Kto bol kto
Jadro výpravy Chimantá-tepuy 2009 tvorili speleológovia a vedci zo Slovenska a Chorvátska, ktorých podporovali niekoľkí Venezuelčania.
Hore stoja (zľava): Erik Kapucian (speleológ), Tomáš Derka (zoológ, špecialista na vodné živočíchy, najmä podenky), Lukáš Vlček (speleológ, karsológ, geológ), Viliam Guľa (speleológ), Branislav Šmída (speleológ, karsológ, geológ), Roman Aubrecht (geológ), Charles Brewer-Carías (prírodovedec a speleológ, bývalý minister školstva, vedy a mládeže Venezuely), Ana Bakšićová (speleologička, psychologička, lekárka horskej záchrannej služby), Federico Mayoral (speleológ, podnikateľ), Darko Bakšić (speleológ, lesný inžinier), Ján Schlogl (paleontológ). Dolu sedia (zľava): Tomáš Lánczos (geochemik), Jaroslav Stankovič (speleológ), Javier Mesa (kuchár, speleológ) a Luis-Alberto Carnicero (advokát, speleológ).
Foto: Branislav Šmída
Pozor na nohu!
Dôkladný výskum stolových hôr umožnili až moderné vrtuľníky s lepšími manévrovacími schopnosťami. Napríklad masív Chimantá má skalné steny vysoké 300 až 700 metrov, takmer kolmé a niekde dokonca tvoria previsy. Okolo je nepriechodná horská džungľa.
Preto je ich výskum pomerne nového dáta a speleologických výprav na tieto unikátne prírodné útvary dosiaľ nebolo veľa - možno ich zrátať na prstoch rúk. Jaskyniari zo Slovenska sú v tejto oblasti priekopníkmi. To samozrejme zvyšuje ich váhu vo svete.
Vrtuľníky neslúžia iba na prepravu ľudí a materiálu, ale aj na prieskum. Jaskyniari si pri ňom vytipovávajú možné vchody do podzemia, lokalizujú ich pomocou GPS, odhadujú priechodnosť terénu (pozri nižšie), miesta pre výsadky a základný tábor. Z vrtuľníkov sa logicky aj filmuje, či už pre čisto odborné účely, alebo pre dokumentárnu tvorbu.
Vrtuľník sa neraz pri vchode do jaskyne iba oprie lyžinou o skalné rebro či plošinu. Ľudia z neho vyskakujú, materiál sa vyhadzuje. Pre pilota i pasažierov je to povážlivé, keďže stroj sa náhle odľahčí. Pri doskoku treba dávať pozor a nenechať si ani škripnúť nohu dvojtonovým strojom.
Manéver vrtuľníka priamo pri vchode do jaskyne Cueva Charles Brewer.
Foto: Charles Brewer-Carías
Spleťou vegetácie
Prístup ku vchodom do jaskýň na stolových horách často sťažuje hustá džungľa vo vstupnej priepasti. Pri novoobjavenej Cueva Colibri je táto priepasť hlboká 120 metrov a má rozmery asi 100 krát 300 metrov, a to na stolových horách zďaleka nie je najväčšia. Keď prieskumník zlaní dolu, musí sa prebíjať vegetáciou. Neraz vlastne ani nestojí „na zemi", ale na akejsi rastlinnej sieti desiatky metrov nad skutočnou pôdou. Preto sa bádatelia istia lanami aj pri horizontálnych presunoch. Kým prenikli k portálu Cueva Colibri, trvalo im to dva dni!
Jaskyňu skúmali ďalšie dva. Bivakovali vnútri, aby ušetrili čas aj vyhli sa napríklad tarantulám, obývajúcim vstupnú priepasť. Tomuto prieskumu venovali osem dní, k jaskyni Cueo Colibri putovali na mieste Churí od vchodu Brewerovej jaskyne cez močiare. Na Churí strávili celkove takmer tri týždne. Satelitný telefón prestal fungovať, čo ich odrezalo od civilizácie. Vrtuľník našťastie prieskumníkov vyzdvihol presne v dohodnutý deň.
Posledná výprava sa nezaobišla bez zranení. Jeden z vedcov spadol a vykĺbil si rameno, ktoré mu druhovia vrátili späť - také čosi ale naozaj bolí! Po návrate navyše zistil, že má aj zlomenú ruku. Ďalší účastník spadol v jaskyni a stálo ho to dve zlomené rebrá a ľahší otras mozgu. V takých situáciách sa veru zíde speleozáchranárska kvalifikácia kolegov. Nijaká práca s takýmto priekopníckym charakterom a v takom teréne však nie je bez rizika.
Zostup do vstupnej priepasti jaskyne Cueva Colibri - dolu vidno portál jaskyne.
Foto: Branislav Šmída
Zlaňovanie do jednej z novoobjavených jaskýň, Cueva Bautismi de Fuego (Jaskyňa krstu ohňom). V takých prípadoch ide aj o niekoľkodesaťmetrový skôr tunel ako chodník, lebo cesta sa presekáva mačetou a súčasne treba dávať pozor na pavúky a hady. Jeden bádateľ zhora naviguje toho dolu vysielačkou, kam postupovať. Postup býva aj intuitívny a dochádza k omylom, čo vedie k ostrejším slovám a kontroverziám a občas sa celkom uviazne.
Foto: Branislav Šmída
Najmohutnejšia
Najmohutnejšou kvarcitovou jaskyňou svet je Cueva Charles Brewer. Má chodby široké až 60 metrov, hlavnú galériu až 100 metrov, výška chodieb je až 30 metrov! Zahŕňa najväčšiu podzemnú dutinu v kvarcitoch - dóm či obrovskú chodbu Gran Galería Karen y Fanny (Veľká galéria Karen a Fanny) s objemom približne 400-tisíc kubických metrov.
Jaskyňu objavil v roku 2002 pri prelete nad mesetou Churí Charles Brewer-Carías. Od roku 2004 prizval slovenských jaskyniarov a vedcov. Nasledujúci rok rozbehli multidisciplinárny výskum a pri tejto príležitosti vznikol aj dlhometrážny jaskyniarsko-dobrodružný dokument Pavla Barabáša nazvaný Tepuy. Slováci sa tam vrátili v roku 2007 a v januári 2009.
V jaskyni tečie podzemná rieka, pri nízkom stave vody je to do 600 litrov za sekundu, po daždi ale až desiatky metrov kubických za sekundu! Pobyt a výskum je v nej preto veľmi nebezpečný, lebo na viacerých miestach a dochádza k záplavám. V kaňonovitých úsekoch vznikajú mimoriadne prudké riavy, v dómovitých hlboké jazerá a polosifóny - v samotnej vchodovej časti sa vtedy vytvára stovky metrov dlhé jazero s hĺbkou niekoľko metrov.
Cueva Charles Brewer zahŕňa rozsiahle blokoviská a závaly. Niektoré skalné bloky sú veľké ako rodinné domy. Ako sme už spomenuli, v rámci kvarcitových jaskýň jej patrí primát najmohutnejšieho priestoru, čo sa týka dĺžky je medzi nimi druhá v poradí.
Obrovská sieň v Cueva Charles Brewer. Snímka bola urobená pomocou drobnej nálože (zmes magnézia a chloristanu draselného). Ide o ekologický, zvlášť v jaskyniarstve využívaný prístup - také priestory sa totiž nedajú
nasvietiť bežnými prostriedkami.
Foto: Jaroslav Stankovič (expozícia), v spolupráci s Branislavom Šmídom,
Darkom Bakšićom (nasvietenie) a Viliamom Guľom (postava).
Skrytá nádhera
Tieto biospeleotémy (jaskynné útvary vytvorené organizmami) v jaskyni Cueva Charles Brewer sa označujú ako typ arañas čiže „pavúčie kvaple" - skutočne vznikli premenou sietí špecializovaných jaskynných pavúčikov, ktorí sa živia muškami, a všetkého, čo sa do nich zachytilo. Vlhkom sa táto hmota rozkladá a hromadí, prevažne na výstupkoch, ktoré pavúčiky uprednostňujú. Časom sa vytvoria akési kvaple, no v pozadí týchto určite nie sú kvapky, majú biologický základ. Zväčša bývajú sklonené v smere prievanu, dlhé až 1-meter, hrubé však môžu byť aj menej ako 1 milimeter. Sú to pružné útvary, avšak časom mineralizujú.
Foto: Branislav Šmída
Stĺpovité útvary v jaskyni Cueva Canon Verde. Jaskyne v kvarcite nevznikajú všade, iba v pomerne rozpustnejšej „medzivrstve". Preto aj bývajú koncentrované v jednom úseku toho či onoho masívu. Stĺpy odrážajú úvodné štádium vzniku jaskyne. Voda, ktorá ju vyhlbuje, je agresívna aj vďaka organickým látkam z vegetácie na plošinách stolových hôr, zrejme vrátane mäsožravých rastlín. Stĺpy ustúpia bublinovým dutinám a tie sa spoja do chodieb, ktoré sa po rozšírení zvyčajne zrútia. Celé sa to opakuje počas miliónov rokov trvajúceho vývoja.
Foto: Branislav Šmída
„Barro rojo" (červené bahno) v novoobjavenej jaskyni Cueva Zuna. Prvý názor, že ide o nebiologické útvary typu kvapľov, vyvrátilo zistenie, že pod kôrkou majú mäkkú, až sliznatú hmotu, obsahujúcu špiráloidné mikróby, zrejme baktérie. Hmota je podľa všetkého produktom látkovej výmeny mikróbov a útvary majú mnoho miliónov rokov!
Foto: Jaroslav Stankovič
Biospeleotémy či mikrobiality typu „šampiňónov" v novoobjavenej jaskyni Cueva Colibri, ktoré mávajú priemer až 1 meter a občas vytvárajú plošné kolónie. Bývajú práškovo biele a podobajú sa hubám či koralom. Vznikli najmä pôsobením siníc a asi aj ešte menších mikróbov, vytvárajúcich symbiotické celky, ktoré dokážu pretrvať bez svetla, pričom živiny čerpajú z jaskynných aerosólov. Po odumretí stvrdnú na perleťovo mliečny opál.
Foto: Jaroslav Stankovič
Praskliny v dávnych speleobiotémach v novoobjavenej jaskyni Cueva Juliana. Odumierajúce organizmy na plafónoch mineralizujú až na opál. Jaskyniari si najprv mysleli, že ide o stopy červov, no vzor vznikol mechanickým zvetrávaním, v trhlinkách sa vyzrážava sadrovec.
Foto: Branislav Šmída
„Slnečná sprcha" v jaskyni Cueva Charles Brewer. Takú snímku západu slnka „do" jej portálu možno spraviť iba počas asi 10 minút okolo 16.15 miestneho času. Slnečné lúče vtedy jaskyňu ožiaria do hĺbky niekoľko sto metrov.
Podľa slov očitého svedka - priam úžasné!
Foto: Branislav Šmída (postava patrí Viliamovi Guľovi)
Život všade navôkol - v tme i na svetle
V laboratóriách teraz prebieha spracovávanie množstva vzoriek odobratých v skúmaných jaskyniach. Vrátane biologických - od mikróbov a produktov ich látkovej výmeny až po živočíchy. Už z predbežných poznatkov vyplýva, že v celom rade prípadov, vrátane spomenutých pavúčikov, živiacich sa muškami, pôjde o druhy, ktoré sú pre vedu nové. To len ďalej zvyšuje odborný i všeobecný význam slovenských výprav do útrob stolových hôr.
Tento rovnokrídly hmyz zrejme patrí do čeľade Raphidophoridae. Dospelý jedinec meria až 1,5-centimetra. Možno predstavuje nielen dosiaľ neznámy druh, ale aj rod. Slovenskí vedci si ho predbežne nazvali
Alienulus pygmaeus („votrelčie dieťatko").
Foto: Branislav Šmída
Záhadne pôsobia tieto tvory, zrejme potočníky. Vytvárajú si ale maskovacie schránky z pieskových zrniek,
ktoré majú slimačie zatočenie.
Foto: Branislav Šmída
Okolie jaskýň sa hmýri síce už známymi, ale ostrú pozornosť vzbudzujúcimi tvormi. Na tomto zábere z výpravy do masívu Chimantá v roku 2004 si prezerá obrieho škorpióna venezuelský spoluvedúci aj tohtoročnej výpravy Charles Brewer-Carías.
Foto: M. Audy
Herpetológ (špecialista na plazy) Cesar Barrio na zábere, ktorý ukazuje, že jeho odbor veru nie je prechádzka ružovým sadom. Odchytený had našťastie nebol jedovatý. Stolové hory vynikajú množstvom pôvodných druhov plazov a obojživelníkov i ďalších organizmov.
Foto: Branislav Šmída
Autor ďakuje slovenskému spoluvedúcemu aj tohtoročnej výpravy Branislavovi Šmídovi z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave za poskytnutie podrobných informácií a fotodokumentácie.
