;) |
Celá recenzia na Rise of Argonauts by sa mohla niesť v znamení „keby bolo keby“. A skutočne – námetov, ktoré by mohli vylepšiť pošramotenú povesť, ciest, ktorými sa mohli vyvojári vydať, je neúrekom. Viac než dosť, viac než inokedy. Dokonca je z hry taký guláš, že ani netušíme, do ktorého žánru máme Rise of the Argonauts zaradiť. Máme tu panteón gréckych bohov a ľudských hrdinov známych z mýtov. Príbeh, nech je akokoľvek stupídny, je rozprávaný ako skutočné dobrodružstvo. Nesmú chýbať nepriatelia a rúbanica, v ktorej nedokážete rozoznať vlastného hrdinu od nepriateľov. Rozprávate sa s rozličnými postavami, prijímate od nich sekundárne úlohy, výberom odpovedí určujete ďalší vývoj, respektíve vývoj vlastnej postavy. Vylepšujete si postavu zakupovaním božských aspektov nakláňaním si ich priazne. Chýba už len stratégia (najlepšie ťahová), nejaké tie preteky s muscle kárami a na záver skoky na lyžiach.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Smiech prejde. Nech Rise of the Argonauts vyzerá zvonku akokoľvek epicky, znútra ide o ohlodané torzo. Na každé plus sa dá nájsť mínus, pri ktorom si povzdychnete, prečo, preboha, to vývojári takto pohihňali a či boli vôbec v triezvom stave pri samotnom vývoji. Ale začnime príbehom. Hlavným hrdinom je Jáson, ktorému po pár sekundách zomiera v náručí snúbenica Alkamé. Práve si s ňou užíval romantické (nie tak romantické, ale skutočne romantické) chvíle v predvečer svadby. Šíp vyslaný z luku prisluhovača kultu Čiernych jazykov spravil svoje a smutný Jáson sa rozhodne priniesť Zlaté rúno, aby svoju lásku oživil. To však nebude tak jednoduché, potrebuje k tomu krv štyroch potomkov bohov, aby sa mu otvorila brána do Tartaru, kde sídlia Čierne jazyky a plánujú si podrobiť celé Grécko. A leží tam Zlaté rúno, ktoré obnoví hitpointy jeho drahej polovičky. Zápletka je z mytologického hľadiska zaujímavá aj napriek tomu, že ide o klasické „dobro zvíťazí nad zlom a nič na tom nezmení ani zlý strýko“ a všetky zvraty sú plytké, má svoje čaro.
Vývojári totiž vzali niekoľko mytologických postáv a bohov, zamiešali to dokopy, neobťažovali sa dbať na časovú presnosť. Jednoducho to bola zaujímavá postava, my jej dáme takú a takú úlohu, pretože to zapadá do nášho príbehu a celé to spravíme ako rozprávku. A funguje to, hoci to s gréckymi mýtmi a bájami má pramálo spoločné. Je to skvelé, ba priam až romantické divadielko, pri ktorom skutočne držíte palce hrdinovi a rozprávkovému princovi želáte len to najlepšie. Berte to ako odpočinkovú hru. Všetci vybájení hrdinovia sú typicky svalnatí, ženské hrdinky akoby utiekli z hanbatých časopisov. Komu vadí, že Herkules je viac široký ako vysoký? Hlavne, že má svaly – a nie také „cartmenovské“. Jáson by si mohol pokojne strihnúť hlavnú úlohu v snímke 300, Achilles si vás získa aj napriek svojej namyslenosti - je to bojovník na pohľada(e?)nie. Podobne by sme mohli pokračovať cez Atalantu, Pana, Médeu... Všetci sa spoločne zídu na obrovskej lodi Argo a ako priatelia pomôžu Jásonovi, z ktorej sa napokon vyvŕbi záchrana celého sveta. Rozprávka. Nebude to príliš veľký spojler, ak prezradíme, že sa všetko skončí svadbou. Jásona s Alkamé, samozrejme! Ale rozprávanie prepojené na grécku mytológiu, jej múdrosti a ponaučenia, dodávajú zápletke zaujímavý šmrnc.
Lenže potom nám v rukách ostáva len torzo hrateľnosti, ktorá sa skladá z dvoch činností: rozprávate sa s postavami, beháte z miesta na miesto a posúvate tak príbeh ďalej. To je časť adventúrna. V bojovej bojujete. Na veľké prekvapenie. Všetko sníma kamera umiestnená za našim hrdinom, vždy si so sebou môžete vziať dvoch Argonautov (čiže hrdinov, ktorých verbujete počas hrania) a mlátite sa. Na výber sú tri zbrane (meč, palcát, kopia), pričom nové kúsky získavate za splnené úlohy a príliš mnoho ich nie je. To je zas boj, nápadne sa podobajúci napríklad na God of War. Aby to bolo zabité, tieto dve časti si to medzi sebou rozdelili po bratsky. Polovicu času beháte, komunikujete, beháte, vypočujete si zopár viet, podporíte niekoho, nahneváte niekoho a znovu beháte. Úvod v hre je neskutočne nudný, pretože si pripadáte ako poslíček a zmení sa to až k samému záveru. Nebolo by na tom nič zlé, avšak vy musíte opakovane prejsť niekoľkokrát známe trasy! Boj je vedený v tradične arénovom štýle: máte X nepriateľov a pokým ich nepošlete do podsvetia za Hádom, nemôžete ísť ďalej.
Zbraní je málo a nech je štýl boja s nimi mierne odlišný, nové kúsky pribúdajú sporadicky. Cítite sa ako v arkádovej mlátičke - stláčate útok rýchly a slabý alebo pomalý a silný. Kombá nič moc. Alebo buchnete uja štítom. Alebo sa štítom bránite. Alebo hodíte kopiju smerom k nepriateľovi. A to je asi tak všetko. Boj je síce na pohľad šťavnatý, vo vnútri však totálne vyprahnutý a postupne nudný. V momente, kedy na seba oblečiete Zlaté rúno sa z Jásona stane vraždiaca mašina a už len idete dopredu, nepozeráte na zdravie, pretože sa vám neustále obnovuje a klikáte ako o dušu. To je boj. RPG prvky zastupuje priazeň bohov. V rozhovoroch si často máte možnosť zvoliť odpoveď zo štyroch možností, pričom tým vyjadríte podporu jednému z bohov. Ares, Hermes, Apolón a Athéna – každý z nich uprednostňuje inú zbraň (palcát, meč, štít, kopija) a keď si vyberiete odpovede smerujúce ku konkrétnemu božstvu pribudne vám bod –cink– a po dostatočne veľkom množstve cinknutí si vyberiete nejakú aktívnu alebo pasívnu schopnosť. Nie, že by na tom nejako záležalo, využívať ich budete minimálne a vďaka spotvorenému ovládaniu ide o prvok, ktorý vám chýbať ani veľmi nebude.
Interface je síce minimalistický, ale plne funkčný – mimochodom nedajte na niektoré recenzie, ktoré tvrdia, že nevidíte svoje zdravie. To len stačí otvoriť manuál alebo si túto funkciu zapnúť v menu, ktorá je vypnutá pre filmovosť celého spracovania, aby vám nič nehyzdilo hernú obrazovku. Lenže ovládanie je vytvorené primárne pre konzolové systémy, respektíve gamepad. Pri nich je to zvládnuteľné, poľahky naučiteľné, no prechod na klávesnicu a myš vývojárom jednoducho nevyšiel. V základnom menu myš používať môžete (mimochodom je ledva vidieť biely kurzor na bielomodrom pozadí... to musel byť nápad slepého grafika, iné logické vysvetlenie neexistuje), v iných menu, kde by bol hlodavec potrebný (ako napríklad mapa spojená s úlohami či výber božstva a podobne) ste odkázaní na klávesnicu. Niektoré kombinácie kláves sú navyše ak už nie nelogické, tak prsty lámuce. Kopiju hodíte stlačením Shift+Alt, pričom by bolo pekné, keby ste sa aj trochu pri súbojoch hýbali (WASD), bojovali (myš) a kryli sa (medzerník). Raz za čas využijete špeciálnu silu (Alt) a potom tu máme spomínané božské sily (1,2,3,4) a zmenu zbraní (koliesko na myši). Na obyčajnú, arkádovú akciu je toho až príliš.
Grafické spracovanie je na pomerne vysokej úrovni a prvý pohľad na hru bude istotne plný očarenia. Niet sa čomu čudovať, Unreal Engine 3 už niekoľkokrát potvrdil svoje kvality. Nie raz sa začnete kochať okolitým svetom, užívate si rozpálené slnko v domovskom Jolkove, nádhernú architektúru Mykén – skutočne to je krásne na pohľad. Po bližšom preskúmaní si povšimnete doslova hluchých miest. Vedľa detailne vymodelovaných budov s dobovou architektúrou sa vyskytujú objekty so zúfalo ohavnými textúrami nízkej kvality. Animácie pohybu postáv sú veľmi, veľmi podivné a ak došlo k využitiu motion capturingu, mohli si vývojári vybrať človeka zdravého, pohybujúceho sa ako bežný homo sapiens sapiens. Beh do kopca či z neho je smiešny, zasekávate sa objekty, lineárne tunely vás nikam nepustia a keď Jáson otáča hlavou po okolitých postavách, vyzerá ako mentálne retardovaný. Potom vám to už smiešne nepríde, vy sa totiž na to musíte pozerať! Oproti tomu sú animácie a zábery v engine prirodzené a vcelku kvalitné. Navyše dochádza v niektorých prípadoch k nepríjemnému zníženiu frameratu – zrejme nahrávanie na pozadí. Ruší to, chvalabohu sa tak nedeje pri bojoch, ale výhradne pri presunoch.
Ozvučenie je vo svojej podstate dostačujúce. Dabing nemá výraznú chybu, každá postava je nahovorená adekvátne svojmu charakteru, pričom je zaujímavé rozhovory nielen počúvať pre ich podstatu či myšlienky, ale aj vďaka hlasovému prejavu. Tu si najviac užijete schizofrenickú veštkyňu. Pri boji sa zas ozýva rykot zbraní, rev nepriateľa a podobne. Avšak medzitým chýba výplň, podmanivejšie ambientné ozvučenie, ktoré by dodalo inak prázdnemu a nudnému prostredie správnu šťavu. Hudba je naopak skvostná a počas boja sa budete opájať úžasnými motívmi, v priebehu obyčajného pochodu vám do uší znejú antické motívy. Čudovať sa nad nezvyčajnou kvalitou hudby je zbytočné – má ju na starosti Tyler Bates, hudobník, ktorý sa postaral aj o motívy k filmu 300. Hudba je epická, hrdinská, očarujúca, tajomná – vždy dokáže vyjadriť pomocou melódie dianie na obrazovke.
O umelej inteligencii nepriateľov sa toho veľa napísať nedá, pretože oni jednoducho existujú a keď už sú, tak sa snažíte aby neboli, pričom oni sa snažia o to isté a samovražedne vám nabiehajú pod ostrý meč, nabrúsenú kopiju alebo tvrdý palcát. Keď sa v efektnom (a krvavom) údere podarí Jásonovi oddeliť palcátom nepriateľovi hlavu od tela či prepoliť mečom chudáčika na dve časti, dianie sa spomalí a vy si masaker môžete vychutnať z ktoréhokoľvek pohľadu. 18+ je podmienkou, vulgarizmus nás však skutočne prekvapil. Bude sa tak diať často. Nepriatelia občas využívajú neférovú taktiku obkľúčenia a vrhajú sa tak na vás z viacerých smerov, čo je vďaka podivnej kolízii textúr niekedy mierne iritujúce, pretože sa nedokážete otočiť alebo presne namieriť. To však nie je inteligencia nepriateľov, to je neschopnosť programátorov. Rise of the Argonauts nie je prehnane dlhá hra. Pri pokojnom hraní ju máte za jednu pohodovú nedeľu z krku. Znovuhrateľnosť nehrozí, hoc niekedy máte na výber, čo s dotyčnou postavou spravíte a nepomáha ani voľba iného božstva pri odpovediach v rozhovoroch.
Dobre – a teraz sa pôjdeme zahrať na spomínané „keby bolo keby“. Rise of the Argonauts nie je akčná hra, pretože sa v nej rovnaký čas kecá+behá a bojuje. Boje sú akčné a primitívne, RPG prvky nevyužité, zbraní asi toľko, čo pravdivých rečí z úst premiérových. Sú tu nejaké, nebojte sa. Na akciu málo, na RPG málo, na adventúru tu zas treba šibrinkovať mečom. Ale ten potenciál gréckej mytológie a jej panteónu. Tie skvelé príbehy, ktoré by sa dali napísať, keby sa v Liquid Entertainment vykašľali na rúbanicu a vrhli sa na klasické RPG. Grafika Oblivionu by Rise of the Argonauts neskutočne sekla. Chcelo by to otvorené prostredie, nechať postupne rásť vlastnosti hrdinu, príbeh by plynul pomalšie, prípadne by sa nekončil oslobodením svojej milej. Nádherné putovanie slnkom zaliatych ulíc, tmavých lesov, podsvetím, Delfami... tých nápadov je jednoducho MNOHO a vývojári sa na VŠETKY vykašlali a predhodili nám akúsi mrcinu. Trpí tým atmosféra aj hrateľnosť. Je to niekedy až príliš plytké, ubíjajúce, nezmyselne primitívne. Práve preto tak nízke hodnotenie. Po dohraní sme totiž snívali o tom, aké výborné to mohlo byť a ako priemerne to vlastne pri našich predstavách vyzerá v konečnom zúčtovaní. Na Rise of the Argonauts sa zabudne veľmi skoro a možno je to tak dobre.
