Pred rovnými sto rokmi, v roku 1909 sa začala stavba lode Titanic, vtedy najväčšieho a najnádhernejšieho dopravného prostriedku, aký ľudské oko videlo. Tri roky na to sa Titanic na svojej prvej plavbe potopil. Odvtedy nás jeho tajomstvo neprestáva vzrušovať.
Niekto s tým možno nebude súhlasiť, ale je to tak: katastrofy človeka odpradávna vzrušujú a priťahujú. Zánik Pompejí, výbuch sopky Krakatoa, teroristický útok na Svetové obchodné centrum, havária Concordu, katastrofa vzducholode Hindenburg, potopenie Lusitanie - všetky tieto nešťastia s množstvom obetí nás znepokojujú, bez ohľadu na to, kedy a ako dávno sa stali. A dodnes vyvolávajú množstvo otáznikov, výdatne živených viac či menej fantastickými teóriami, od tých o temnom sprisahaní, až po aktívnu účasť mimozemských síl.
Najväčšia katastrofa v dejinách civilnej moreplavby sa stala za hviezdnej a mesačnej noci zo 14. na 15. apríla 1912 v mrazivých vodách severného Atlantiku, keď osobný parník Titanic na ceste z britského Southamptonu do New Yorku, približne na 42. stupni severnej šírky a 50. stupni západnej dĺžky, teda južne od New Foundlandu, v plnej rýchlosti narazil do ľadovca a potopil sa. Išlo o prvú plavbu tejto najväčšej a najluxusnejšej osobnej lode, ktorú vyhlasovali za nepotopiteľnú. Smrť v mrazivom mori vtedy našlo 1520 pasažierov. Zachránilo sa sedemsto stroskotancov, ktorých na smrť unavených a vyčerpaných nadránom vylovila loď Carpathia.
Pátranie po vinníkovi
O príčinách potopenia Titanicu jestvuje niekoľko rôznych verzií a ešte viac fám. Pred námornými súdmi v New Yorku a Londýne (keďže loď bola vlastníctvom britskej spoločnosti White Star Line) sa viedlo niekoľko procesov, dodnes však nie je katastrofa celkom uspokojivo vysvetlená a je zahalená rúškom tajomstva. Zásadná vina sa prisudzuje kapitánovi Smithovi, pretože nedbal na opakované varovania lodného rádiotelegrafistu Phillipsa o výstrahách z lodí plaviacich sa nablízku. Lode varovali pred plávajúcimi ľadovcami. Ako však uvádzajú autori kníh o katastrofe (napríklad Hubáček, Krupkat alebo Davie), vina kapitána Smitha nie je až taká jednoznačná a má svoje pozadie. Bruce Ismay, riaditeľ a spolumajiteľ lodného prepravcu, spoločnosti White Star Line, ktorá Titanic dala postaviť, vyvíjal nátlak na kapitána, aby - v úsilí získať Modrú stuhu, udeľovanú za najrýchlejšiu plavbu medzi Európou a Amerikou - za žiadnu cenu neznižoval rýchlosť lode. Preto si kapitán Smith vybral síce kratšiu, ale pre ľadovcové nebezpečenstvo riskantnejšiu severnejšiu trasu a nahováral na to aj prvého dôstojníka Murdocka. Ten síce dobre vedel, že v apríli a v máji sa táto oblasť priam hemží uvoľňujúcimi sa ľadovcami, ale napokon podľahol sústredenému nátlaku. Hybným momentom pre zmenu jeho názoru bol Ismayov prísľub, že po plavbe ho povýšia na kapitána Olympie, sesterskej lode Titanicu, čo práve vtedy vznikala v dokoch.
Kto za to môže?
Hoci námorný súd kapitána (ktorý ostal na veliteľskom mostíku potápajúcej sa lode a tam aj zahynul) viny nezbavil, predsa len potvrdil, že Ismayovým naliehaniam celkom nepodľahol, lebo po výstrahe z lode Lucienne dal príkaz Murdockovi, aby pri najmenšom náznaku, že sa blížia ľadovce, dal ihneď znížiť rýchlosť lode na polovicu.
Murdock však bol taký očarený vidinou svojho raketového služobného postupu v prípade prekonania rýchlostného rekordu, že príkaz nerešpektoval ani keď už bol vo vzduchu cítiť chlad blížiacich sa ľadovcov. Po katastrofe, keď si uvedomil svoju vinu, sa zastrelil.
Rádiotelegrafista Jack Philips, o ktorom sa tvrdí, že dával prednosť súkromným správam pasažierov pred odovzdávaním hlásení veliteľskému mostíku o hroziacom nebezpečenstve, však do poslednej chvíle, kým ho voda nevyhnala z kabíny, obetavo vysielal núdzové signály. Napokon zachránený, no vyčerpaný a podchladený zomrel na palube Carpathie.
Mimochodom, katastrofa Titaniku bola prvou príležitosťou v histórii moreplavby, keď sa éterom šíril signál SOS. Dovtedy sa na tieto účely používal signál CQD. Hoci už v roku 1906 Medzinárodná rádiotelegrafická konvencia potvrdila SOS ako jediný signál núdze, pred potopením Titanicu ho prakticky nikto nepoužíval.
Osudné chyby urobili aj lode plávajúce vo viditeľnej vzdialenosti od dobre osvetleného Titanicu. Na parníku Californian, ktorý bol vzdialený iba päť námorných míľ od miesta nehody, mali jedného rádiotelegrafistu a ten šiel spať práve vtedy, keď sa Titanic začal potápať, takže zúfalé signály núdze vysielané Philipsom nezaregistroval. V okolí sa nachádzalo ešte niekoľko lodí, napríklad nórska loď Samson, ktorá preplávala okolo Titanicu so zhasnutými svetlami, aby ju nikto nepristihol so zakázaným nákladom tuleních kožušín. Na pomoc prišla iba loď Carpathia, síce neskoro, ale aj tak pomohla zachrániť stroskotancov v člnoch.
Anatómia Titanicu
Stavba Titanicu sa začala v roku 1909 v lodenici Harland & Wolff v Belfaste. Titanic spustili na vodu 31. mája 1911 a takmer o rok na to, 10. apríla 1912, sa vydal na svoju prvú a poslednú plavbu. Treba povedať, že v rozpore so všeobecne panujúcim názorom Titanic nebol žiadnym unikátom, jedinou loďou svojho typu, ale v podstate sériovým výrobkom. Išlo o trojicu veľkých parníkov triedy Olympic, ktoré sa volali Titanic, Olympic a Gigantic (tento po potopení Titanicu premenovali na Britannic). Spoločnosť White Star Line ich dala postaviť, aby tromfla konkurenčnú firmu Cunard s jej luxusnými parníkmi Lusitania a Mauretania.
Olympic sa počas prvej svetovej vojny bezproblémovo plavil cez Atlantik a zošrotovali ho koncom tridsiatych rokov. Gigantic, čoskoro premenovaný na Britannic, potopila roku 1916 v Stredozemnom mori nemecká mína, pričom zahynulo tridsať ľudí.
Titanic bol dlhý 269 metrov, široký 28,5 metra, čnel sa nad hladinou do výšky 53,5 metra (vrátane stožiarov), ponor mal 10,5 metra a výtlak 53 200 ton. Poháňali ho dva štvorvalcové piestové parné motory a jedna nízkotlaková parná turbína s celkovým výkonom 50-55 000 konských síl, ktorý sa prenášal na tri skrutky s hmotnosťou 38 ton (dve krajné) a 22 ton (stredná). Rýchlosť Titanicu bola 23-25 uzlov. Loď mala celkovo deväť palúb. Najvyššia z nich bola tzv. člnová s dvadsiatimi záchrannými člnmi, ďalej sedem palúb označených A až G, kde sa nachádzali ubytovacie priestory pre cestujúcich a posádku a spoločenské miestnosti, a najnižšie bola umiestnená paluba so skladovacími priestormi a strojovňami. Loď bola rozdelená na šestnásť zvislých vodotesných komôr, rozdelených oceľovými prepážkami. To malo zaistiť udržanie lode na hladine, keby sa stal čelný náraz a zaplnili sa maximálne štyri komory.
Loď mala štyri mierne skosené komíny, z toho tri od kotlov. Štvrtý nebol len nefunkčnou atrapou slúžiacou na propagandu o veľkosti lode, ako sa dodnes často traduje, ale ústili doň ventilátory starajúce sa o výmenu vzduchu v podpalubí, najmä v kotolni. Takže sa z neho síce nedymilo, ale funkčný bol.
Prorocká kniha?
S katastrofou Titanicu sa spája niekoľko veľmi zvláštnych okolností. Azda najzvláštnejšou je existencia knihy dnes už v podstate neznámeho autora Morgana Robertsona Márnosť (Futility), ktorá vyšla bez významnejšieho ohlasu v roku 1898. Autor v nej dramaticky opisuje oslnivú prvú plavbu najväčšej, najluxusnejšej - a predovšetkým najbezpečnejšej - linkovej lode sveta a jej strašný koniec. Románová superloď prekonávala Atlantik medzi britským prístavom Southampton a New Yorkom, občas príliš rýchlo, a po zrážke s ľadovcom v mrazivej aprílovej noci našla svoj hrob vo vlnách severného Atlantiku. Chaos na palube patrí k najstrhujúcejším opisom knihy. Loď zápasí so smrťou a tvárou v tvár vedľa seba stojí nahý egoizmus i hrdinstvo. Len časť z tritisíc cestujúcich prežila, pretože do dvadsiatich štyroch záchranných člnov lode s výtlakom 75 000 ton by sa nevmestila ani polovica cestujúcich. Boj o člny si vyžiadal strašnú daň na ľudských životoch.
Toľko k príbehu, o ktorom Morgan Robertson neskôr tvrdil, že pri jeho písaní musel mať pri sebe „astrálneho autora". Zhoda s neskoršími udalosťami by bola zarážajúca, aj keby luxusná loď neniesla názov Titan (a tak znie aj podtitul knihy: Vrak Titanu). Samozrejme, štrnásť rokov nato, po katastrofe Titanicu, sa z Robertsonovej knihy stal bestseller. Neskoršie podrobné porovnanie skutočností a fikcie preukázalo zhodu, ktorú dodnes môžeme označiť za viac ako zarážajúcu.
Kliatba egyptskej múmie
Jedna z najobľúbenejších legiend spojených s Titanicom a jeho stroskotaním je tá o egyptskej múmii. Podľa nej si istý bohatý americký obchodník s umeleckými predmetmi kúpil na svojich cestách po Egypte sarkofág kňažky hlavného boha Amon Ra, ktorá žila asi 1600 rokov pred naším letopočtom. Len čo sa truhla dostala obchodníkovi do rúk, začali sa odohrávať čudné veci. Prvou bolo železničné nešťastie, pri ktorom vraj ešte v Egypte zahynulo niekoľko obchodníkových spoločníkov. Druhé nešťastie nasledovalo, keď v Káhire zomrel aj obchodník sám. Skolaboval po správe, že prišiel o celý svoj majetok. Sarkofág potom putoval do Londýna k jeho sestre, ktorá ho zdedila. Aj jej rodinu začalo stíhať jedno nešťastie za druhým. Fotografa, ktorý sarkofág fotografoval, zrazilo auto alebo spáchal samovraždu, pramene sa rozchádzajú. Záhadné nešťastia a vážne hmotné škody, ktoré postihli aj samotnú majiteľku, ju viedli k tomu, že to všetko začala pripisovať tajomným silám sarkofágu. Rozhodla sa preto, že ho odovzdá Britskému múzeu. No zlé sily zo sarkofágu neprestali pôsobiť a prvý, kto im podľahol, bol muž, ktorý truhlu prevážal do múzea. Zomrel ešte v ten týždeň. Démonický vplyv truhly neprestal pôsobiť ani v múzeu. Jeho obeťou sa stal aj slávny egyptológ Fletcher Robinson, ktorý sa rozhodol napísať životopis kňažky boha Amon Ra. Ešte prv, ako začal študovať materiál, našli ho mŕtveho za písacím stolom. Ďalšou obeťou mala byť istá návštevníčka múzea. Riaditeľ Britského múzea sa pod vplyvom reťaze nešťastí, spojených so sarkofágom, rozhodol starožitnosť predať istému americkému egyptológovi. Ten ho vraj dal pod falošnou colnou deklaráciou ako nábytok naložiť na Titanic. Sarkofág mal cestovať do New Yorku, namiesto toho však skončil na dne oceánu spolu s Titanicom. Zahubili nepotopiteľnú loď tajomné sily?
Pravda je taká, že kňažkin sarkofág pôdu Britského múzea nikdy neopustil. Pod katalógovým číslom 22542 ho dodnes môžete obdivovať v druhej sieni stálej expozície Starého Egypta.
Zlovestný diamant
Údajne sa na palube Titanicu, presnejšie v jeho sejfe nachádzal akýsi modrý diamant, sprevádzaný povesťou drahokamu prinášajúceho svojmu majiteľovi smolu a nešťastie. Táto fáma, s ktorou sa môžeme často stretnúť v bulvárnych článkoch, však vznikla dodatočne, a to na základe vyfabulovaného prvku, ktorý sa prvýkrát objavil vo filmovom spracovaní Titanicu z roku 1943. V pozmenenej forme sa modrý drahokam objavuje aj vo filme Jamesa Camerona z roku 1998. Tam sa volá Srdce oceánov a hoci nemá nijakú fatálnu zásluhu na stroskotaní lode, hrá dôležitú úlohu v rámci ľúbostnej romance, ktorú na palube Titanicu prežíva hlavná hrdinka.
V skutočnosti nič také ako Srdce oceánov sa na palube Titanicu nenachádzalo. Diamant tohto mena vlastnil francúzsky kráľ Ľudovít XVI. Keď ho počas Francúzskej revolúcie sťali, diamant sa stratil.
Fáma o diamante na Titanicu je podľa všetkého inšpirovaná príbehom slávneho modrého diamantu Hope, ktorému sa prisudzujú neblahé účinky vplyvom kliatby. Podľa legendy totiž ide o diamant ukradnutý z hinduistickej svätyne, a to priamo z oka bohyne Sity, manželky Ramu, šiesteho prevtelenia boha Višnu. Tento romantický mestský mýtus vznikol vo viktoriánskom Anglicku, podobne ako príbeh o kliatbe Tutanchámonovej múmie, a z času na čas sa opäť a opäť vynára.
Magický vplyv hviezd
Ďalšiu verziu príčin, ktoré údajne viedli ku katastrofe Titanicu, podávajú astrológovia, ktorých profesia si v Británii dodnes udržiava svoju vážnosť. Nebolo by preto čudné, keby aj anglickí lodiari spúšťali svoje lode na vodu podľa toho, aké astrologické vplyvy prevládajú v určitých dňoch. Dnes sa síce tvrdí, že astrológovia predpovedali Titanicu neodvratnú skazu podľa konštelácií 31. mája 1911, keď Titanic spustili na vodu (podľa astrológie sa prvý dotyk lode s vodou po jej spustení považuje za „narodenie" lode), ostáva však otázka, prečo potom Titanic spustili na vodu aj napriek týmto astrologickým výstrahám.
Isté však je, že Titanic bola loď stíhaná nešťastím. Ezoterici by možno povedali, že mala zlú karmu. Veď prvá nehoda sa stala ešte pred vyplávaním Titanicu z prístavu Southampton, keď sa v jednom zo skladov chytilo uhlie. Keďže plamene sa nedali uhasiť a kapitán sa nechcel omeškať s vyplávaním, dal skladisko uzavrieť, aby sa oheň nešíril. Následkom toho sa nešťastníci v skladisku buď zadusili, alebo zaživa zhoreli. A hovorí sa aj o montážnych robotníkoch, ktorí ostali uväznení v dvojitom trupe, keď sa na nich zabudlo a trup uzavreli zvárači. To žiadnej lodi na priaznivej karme nepridá.
Mimochodom, podobnou nešťastnou loďou bola napríklad aj československá námorná loď Lednice, ktorá sa na svojej plavbe dostala v ústí Dunaja do zovretia ľadu a pri plavbe z Perzského zálivu do Stredozemného mora zasa ostala v dôsledku vojnových udalostí roku 1967 a následnej niekoľkoročnej blokády internovaná v Suezskom prieplave.
Naopak, až neuveriteľné šťastie žičilo pôvodne poľskej lodi Pulaski, ktorá počas druhej svetovej vojny prepravovala spojenecké vojská. Neuveriteľne šťastne vyviazla z mnohých nebezpečenstiev, pričom sa to nedalo ničím vysvetliť. A to sa na nej vystriedal celý rad kapitánov. Prečo sa však proti Titanicu spriahlo toľko zla a všetko šťastie ho opustilo - na túto otázku už asi nikto nedá spoľahlivú a vyčerpávajúcu odpoveď.
Za všetko môže materiál?
Až vrak, ležiaci v hĺbke štyritisíc metrov na morskom dne, prezradil časť tajomstva. Objavili ho takmer trištvrte storočia po stroskotaní. Zavčas rána 1. septembra 1985 začalo podmorské plavidlo Argo snímať trosky Titanicu. Expedícia oceánografa Dr. Roberta Ballarda objavila dve časti plavidla ležiace na morskom dne asi 650 metrov od seba. O rok neskôr iná expedícia urobila detailnú fotodokumentáciu vraku a získala aj snímky luxusných predmetov.
Nikto však nenašiel príslovečnú deväťdesiatmetrovú trhlinu, ktorá mala spôsobiť potopenie lode. Pri ďalších výpravách k vraku sa namiesto jednej veľkej našiel sled viacerých malých trhlín (najväčšia mala dĺžku asi päťdesiat centimetrov). Analýza vzoriek ocele vyzdvihnutých na povrch ukázala, že prapríčinou katastrofy bola predovšetkým nekvalitná oceľ, z ktorej bola vyrobená obšívka trupu. Obsahovala priveľa síry a v extrémne chladnom prostredí severného Atlantiku sa stala mimoriadne krehkou.
Zdá sa, že nebyť tohto nedostatku, bol by ostrý vyhýbací manéver, ktorý Titanic podnikol na dohľad od ľadovca, úspešný. Loď sa o ponorenú časť ľadovca tesne otrela, takže keby bol trup z kvalitnejšieho a odolnejšieho materiálu, nebol by sa roztrhol na toľkých miestach a počet zatopených vodotesných komôr by nebol stačil stiahnuť loď pod hladinu.
Bez ohľadu na to, koľko svetla sa podarilo a v budúcnosti iste aj podarí vniesť do kauzy Titanic, jeho katastrofa ostane navždy živnou pôdou pre rozmanité fámy a dohady. A tak to aj má byť. Práve tieto veci tkajú pestré vzorce poézie na sivej a fádnej osnove všedného dňa.
Autor: Peter Pišťanek