;) |
Sťa kvílenie sirén, ktoré by mohli radšej prepichnúť ušné bubienky. Modlitby za žiarivé oslnenie loga tejto spoločnosti vypaľuje na sietnici pentagram. Zle je. Spark Unlimited dokončili ďalšiu hru a znovu si človek musí priať, aby ho kopla múza. Do rozkroku. Bolesť by to bola menšia. A tak si rukami zakrývajúc tvár chudák recenzent užíva posledné zvyšky slnečných lúčov, pretože on vie. On to už vie. Legen... wait for it... dary je skvostná hláška, lež Legendary hra, vám bude piť krv.
Ide o projekt, ktorý by vlastne nemusel byť zlý. Keby bol vydávaný za budget, predával sa za 10€. Maximálne a s predošlou hrou Spark Unlimited zadarmo k tomu. Lenže znovu tu máme suchár s bohatou dávkou plesne, ktorý sa snaží lákať lesklým obalom. A veľkými písmenami. Veď si to predstavte. Unreal Engine 3! Mytologické potvory! Dynamicky meniace sa prostredie! Zničený New York! Vojaci! Streľba! Používanie nadprirodzených schopností! Júúúúú... jéééééé... a áno, je to kravina na entú.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Rezignujme na popis toho, ako mohol byť prerozprávaný príbeh. Ak netušíte koľká bije, ťažko sa spamätáte pri úvodnej sekvencii. Krajne nesympatický hlavný hrdina Charles Deckard (to neviete) ide ukradnúť (to neviete) akýsi artefakt. Netušíte, že ide o Pandorinu skrinku, ale keď sa dostane k tejto drevenej bedni, začne to robiť podivné veci. Vcucne mu to ruku, nad škatuľou sa objaví podivný vzduchový tunel. Ľudia kričia a behajú, prípadne nekričia a ležia v kaluži krvi. Všetko vybuchuje. Oheň plápolá v kútiku miestnosti, lež na táborák nie je čas. Nič nechápete. Nevadí. Jednoducho: jeden zlý ujo (Le Fey) si vás najal, aby ste mu ako neschopný zlodej ukradli Pandorinu skrinku. Kto ju otvorí (čiže vy) získa silu nad mytologickými monštrami. Takže bojujete proti mytologickým monštrám a vojakom zlého uja. Vsjo. Vlastne nesmie chýbať žieňa, v našom prípade nafukovacia bábika počúvajúca na meno Vivien. K Deckardovi sa hodí svojou minimálnou mierou sympatického vzhľadu. Ak vám zostal rozum stáť nad tým, prečo ten zlý ujo nešiel po skrini sám, keď môže komandovať stovky panákov, neriešte to. Nemali by sme predsa čo hrať. Škoda, že to vývojárov nenepadlo...
Čo si predstavíte pod pojmom lineárna a tvrdo naskriptovaná strieľačka z vlastného pohľadu? Tí rozumnejší z nás, zrejme Call of Duty 4: Modern Warfare. Legendary dáva slovíčkam lineárna a naskriptovaná hra úplne nový význam. A žiadne Call of Duty, ani Medal of Honor za tunelovú strieľačku považovať nebudete, pretože v porovnaní s Legendary sú to otvorené svety s nekonečnými pláňami. V Legendary sú tunely tak úzke, že sa v nich niekedy ani neotočíte a ak narazíte na nejaké to priestranstvo, máte i na týchto miestach (napríklad stanica metra) striktne nahádzané prekážky, aby ste sa do bodu X dostali kľukatou cestičkou. Legendary v tomto prípade pripomína skôr Pac-mana.
Inak ide o klasickú strieľačku z vlastného pohľadu, len pri niektorých mytologických potvorkách musíte spraviť čosi navyše. Napríklad vlkodlak po vašom útoku otrasený znovu povstane, avšak ak mu odseknete hlavu, otravovať už nebude. Zaujímavé momenty (ako napríklad spustenie EMP poľa v špeciálnych generátoroch) sa stanú šedými v rámci hrateľnosti z prostého dôvodu: nebavia vás, pretože postup sa opakuje, cesta je lineárna, nudná. To, že niekedy musíte pozmeniť svoj postup nič nemení na tom, že pôjdete nezaujímavým tunelom bez akejkoľvek atmosféry. Akcia je to prirýchla, čo by samozrejme nevadilo, veď kosenie desiatok nepriateľov je vždy fajn odreagovanie, no znovu: v Legendary sa nemáte pomaly kam uhnúť.
Vrcholom absurdnej hrateľnosti je systém dopĺňania zdravia. Originalita na stromoch nerastie, ale pchať ju za každú cenu do hry je viac než choré. V Call of Duty a dnes už väčšine akčných hier nám stačí zostať chvíľu v pokoji a je to. Raz za čas dokonca natrafíme na lekárničky v strieľačkách. Viete, čo majú tieto dva systémy spoločné? Sú overené časom a fungujú na výbornú. V Legendary si zdravie obnovuje zbieraním akýchsi duší a následným aplikovaním na svoju skromnú osôbku. Žiariaca guľa energie Animus Vitae ukazuje, koľko Animy (špeciálna, mytologická mana) máte k dispozícii. Môžete ju použiť na uzdravenie (takmer vždy) alebo zoslanie silného impulzu okolo seba, čím odhodíte nepriateľa zo svojho dosahu (spravíte to raz a naposledy). Zábavné je, že počas uzdravovacieho procesu sa nesmiete hýbať, nesmie vás nik zasiahnuť. Zmysel zbierania Animy je dotiahnutý do absurdnosti kvôli nutnosti prísť do blízkosti spomínaných žiariacich gúľ a ďalšieho čakania, kým Decard energiu vysaje. A znovu: nik vás nesmie zasiahnuť, nemôžete vykonávať žiadnu inú činnosť. Ak malo byť Legendary rýchlou, akčnou strieľačkou, spád stráca už len pri tomto nezmyselnom uzdravovaní sa, ktoré budete musieť takmer neustále vykonávať, pretože nepríjemne pohryznúť vás môže kdečo.
Zbraní je len zopár, nevyčnievajú však z bahnitého priemeru, sú nevýrazné, neosobné, nemáte dojem skutočnej streľby, vyplytváte mnoho munície na protivníkov a napokon zistíte, že na všetky potvorky, ktoré neútočia zo vzduchu, je účinná požiarnická sekera. Síce občas dostanete facku, ale ošetrí vás energia z mŕtvych potvoriek. Trápiť sa s chabými zbraňami (9 mm pištoľ, brokovnica, útočná puška, samopal, molotovov koktejl a trieštivý granát) je zbytočné a frustrujúce.
Tunel. Idete dopredu, trochu si zastrieľate – alebo ako vám radíme, zamávate požiarnickou sekerou – pozbierate akési svietiace flusance a idete do druhej izby cez úzku chodbu a opakujete dobre známy postup. Nie, že by to nemusela byť zábava, v podaní Spark Unlimited však odhalíte monotónnu nudu po 10 minútach. Naskriptované situácie neohromia, pretože sú nesmierne umelé, ba niekedy až smiešne. Človeka potom zaskočí rýchlosť, s akou môžete klesnúť k zemi v obmedzenom priestore. Ozvučenie a hudba je síce na pomerne vysokej úrovni, ale počúvať zopár skladieb s vypnutou obrazovkou nie je najrozumnejšie a po chvíli zostalo ticho - zastrelili nás.
Legendary nepomohol ani Unreal Engine 3. Darmo hra vyzerá príjemne, niekedy si dokonca poviete, že použitý dizajn niektorého z miest je prijateľný a zaujímavý, keď sú všetko okolo vás len umelé kulisy a cítite sa ako v klietke. Alebo samotke. Statické obrázky klamú, animácie pohybov potvoriek sú niekedy smiešne. Textúry sa prelínajú, vy sa raz za čas zaseknete o neviditeľnú hranu, jednoducho nevyladené grafika. Dizajn mnohých miest nemôže vyniknúť kvôli obmedzenému pohybu a ak už natrafíte na úroveň, kde vnímate aspoň menšiu voľnosť (v iných hrách by to bol úzky koridor, ale zanechajme krutého hodnotenia), dostanete sa do otrepaného, nudného prostredia. Multiplayer žiaľ testovaný nebol, nikoho sa nepodarilo na prázdnych serveroch nájsť. Prekvapujúce...
Umelá inteligencia neexistuje. Mytologické potvorky idú po vás. Vojaci Rádu (šéfom ktorého je spomínaný Le Fey) sa ukrývajú za prekážky, avšak tak, aby ste ich trafili presne do stredu čela. Sú počítačovo presní. V niektorých prípadoch vám vývojári hádžu pod nohy tradičné polená typu nekonečné návaly nepriateľov (za cieľom časovo obmedzeného plnenia úlohy), čo v Legendary znamená, že buď je nepriateľov zúfalo málo a v skupinovom bránení s ostatnými členmi odboja ste jediným hrdinom, ktorý zabíja alebo ich je tak veľa, že mávate sekerou všade, kam sa pohnete a všetko to padá. Jedinou iskierkou nádeje je boj medzi Rádom a mytologickým svinstvom. Áno, bojujú proti sebe, ale pozerať sa na to je životu (rozumného) človeka nebezpečné. Jednoduchý príklad za všetky: vojak stojí a strieľa. Ohnivý drak stojí a flusá oheň. Ich vzdialenosť je približne 1-2 metre. Flus. Ratata. Flus. Ratata. Umelá inteligencia na úrovni nástenky na ministerstve výstavby.
Každé ďalšie slovo je zbytočné. V celkovom hodnotení zohráva dôležitú úlohu prozaický fakt: Legendary sa hrá na AAA titul, ktorý sa predáva za plnú cenu. A tá je neskutočne prehnaná. Legendary je totiž priemerným budgetom. Investícia do hry je v tomto prípade zbytočná.
