Slovenský biológ Ladislav Kováč, ktorý je sám výnimočnou osobnosťou a vždy vnímal vedu ako súčasť kultúry, sa nad tým zamýšľal už dávnejšie.
V článku Charvátova otázka v časopise Vesmír z roku 2004 analyzoval rozdiel medzi československou a maďarskou (ale aj rakúskou) vedou: čím to, že prvá má jedinú Nobelovu cenu, druhá 14, tretia dokonca 17?
Viacerí nobelisti z uvedených krajín hovorili o tom, že základom ich úspechu bola rodina a výchova; najskôr na gymnáziu, potom na univerzite.
To by však nestačilo. Vždy ich musel výrazne ovplyvniť vynikajúci a výnimočný učiteľ, ktorý svojich žiakov strhol nákazlivým entuziazmom a ohromnou pracovitosťou. Naučil ich odvahe zaútočiť na veľké nerozriešené problémy doby, umeniu klásť si tie správne otázky, byť voči sebe až bezohľadne kritický.
Autor článku z Vesmíru sebe aj iným položil otázku. Nazvime ju Kováčovou otázkou: netrpia naše univerzity a ostatné výskumné inštitúcie presilou priemeru, uspokojením sa s malými cieľmi a preto aj s malými výsledkami? Podporuje - alebo naopak - potláča sa tam výnimočnosť každého druhu, krajná originalita a hľadanie neprešliapaných ciest? Neodrezávajú sa tam prečnievajúce hlavy?
Možno je načase položiť si Kováčovu otázku opäť.
