp. Schodisko viedlo ku krytému vstupu, kde bol do dlážky zapustený základ stĺpu s kamenorezbárskymi ozdobami. Sčasti sa strácajú, nižšie môže byť dlážka zo skoršej etapy výstavby.
Krytý vstup od vnútornej miestnosti, orientovanej na sever, delili dva tehlové piliere. Vedci medzi nimi našli hrubú vrstvu spálených tehál, asi z pri požiari zrútenej časti budovy. A pod ňou tri silne ohorené brvná, jedno bolo očividne zasadené do tehál. Zatiaľ nevedno, či išlo o stenu alebo o plafón. Brvno mohlo byť aj prahom dverí.
Dlážka ústrednej miestnosti chrámu bola tiež spálená, no miestami sa zachovala omietka. Aj tu bola na dlážke vrstva spálených tehál. Nenašla sa tam nijaká keramika, ani organické materiály. Na druhej strane archeológov potešili početné kusy bronzu, vrátane nitovaných, a niekoľko kúskov vyrezávanej slonoviny, zrejme súčasti zariadenia. A k tomu úlomky zlatej a striebornej fólie. Zoznam uzatvára vyrezávaný inlej - oko ľudskej sochy.
Ďalšie piliere na severnej strane dosiaľ preskúmanej oblasti poukazujú na existenciu najvnútornejšej miestnosti, svätostánku. Tam ešte vykopávky neprebehli. Doterajšiu výskumnú bilanciu dopĺňa vydláždená plocha južne a západne od chrámu a poznatok, že západnú stenu chrámu zvonku pokrývala jasnobiela omietka. A najmä zlomky stél s nápismi v lúvijských hieroglyfoch (lúvijčina je dnes už mŕtvy jazyk používaný v železnej dobe na juhu Malej Ázie). Zdá sa, že stély bývali vztýčené na kamenných podstavcoch rozmiestnených po vydláždenej ploche.
Schéma doteraz preskúmaných častí chrámu v Tell Tayinat. Legenda vpravo hore farebne rozlíšuje (zhora nadol) kamennú dlažbu, schody, základ stĺpa, maltu, nepálené tehly, zrekonštruované nepálené tehly a omietnutú fasádu.
Ilustrácia: Stephen Batiuk
Čakanie na leto
Chrám archeológovia začali odkrývať až počas výskumnej sezóny 2008. Preto netrpezlivo očakávajú na pokračovanie vykopávok, ktoré sa rozbehnú 1. júla.
Stopy vnútorného svätostánku im totiž naznačujú, že sa výskumom Tell Tayinatu azda poučia o základnej architektúre blízkovýchodných chrámov zo skoršej doby železnej, takej, akú mohol mať aj Šalamúnov chrám v Jeruzaleme. A možno aj o povahe miestnych náboženských rituálov v tom čase.
Nálezy z doby železnej v Tell Tayinate odhalili väzby s egejským svetom. Odtiaľ najpravdepodobnejšie pochádzali takzvané Morské národy, ktoré na prelome bronzovej a železnej doby okrem iného neúspešne napadli Egypt, faraón Ramesse III. zanechal na múroch svojho pohrebného komplexu v Medinet Habe správu o víťazstve.
Kunuluu tak mohli založiť prisťahovalci či nájazdníci z Egeidy. Nuž a spoěahlivo doložený názov Palastinského kráľovstva priamo evokuje Pelesetov, jeden z Morských národov. Tí zasa takmer určite boli predkami Filištíncov, vládcov, súperov a susedov Hebrejcov na území dnešného Izraela.
Tajomní Filištínci
Filištínci tam - po odrazení útoku na Egypt - založili päť mestských kniežactiev, ktoré tvorili voľný zväzok: Gaza, Aškalon, Ašdod, Gat a Akkaron (Ekron). Nijaké impérium, ale Hebrejcov často minimálne vojensky a politicky zatienili (ani zaujatí starozákonni autori sa neubránili rešpektu) a nadlho ovládli pobrežnú nížinu na juhozápade Judey.
Popri nich si z Morských národov založili v Kanaáne mesto ešte Tekkerovia - prístav Dor južne od mysu Karmel pri dnešnej Haife. (Z 11. storočia p. n. l. o ňom zanechal správu egyptský kňaz Wen-Amon z Théb čiže Vesetu, ktorý sa v Dore zastavil cestou na jednania o nákupe cédrového dreva do Byblu v Libanone.)
Filištínci zmizli z dejín. Možno sa iba o nich nezachovalo dosť správ, hoci určité filištínske mestá podľa všetkého existovali ešte v čase zániku hebrejských kráľovstiev Izrael (na severe) a Judea (na juhu) v 8. respektíve v 6. storočí p. n. l. (Zjednotený štát sa po Šalamúnovej smrti rozpadol.) Každopádne sa asimilovali a rozplynuli v iných miestnych etnikách, zrejme napokon prehrali demograficky - najprv prebrali kanaánsku reč, potom aramejčinu.
Avšak na to, koľko sa o nich píše v Biblii, Filištíncov poznáme veľmi málo. Zopár slov jazyka, zopár hrobov, najmä bojovníkov, zopár artefaktov. Určite patrili k prvým, ktorí skvele zvládli výrobu železných nástrojov, osobitne zbraní, Starý zákon dokonca uvádza, že ovládaným Hebrejcom zakazovali kováčstvo.
Faktom je, že vo zvyškoch filištínskych miest (blízko troch vyrástli moderné veľké mestá) sa ešte naozaj dôkladné vykopávky ani nerobili. Spomienka na Filištíncov ale pretrvala - z ich mena odvodili Gréci a Rimania pre krajinu medzi Stredozemným morom a Jordánom názov Palestína, používaný pred rokom 1948 aj sionistickým hnutím.
Kým sa rozbehnú výskumy v samotnom Izraeli (zatiaľ tomu bránia viaceré príčiny, okrem nedostatku financií a kapacít i politické a ideologické, v dôsledku aktuálneho izraelsko-palestínskeho konfliktu), paradoxne sa azda dozvieme o kultúre Filištíncov viac z vykopávok celkom inde - v južnom Turecku, na Tell Tayinat.
Hlavné zdroje: Komuniké a súhrn o Tell Tayinat University of Toronto z 15. apríla 2009.
