Vyplýva to z nových vykopávok a laboratórnej analýzy. Čas - pred vyše 8700 rokmi, o najmenej 1500 rokov skôr, ako dosiaľ bolo doložené na území Mexika a o najmenej 1200 rokov skôr ako hocikde inde (Panama).
V dvoch článkoch - primárne archeologickom a primárne paleobotanickom - v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences to oznámili vedci z päťčlenného americko-britského tímu.
Prvým autorom archeologického článku je Anthony Ranere z Univerzity Temple vo Philadelphii (štát Pennsylvánia, USA), prvou autorokou paleobotanického článku Dolores Pipernová zo Smithsonovského múzea prírodnej histórie vo Washingtone a Smithsonovského ústavu pre tropický výskum v Balboe (Panama).
(Smithsonovská inštitúcia je obdoba nášho Slovenského národného múzea v USA.)
Dávni obyvatelia Nového sveta zdomácnili stovky rastlín. Globálne najdôležitejšou sa ukázala byť práve kukurica (Zea mays), dnes pestovaná aj vo veľkej časti Starého sveta - vrátane Slovenska - ako jedna z hlavných plodín pre výrobu potravín, krmovín a v poslednom čase aj biopalív.
Diskusie o mieste a dobe zdomácnenia kukurice prebiehajú už vyše polstoročia. V poslednom čase sa krútia okolo pomerne veľkej traviny nazývanej balsaská teosinte, čo je poddruh kukurice Zea mays parviglumis. Genetici totiž nedávno definitívne dokázali, že práve to je priamy, divo rastúci predok kukurice.
Dôkazy spod skalného previsu
Vedci skúmali sídlo dávnych obyvateľov juhozápadného Mexika pod skalným previsom Xihuatoxtla neďaleko mesta Iguala vo federálnom štáte Guerrero. Vykopávky tam odhalili stopy plodín, ako aj kamenných nástrojov, ktoré očividne slúžili na ich drvenie a mletie.
„Našli sme zvyšky kukurice a tekvice v mnohých kontextoch, od celkom najskorších horizontov osídlenia," povedala Dolores Pipernová, popredná svetová odborníčka na paleobotaniku, osobitne v kontexte zdomácňovania plodín v Novom svete.
„Ukazuje to, že tieto dve plodiny boli bežne konzumované už pred takmer deväťtisíc rokmi," pokračovala. „Veľmi dôležitý bol aj samotný objav dobových ľudských sídiel v tejto časti Mexika, keďže preukazujú, že ľudia sa už vtedy dobre prispôsobili prostrediu tropického pralesa."
Znamená to však presný opak doterajších väčšinových predstáv o zdomácnení kukurice, ktoré tento proces kládli do suchých či polosuchých oblasti vysočín, kde miestna klíma prospieva dobrému zachovaniu zvyškov kukuričných šúľkov a zŕn. Nečudo, že sa na vysočinách našli vo viacerých jaskyniach a pod skalnými prevismi.
Mapa oblasti. Skalný úkryt Xihuatoxtla je vpravo. Trojuholníčky označujú skúmané archeologické náleziská, obrátené trojuholníčky miesta odberu jazerných sedimentov, krúžky dnešné sídla.
Ilustrácia: PNAS
Skalný úkryt Xihuatoxtla v nížinnom, sezónne suchom tropickom pralese.
Foto: Anthony J. Ranere, Temple Universit y
Gény teosinte
Odborníci už vyše polstoročia nepochybujú, že divým predkom kukurice bola teosinte, pomerne veľká travina. Dnes poznáme päť jej druhov, ktoré rastú v Mexiku, Guatemale a v Nikarague. Ako sme už spomenuli, geneticky z nich má ku kukurici najbližšie balsaská teosinte.
Lenže tá rastie v juhozápadnom Mexiku. Škrobové zrnká a fytolity umožnili sledovať šírenie kukurice ako zdomácnenej plodiny z údolia rieky Balsas či okolia do Panamy pred 7600 rokmi, pred 6000 rokmi do Kolumbie a Ekvádoru a vôbec na sever Južnej Ameriky a napokon pred 4600 rokmi až do Uruguaja.
(Fytolity sú tuhé mikroskopické častice, ktoré sa vyskytujú v listoch, stonkách a koreňoch mnohých rastlín. Na rozdiel od semien a koreňov sa dobre zachovávajú aj vo vlhkejšom prostredí tropického pralesa, aké je typické pre nížiny Mexika a Panamy.)
Vykopávky v skalnom úkryte Xihuatoxtla však od najspodnejších horizontov osídlenia odhalili výlučne zdomácnenú kukuricu. „Nenašli sme dôkazy samotného procesu zdomácňovania," povedal Ranere. „Na zdokumentovanie jeho začiatku a prvotného priebehu musíme nájsť ešte staršie kultúrne horizonty."
Teosinte (vľavo) a kukurica. Menší počet výhonkov zo stonky zodpovedá menej klasom, no zato každý klas môže vyrásť väčší. Časom zmizol i tvrdý obal zrna. Dnešná kukurica má iba zopár klasov, ktoré vyrastajú z jednej stonky bez vetvenia. Červené kruhy ukazujú zväčšené oblasti a minca pomer veľkosti klasu teosinte a modernej kukurice.
Foto: Nicolle Rager Fuller, National Science Foundation
Od jazerných sedimentov k ľudským sídlam
Dolores Pipernová najprv zozbierala dôkazy v podobe peľových zrniek a drevného uhlia v jazerných sedimentoch, z ktorých vyplývalo, že pred asi sedemtisíc rokmi došlo v údolí stredného toku rieky Balsas k vyklčovaniu a vypáleniu lesa kvôli získaniu polí. Pri tej príležitosti zistila, že jazerné sedimenty obsahujú tiež fytolity kukurice a tekvice.
Úlohou Anthonya Ranerea bolo nájsť skalné úkryty a jaskyne s osídlením, ktoré by vekovo zodpovedalo týmto údajom. So svojím tímom ich navštívil celkove pätnásť v štyroch robil vykopávky. Dôkazy skorého zdomácnenia kukurice a tekvice sa mu však zatiaľ podarilo nájsť práve iba v skalnom úkryte Xihuatoxtla.
Z rádiouhlíkového datovania vychádza pre drviace a mlecie kamenné nástroje vek najmenej 8700 rokov. Datovať sa ale podarilo iba vrstvu nad nástrojmi, vrstvy najskoršieho osídlenia žiaľ nie. Kukuričný škrob sa líši od škrobu teosinte a práve kukuričný sa podarilo nájsť v puklinách a štrbinách kamenných nástrojov z Xihuatoxtla.
„Kukuričný škrob sme našli na takmer každom analyzovanom nástroji, až k spodným vrstvám osídlenia. A aj fytolity z kukuričných šúľkov a keďže teosinte nemá šúľky, vedeli sme, že sme dostali do rúk zvyšky čohosi, čo sa už voči svojej divo rastúcej forme výrazne zmenilo," povedal Anthony Ranere.
To, čo objavil, ho vlastne ani tak neprekvapilo. Viac sa čudoval, prečo toľkí bádatelia dlho trvali na suchých mexických vysočinách ako mieste zdomácnenia kukurice, keď domovina jej divého predka sa predsa nachádza v nížinách pri strednom toku rieky Balsas, ktoré nik neskúmal. Až Dolores Pipernová.
Drviace a mlecie kamenné nástroje spred 8700 rokov, ktoré sa našli v Xihuatoxtla.
Foto: Anthony J. Ranere, Temple University
Zrnká kukuričného škrobu z kamenných nástrojov v Xihuatoxtla...
Foto: Dolores Piperno
...a ešte detail na jedno také škrobové zrnko.
Foto: Dolores Piperno
Globálna doba obilovín?
Tak či onak sa ale doba zdomácnenia kukurice posúva podstatne hlbšie do minulosti, keďže dosiaľ najskoršie dôkazy našli práve samotní Anthony Ranere a Dolores Pipernová v Paname v podobe zrniek kukuričného škrobu a fytolitov spred spomenutých 7600 rokov.
V Mexiku boli doteraz najstaršie stopy kukurice objavené na juhovýchode krajiny - v jaskyni Guilá Naquitz v štáte Oaxaca (šúľky spred 6200 rokov) a v San Andres v štáte Tabasco na karibskom pobreží (fytolity a peľové zrnká spred 7300 rokov). Ani na jednom z týchto miest však balsaská teosinte nerastie.
Nové údaje z juhozápadného Mexika zaraďujú zdomácnenie kukurice do časového rozpätia, v ktorom obyvatelia Blízkeho východu zavŕšili zdomácnenie iných dvoch dodnes kľúčových obilovín ľudstva - pšenice a jačmeňa. (Zdá sa, že čo sa týka hlavných obilovín, ľudia na celom svete zdomácnili vhodné rastliny zhruba súbežne.)
A podporujú dosiaľ menšinové názory o dôležitosti tropických lesov so sezónnym výskytom sucha pri zdomácňovaní rastlín v Novom svete. Prví poľnohospodári v juhozápadnom Mexiku asi žili v malých skupinách a svoje osady asi sezónne sťahovali, pričom sa stále popri pestovaní plodín živili aj zberom divých rastlín a lovom zvierat a rýb.
Hlavné zdroje: Proceedings of the National Academy of Sciences USA z 23. marca 2009; Komuniké Smithsonian Institution, Temple University a National Science Foundation, všetky tri z 23. marca 2009.
