Zvyšky meteoritu, ktoré vedci cielene hľadali v púšti, už skúmajú

Medzinárodný tím oznámil výsledky analýzy jedného z meteoritov nájdených v púšti na severe Sudánu.

O malom telese slnečnej sústavy 2008 TC₃ sme v tejto sekcii písali vlani na jeseň (12. novembra 2008). Planétka s rozmermi približne osobného automobilu vletela 7. októbra 2008 do zemského ovzdušia - fakticky sa s naším vesmírnym domovom zrazila.

Vzhľadom na obrovskú rýchlosť väčšina jej hmotnosti zhorela v dôsledku trenia s časticami vzduchu. Zvyšok sa rozpadol a fragmenty dopadli na zemský povrch.

Núbijský poklad

Konkrétne v Núbijskej púšti na severe Sudánu. Posledné okamihy existencie planétky ako uceleného telesa boli pomerne dobre zdokumentované, a tak vedci mohli vypočítať, kde by stálo za to, aby sa pátrači poobzerali po fragmentoch. A skutočne - slávili úspech.

Fragmenty dopadli do Núbijskej púšte pri sudánsko-egyptskej hranici.
Foto: P. Jenniskens/M. H. Shaddad

Skupina zorganizovaná a vedená Peterom Jenniskensom z Ústavu SETI (venuje sa otázke možnej existencie mimozemského života a inteligencie) v kalifornskom Mountain View (USA) a Muávijom Šaddádom z Chartúmskej univerzity (Sudán), ktorú tvorili najmä študenti a zamestnanci tejto univerzity, tam v dňoch 5. - 8. decembra 2008 našla 15 fragmentov, s celkovou hmotnosťou 563 gramov.

Druhé pátranie 25. - 30. decembra 2008 s väčším počtom účastníkov zvýšilo „skóre" na 47 fragmentov s celkovou hmotnosťou 3,95 kilogramu. Hmotnosti jednotlivých fragmentov siahali od 1,5 po 283 gramov, pričom ležali v púšti na celkovej vzdialenosti 29 kilometrov. (Aktuálny stav teraz v marci 2009, po ďalšom pátraní, je približne 280 fragmentov, meteorickú identitu niektorých však ešte bude treba potvrdiť.)

Fragmenty boli spoločne pomenované Almahata Sitta. Všetky sa našli pod letovou trasou 2008 TC₃ juhozápadne od Stanice 6 (Station 6), železničnej zastávky medzi mestami Vádí Halfa a Al Churtúm v severnom Sudáne. Pátrači postupovali v 20-metrových rozostupoch. Jeden malý z decembrových 47 fragmentov vedci vybrali pre analýzu.

Infračervený záber zo satelitu ukazuje vľavo od Stanice 6 výbuch 2008 TC₃, šípka
udáva smer letu planétky ovzduším.
Ilustrácia: EUMETSAT

Pátrači vytvorili rad a pomaly postupovali vpred pod letovou trasou telesa.
Foto: P. Jenniskens/M. H. Shaddad

Základňu na kolesách bolo občas treba vyslobodzovať z piesku.
Foto: P. Jenniskens/M. H. Shaddad

Vyvážili to však cenné nálezy, ako tento. V pozadí v strede stoja Peter Jenniskens (vľavo)
a Muávija Šaddád.
Foto: P. Jenniskens/M. H. Shaddad

Peter Jenniskens si objaviteľské momenty poriadne vychutnal.
Foto: P. Jenniskens/M. H. Shaddad

Unikátna príležitosť

Vôbec prvý raz sa im tak naskytla možnosť porovnať pozorovania telesa známeho pred vstupom do zemského ovzdušia s laboratórnymi výskumami jeho fragmentov.

Peter Jenniskens a Muávija Šaddád boli tiež na čele tridsaťpäťčlenného tímu odborníkov z USA, Sudánu, Veľkej Británie, Kanady, Českej republiky, Francúzska a Holandska, ktorý uverejnil výsledky v najnovšom (štvrtkovom) čísle časopisu Nature.

„Veľa meteoritov bolo pozorovaných ako bolidy a dymové stopy meteorov, prechádzajúcich ovzduším. Toto by samo osebe nebolo nič nové. Avšak skutočne uvidieť také teleso pred vstupom do ovzdušia Zeme a potom ho sledovať v ňom - to je naozaj jedinečná situácia," povedal spoluautor článku, Douglas Rumble z Geofyzikálneho laboratória Carnegieovej inštitúcie vo Washingtone (USA).

Analýza fragmentu ukázala, že planétku 2008 TC₃ tvoril veľmi krehký materiál s mnohými dierami či pórmi. (Z toho vyplýva, že pochádza z povrchu väčšieho materského telesa, vnútri by póry skolabovali pod tiažou vyšších vrstiev.) To vysvetľuje, prečo vybuchla už vo výške 37 kilometrov, ešte kým sa jej let výraznejšie spomalil. Zostalo len pomerne málo fragmentov a tie sa navyše rozptýlili na veľkej ploche.

Materiál 2008 TC₃ bol popri značnej - až vyše 25-percentnej - pórovitosti i nezvyčajne jemnozrnný, pričom v jemnej matrici boli rozptýlené väčšie uhlíkové zrná. Uhlík poukazuje na silné tepelné prepracovanie materského telesa, najvýraznejšie, aké sa dosiaľ zaznamenalo pri meteoritoch. Väčšina je ho vo forme grafitu. Uhlík má v meteorite i podobu nanodiamantov. Ďalší výskum azda ukáže, či na materskom telese kedysi dávno došlo k zrážkam.

Almahata Sitta. (a) 1-centimetrový fragment č. 7, skúmaný v laboratóriu; (b) 4-centimetrový fragment č. 15; (c) fragment č. 4 (14-gramov) na hliníkovej fólii; (d) fragment č. 14 (2 x 7-centimetrový); (e) fragment č. 5 (10,9-gramov); (f) veľký, 10-centimetrový fragment č. 16.
Foto: P. Jenniskens et al./Nature

Detail na fragment č. 4.
Foto: NASA/Peter Jenniskens

Mapa letovej trasy 2008 TC₃ nad Núbijskou púšťou. Šípka ukazuje smer, hviezdička pri jej hrote bod výbuchu planétky, údaje o hmotnostiach pozície, na ktorých by mali spadnúť fragmenty s takou hmotnosťou, červené kotúčiky vyznačujú nálezy fragmentov, svetložltý pás podrobne preskúmaný terén, ostrožltá línia pretínajúca zhora nadol trasu je železnica so Stanicou 6. Väčšie fragmenty sa zatiaľ nepodarilo nájsť, mohli doletieť aj ďalej.
Ilustrácia: P. Jenniskens et al./Nature

Vnútro laboratórne analyzovaného fragmentu č. 7. Oblasti označené c sú uhlíkové zrná, p niektoré póry.
Foto: P. Jenniskens et al./Nature

Odkiaľ sa to vzalo?

Telesá slnečnej sústavy sú unikátne pomerom izotopov kyslík-16, kyslík-17 a kyslík-18. Je stály i pri zmenách iných parametrov. Predstavuje teda "podpis" každého materského telesa meteoritov, i Mesiaca a Marsu. Meteorické fragmenty 2008 TC₃ podľa tohto pomeru patria do skupiny vzácnych meteoritov ureilitov.

Vedcom zo všetkých údajov vyšiel priemer 2008 TC₃ približne štyri metre a hmotnosť pred vstupom do ovzdušia zhruba 83 ton. Odvodená energia výbuchu zodpovedá lanským odhadom na základe akustických meraní v Keni, bola na úrovni ekvivalentu 1 až 2 kiloton TNT (cca desatina hirošimskej atómovej bomby).

Dymová stopa po výbuchu 2008 TC₃ skoro ráno 7. októbra 2008 nad Núbiou.

Foto: M. H. Shaddad

Je veľmi pravdepodobné, že všetky známe ureility pochádzajú z jedného materského telesa. Dosiaľ sa však nevedelo, z ktorého. Pozorovania 2008 TC₃ ešte v medziplanetárnom priestore umožnili určiť, aké mala táto planétka spektrum. (Rozložené svetlo - podľa rozloženia energie a špecifických znakov možno určiť chemické zloženie zroja vyžarovanéh či odrazeného svetla a fyzikálne pomery, ktoré tam panujú.) To sa dá porovnať s laboratórnymi spektrami rôznych kombinácií látok, ale najmä so spektrami iných planétiek.

Súhrn astronomických pozorovaní a výsledkov analýz meteoritu ukazuje, že 2008 TC₃ patrila k takzvaným planétkam typu F (podtyp širšieho uhlíkového typu C, tvoria asi 1,3 percenta známych planétiek), odteraz spojeným s tmavými ureilitmi, ktoré obsahujú veľa uhlíka.

Vedci už dokonca spätnou rekonštrukciou vývoja dráhy 2008 TC₃ odhalili možné materské, alebo väčšie „súrodenecké", teleso tejto planétky. Je ním planétka 1998 KU₂ s priemerom 2,6 kilometra. Oveľa menšia 2008 TC₃ sa od nej buď mohla oddeliť pri zrážke s tretím telesom, alebo obe vznikli pri zrážke ešte väčšej planétky s inou.

Niekoľkokilometrové teleso by už v zemskom ovzduší nezanechalo iba kľukatú dymovú stopu a zopár fragmentov na povrchu - kinetickou energiou sa blíží telesu či telesám, ktoré vyhubili veľkých dinosaurov a dnes by dokázali prinajmenšom vážne poškodiť našu civilizáciu. Aj blízko dráhy Zeme ich obieha znepokojivo veľa.

Hlavné zdroje: Nature z 26. marca 2009; Komuniké Carnegie Institution of Washington z 25. marca 2009.