Pani levíc predstavuje dôležitý rozpor s tvrdením legiend, že v starovekej krajine Kanaán, ktorá sa z veľkej časti prekrýva s dnešným Izraelom a Palestínou, vládli výlučne muži.
Pod egyptským protektorátom
Kanaán bol v inkriminovanom čase mozaikou mestských a vidieckych kniežactiev. Ich panovníci boli nazývaní kráľmi viac zo zdvorilosti, ako zo skutočného rešpektu voči moci, ktorou disponovali.
Hoci tam egyptský vplyv zasahoval oveľa skôr (sú o tom indície už zo Starej ríše, teda z 3. tisícročia p. n. l.), najviac dokladov o egyptskej nadvláde pochádza z doby dobyvačných výprav faraóna Novej ríše Thutmosa III. v 15. storočí p. n. l. na Blízky východ. Hraničné míľniky Egypta vtedy umiestnil v Sýrii na brehoch Eufratu.
Egypt dislokoval na dobytom území viaceré vojenské posádky. Vládol však predovšetkým nepriamo, formou protektorátu s istým všeobecným správnym dozorom delegovaného guvernéra. Miestnych potentátov zväčša ponechal pri moci a kým odvádzali Egyptu tribút, do vnútorných záležitostí sa im zvlášť nemiešal.
Doba ničenia
Okolo roku 1350 p. n. l. v Kanaáne vypukli nepokoje. Bezprostrednou príčinou zrejme boli nájazdy nomádov, situácia, akú majstrovsky opísal Mika Waltari v slávnom románe Egypťan Sinuhet. (Hovorí tam priamo o Chabiroch čiže najpravdepodobnejšie Hebrejoch, ale je to fiktívne. Napriek tomu jeho výklad môže obsahovať zrnko pravdy, časť Hebrejov asi kočovala v bližšom či širšom okolí Kanaánu, sotva boli všetci v „egyptskom zajatí".)
Zmätok zmnožovali vzbúrenci miestneho pôvodu. Výsledkom nájazdov i vzbúr bolo ničenie, ktorému miestni vládcovia sami nedokázali čeliť. Preto sa viacerí opakovane písomne obrátili na egyptského faraóna, aby im poslal vojenskú pomoc. Naznačuje to, že za približne jedno storočie od čias Thutmosa III. egyptské posádky v Kanaáne výrazne znížili početné stavy, alebo dokonca sčasti za dlhého mieru počas vlády Amenhotepa III. zanikli.
Achnatonov archív
Táto nestabilita v Kanaáne spadá do doby konca vlády faraóna Amenhotepa III., alebo začiatku vlády jeho syna Amenhotepa IV. čiže Achnatona. Závisi to od voľby konkrétnej staroegyptskej chronológie - tie sa síce zväčša líšia iba o niekoľko rokov, ale v prelomových obdobiach to býva kľúčové pre vysvetlenie archeologických nálezov.
Platí skôr druhá možnosť: Kanaánski vládcovia sa obracali na Amenhotepa IV., „kacírskeho" faraóna, ktorý si zakrátko v rámci svojho náboženského prevratu zmenil meno na Achnaton. Tabuľky so žiadosťami Kanaáncov s totiž našli v diplomatickom archíve v Tell el-Amarna, asi na polceste medzi staroegyptskými metropolami Théby (dnešný Luxor) na juhu a Memfida na severe (pri dnešnej Káhire) - tam založil nové hlavné mesto Achetaton.
Záhada sídla Pani levíc
Boli medzi nimi aj dve žiadosti o pomoc od bližšie neurčenej panovníckej osoby, ktorá sa volala Pani levíc. Písala faraónovi, že do oblasti prenikli bandy hrubých a surových ľudí a vzbúrencov a že jej mestu môže hroziť vážne nebezpečenstvo Od objavu amarnských tabuliek si vedci kládli otázku, ktorému mestu v Kanaáne vlastne vládla.
Archeológ a historik Nadav Na´aman z Telavivskej univerzity (Izrael) pred niekoľkými rokmi poukázal na možnosť, že by to mohlo byť mesto Bet Šemeš (Beth Shemesh respektíve Beit Shemesh), ktoré leží na severovýchodnom okraji nížinnej časti Judey, približne 20 kilometrov západne od Jeruzalema.
Dnes má asi toľko obyvateľov a rozlohu ako naša Trnava. Hoci korene tohto sídla siahajú hlboko do bronzovej doby, z trosiek vstalo až v ére novodobého izraelského štátu, v roku 1950. Viackrát sa o ňom zmieňujú starozákonne texty, ako o politicky a ekonomicky dôležitom sídle na hraniciach Hebrejov a Filištínov.
Základy mestskej brány zo strednej bronzovej doby v Bet Šemeš. V pozadí je novodobé mesto.
Foto: Dustin Royer
Študenti na vykopávkach v Bet Šemeš.
Foto: Tel Aviv University
Bohyňa či vládkyňa?
Meno pochádza z kanaánskych čias pred príchodom Hebrejov. Znamená (hebrejsky) „Dom slnka" alebo „Chrám slnka", čo poukazuje na sídlo kultu slnečnej bohyne Kanaáncov menom Šemeš. Tento kanaánsky kult dokladajú aj niektoré pamiatky. Istý posvätný štatút si však zachovalo aj za hebrejských čias. Ležalo na na území kmeňa Júda pri hranici s územím kmeňa Dan a neskôr údajne bolo vyčlenené pre kňazov z kmeňa Lévi (levitov).
Archeológovia z Telavivskej univerzity na čele so Šlomom Bunimovičom a Cvi Ledermanom v pahorku skrývajúcom trosky dávneho Bet Šemešu (Tel Beit Shemesh) teraz našli unikátnu keramickú plaketu, podporujúcu názor Nadava Na´amana. Je na nej postava bohyne respektíve vládkyne - v zobrazenej osobe sa mohlo prelínať oboje.
Oblečená je síce tak, ako staroegyptské a kanaánske umenie zobrazovalo mužských kráľov, no štýl účesu má ženský. Navyše ramená má zaoblenejšie ako na podobných kresbách majú muži a v rukách drží lotosové kvety, čo bol ženský atribút. Podľa historikov umenia môže byť na plakete práve Pani levíc.
Šlomo Bunimovič (druhý zľava) a Cvi Lederman (tretí zľava) nad nálezmi z Bet Šemeš.
Foto: Tel Aviv University
Poklady v troskách
Mesto Bet Šemeš napokon bolo v predmetnom čase zničené - egyptská pomoc očividne neprišla, prinajmenšom nie včas. (Aj to poukazuje na datovanie už do doby Amenhotepa IV./Achnatona, ktorý bol proti akýmkoľvek vojenským zásahom.) Miera ničenia, zistená v troskách, je podľa vedcov aj na tie drsné časy výnimočná.
Na druhej strane im práve táto okolnosť priniesla množstvo cenných nálezov, ktoré si obyvatelia napadnutého mesta nestihli odniesť a zostali v zničených budovách. Príkladmi sú staroegyptská kráľovská pečať, bronzové hroty šípov a celé nádoby na skladovanie rôznych komodít. Mesto mohlo mať zhruba 1500 obyvateľov.
Išlo zrejme o jeden z najvýznamnejších mestských štátov vo vnútrozemí Kanaánu. Na otázku, či mu skutočne vládla Pani levíc ako „kráľ" (kráľovná vtedy znamenala jednoducho manželku mužského kráľa), môže odpovedať už tohtoročné letné kolo vykopávok v tamojších vrstvách, ktoré boli datované do doby bronzovej.
Hlavný zdroj: Komuniké American Friends of Tel Aviv University zo 6. apríla 2009.
