Lubyho, dlhoročného predsedu inštitúcie.
Prečo ste sa rozhodli kandidovať na predsedu SAV?
Už som dve funkčné obdobia riaditeľom Virologického ústavu a myslím, že je najvyšší čas zanechať tento post a využiť svoje skúsenosti a energiu v prospech celej akadémie. Tak som si povedal, že pri voľbe za predsedu SAV buď uspejem, alebo sa vrátim do laboratória ako bežný vedecký pracovník. Na druhej strane, až čas ukáže, či to bolo správne rozhodnutie. Pretože sa ide do ťažkej doby.
Potrebuje SAV na svoje fungovanie politickú podporu?
SAV je financovaná zo štátneho rozpočtu a preto sa tomu nedá vyhnúť.
Takže potrebuje?
Keď budeme mať v zákone, že každý rok pôjde určité percento na výskum a tento zákon sa aj bude dodržiavať, tak v podstate nie. My sa nemôžeme tváriť, že politika tu nie je. Ja si myslím, že každý predstaviteľ vedeckej organizácie musí vychádzať zadobre so všetkými politickými stranami. Mal by si získať ich podporu.
A vy ste mal podporu všetkých politických strán?
Pri voľbe predsedu SAV to je o inom, pretože ho volí snem SAV. No organizácia typu SAV podporu politických strán potrebuje, zároveň však musí byť apolitická.
To sa dá ako?
To sa dá tak, že nebudete deklarovať svoje sympatie k stranám a objektívne vysvetľovať význam výskumu pre spoločnosť.
Politické strany však prerozdeľujú finančné prostriedky. Nezasahujú následne do fungovania SAV?
Ani jedna vláda nezasahovala do výskumu. A to jednoducho preto, že do výskumu sa u nás dáva strašne málo peňazí. Sme na chvoste financovania výskumu v EU a baviť sa, či 2,5 je menej ako 2,6 nemá význam. Slovensko dáva do výskumu 0,45 percenta HDP, hoci podľa Lisabonskej stratégie by to mali byť 3 percentá. Vezmite si volebné programy všetkých parlamentných strán. Hovoria a vede? A keď už, dodržiavajú to čo majú v programe?
Sú riešením peniaze?
Každý bude - počas krízy zvlášť - argumentovať, že potrebuje viac peňazí. Jednorazové navŕšenie situáciu nevyrieši. Treba zmeniť systém. Ja vidím ako problém nestabilitu. V tom, že každá dobrá veda musí mať dobrý grantový systém. Samozrejme sú krajiny a inštitúcie, ktoré napriek tomu, že je finančná kríza, navršujú finančné prostriedky. Lenže u nás sa to každú chvíľu mení a do grantových agentúr ide málo prostriedkov.
Ako to chcete zmeniť?
Musíme poukazovať na to, že práve granty sú hybnou silou výskumu. Podáte žiadosť a panel nezávislých odborníkov posúdi, či je projekt dobrý, alebo nie. Svojim spôsobom vás ohodnotia a doporučia agentúre. Chceme apelovať, aby na granty bolo viac peňazí. Okrem našich agentúr tu teraz máme štrukturálne fondy. Tie však nedostane každý a sú spojené s enormnou byrokraciou. Je pritom zaujímavé, že rámcové projekty, ktoré idú z Európskej únie, sú menej náročné ako tie, ktoré idú z našich fondov. Do našej vedy ide málo prostriedkov, najmenej z okolitých krajín. Vždy sa niečo nájde - raz tu máme reformy, potom musíme zabezpečiť sociálny systém, dokončiť privatizáciu, potom je to prijatie eura, teraz je to finančná kríza. Chceli by sme dosiahnuť stav, aby dve tretiny financií na vedu a výskum išli z privátneho sektora. A to dnes vidím nereálne. Ideálne by bolo prijať zákon, že každý podnik musí určité percento zo zisku odvádzať na vedu a výskum. Nemusí to ani dávať do štátneho rozpočtu, ale na vlastný výskum.
Prečo viac nezapojíte súkromný sektor?
To je dobra téma. Môžeme. Na SAV i na vysokých školách je veľa inštitúcií, ktoré sa môžu zapájať do projektov financovaných súkromným sektorom.
SAV robí základný výskum - napríklad skúmanie bunkových procesov. Nie je lepšie robiť aplikovaný, teda konkrétne využitie - liek pre pacienta, ktorý by práve súkromný sektor podporil?
Našou úlohou je robiť dobrý výskum. Nedelil by som to na základný a aplikovaný výskum. Hranica medzi nimi je veľmi jemná. Aplikovaný výskum sa teraz veľmi tlačí dopredu nielen u nás, ale aj celkovo v Európe, pretože každý by rád videl okamžitý prínos. Drvivá väčšina projektov je stavaná na 3-5 rokov a za ten čas málokedy vidíte praktický dosah, to je prikrátke obdobie, najmä v niektorých vedných disciplínach ide skôr o beh na dlhé trate. Na aplikovaný výskum ale potrebujeme dvoch. Vy budete niečo skúmať a zisťovať ako sa to dá aplikovať zbytočne, ak vám to nemá kto aplikovať. Ako som už spomínal, 2/3 prostriedkov by mali ísť zo súkromného sektora, ktorý však v niektorých oblastiach u nás chýba.
A robí SAV dobrý výskum?
Myslím, že áno. Svedčia o tom vedecké výsledky, aplikácie i medzinárodný ohlas. Navyše, ak by ste porovnali prostriedky vynaložené na vznik vedeckej publikácie u nás a v zahraničí , tak by ste sa niekedy veľmi čudovali, akí sú naši ľudia tvoriví a produktívni. Ale donekonečna sa nedá za málo peňazí robiť veľa muziky.
Keď už raz zistíte, že má niečo praktické využitie, môžete to predať firme, ktorá je ochotná financovať ďalej, získať patent...
To je dosť zložité a cesta je dlhá. Poviem vám to na našom príklade. Objavili sme jeden ľudský gén, ktorý je veľmi dobrý marker zlej prognózy nádorových ochorení a používa sa na diagnostiku agresívnych nádorov. Objavili sme ho začiatkom 90. rokov, v 1992 bol podaný patent, v 1995 bol udelený. Licenciu vlastní americká firma Bayer a produkt je ešte stále vo vývoji. Realizácia patentu je veľmi drahá - je to od 100 do 500 miliónov dolárov. Mať patenty je jedna vec, druhá, koľko z nich je realizovaných. Až tento rok bude na trh uvedený produkt, ktorý bude slúžiť na liečbu určitých typov nádorov.
Hovoríte, že SAV robí dobrý výskum, no rozhovor ste začali s tým, že je potrebná zmena. V čom?
Musíme sa viac prezentovať navonok, aby aj verejnosť vnímala význam výskumu. Aj veda a SAV potrebuje novinárov, aby prezentovali jej výsledky. Ale to nefunguje tak, že ja na niečo prídem a v tom momente z toho spravíme senzáciu. Vedeckí pracovníci by sa mali vyjadrovať k dosiahnutým výsledkom, aktuálnym problémom a podobne. Zoberme si ako príklad vtáčiu chrípku. Tá sa stala dlhé mesiace masmediálnou senzáciou. Pritom sme v Európe nezaznamenali prakticky žiadne úmrtia. No na druhej strane nikoho nezaujíma, že na následky bežnej chrípky, proti ktorej sa dá zaočkovať za 6 eur, zomiera tisíce ľudí v USA, Európe... Myslím si, že najsprávnejšie je vedu prezentovať takú aká je: je to drina. Bez veľkých senzácií.
Môže veda fungovať na lokálnej úrovni?
Samozrejme dnešná veda je internacionálna, ale v prvom rade je o komunikácii a spolupráci. Ako partneri na spoluprácu však budeme zaujímaví pre svetovú vedeckú komunitu len vtedy, keď budeme vynikajúci a rovnocenní. A no to treba vedu oveľa viac podporovať ako doteraz. Keď uzavriete kontrakt so zahraničnou firmou v USA či západnej Európe, tak ten musí byť pre nich výhodný a musíte byť dobrý, pretože takýto kontrakt môžu uzavrieť aj s vlastnými univerzitami. Tu nejde o nejakú charitu.
Tak čo sa s tým dá urobiť?
Musíme si tu vybudovať širokú základňu dobre financovaného výskumu z ktorého vzíde špičkový výskum. Je to ako v športe, bež širokej základne by sme nikdy nemali špičkových hokejistov...
Vy ale hovoríte, že sa u nás vždy nájde niečo dôležitejšie, čo odkloní financie od vedy...
Práve preto musíme stále apelovať na vládnych činiteľov, že tú podporu potrebujeme. Veď dotácia do vedy alebo úroveň vedy je vo všeobecnosti znakom vyspelosti spoločnosti. V minulosti sa objavovali hlasy - načo tam budeme dávať peniaze, keď si môžeme kúpiť licenciu? Môžeme si kúpiť, ak nám ju predajú. Ale za akých podmienok? Ak by napríklad teraz vypukla pandémia chrípky a bol by nedostatok vakcín, tak vám garantujem, že v záujme každého štátu, ktorý vakcínu vyrába je zabezpečiť v prvom rade vlastné potreby.
Rešpektovaná vedecká inštitúcia si musí vybudovať meno, aby ju niekto podporil. O vás nepočuť, vaši odborníci sa často odmietajú vyjadriť k aktuálnym otázkam.
Niektorí ľudia vidia Slovenskú akadémiu vied ako pozostatok predchádzajúcej doby. V každej krajine, aj vo vyspelých štátoch takéto inštitúcie sú a nikto ich nespochybňuje. Je treba povedať, že vedecký pracovník sa najlepšie cíti vo svojom laboratóriu alebo pracovni. A sú aj takí, ktorí sa neradi prezentujú. Čoho sa pritom vedeckí pracovníci boja? Nie vždy majú čas alebo silu autorizovať článok a často interview dopadne tak ako to nechceli, respektíve problém je oveľa zložitejší. Na druhej strane každý, aj vedec aj novinár sa chcú čo najlepšie predať. Často sa aj mne stáva, že ľudia vnímajú výsledky nášho výskumu ako hotovú vec a žiadajú nás o pomoc, chcú hneď aby sme ich liečili. Darmo im vysvetľujem, že ide zatiaľ o výskum, že nie sme ani v sieti zdravotníckych zariadení. Môžem im iba poradiť.
K citlivým otázkam sa však SAV nechce vyjadrovať.
Naopak, myslím, že sa vyjadrujeme čoraz častejšie. Každú chvíľu máte tlačové konferencie a vyjadrenia pracovníkov z prakticky všetkých vedných oblastí, či už fyzikov, chemikov, biológov, ekonómov, spoločenskovedných pracovníkov.
Keď sme písali o novom zákone o štátnom jazyku, Jazykovedný ústav nám nechcel nič povedať.
Myslím si, že v tom prípade ste sa mali obrátiť na tlačový odbor, ktorý funguje veľmi dobre. Ten prezentuje SAV dobre. To sa týka celého spektra činností SAV. Na druhej strane uznávam, že v niektorých situáciách je ťažko sa k niektorým otázkam vyjadriť, obzvlášť keď neexistuje jednoduchá odpoveď. U nás je v tom prípade jednoducho horúca pôda, či chcete alebo nie, my sme stále krajina, ktorá je veľmi spolitizovaná. Akonáhle by prognostický ústav napísal, ako to vidí, a povie, že to urobil podľa štandardných kritérií a vyjde im výsledok mierne doprava či doľava, v tom momente ich napadnú opačne orientovaní.
To znamená, že začnú mocenské a politické tlaky?
Nemusia byť politické. Ale kto chce, to politikum si tam nájde. Poviem vám príklad: keby takýto ústav povedal, že najlepšie sa to robilo za pravicovej vlády, okamžite ich napadne opačné názorové spektrum. Je veľmi ťažké dosiahnuť punc apolitickosti najmä v spoločenských vedách. Obdobne je to aj v iných vedných oblastiach. V SAV dosahuje veľmi dobré výsledky Ústav ekológie lesa. Pre nich sa je veľmi ťažko vyjadrovať napríklad ku kalamite v Tatrách, pretože tento problém je veľmi zložitý. A každý očakáva odpoveď, ktorá dá za pravdu buď ochranárom alebo lesníkom. Vo vede často nedostávate len čierno biele výsledky.
Načo je nám teda SAV?
Aby robila špičkovú vedu, rozšírila naše poznanie a vytvárala intelektuálne bohatstvo tejto krajiny. Pretože to každá krajina potrebuje. Pretože musí vychovávať odborníkov. Keď sa niečo stane, na akých odborníkov sa obrátite?
Na tretí sektor?
To vám neupieram. Ale tam tých odborníkov nájdete a v SAV nie?
Odborníci sú aj v SAV, len nechcú hovoriť.
Ak sa stane, že vám niekto nebude chcieť odpovedať, príďte za mnou.
Problémom slovenskej vedy je odliv mladých mozgov. Mladí odchádzajú do zahraničia a nie vždy sa vracajú. Čo s týmto chce SAV robiť?
Je pravda, že mladí pracovníci nemajú extra podmienky. Doktorandské štúdium je slabo platené, no platy doktorandov sú nižšie aj inde. Rovnaký problém majú v západných krajinách - mladí ľudia odchádzajú do USA alebo privátneho sektora, kde nájdu lepšie finančné zabezpečenie. Problém je práve v tom, že my tu takýto priemysel nemáme. Ak budeme mať dobrú základňu, z ktorej vyrastie špičkové laboratórium schopné sa presadiť aj vonku a byť akceptované a budeme mať finančné prostriedky, aj mladí ľudia sa vrátia. Garantujem vám, že únik mozgov nie je len finančná otázka. Mnohí sa po rokoch vrátili z dobrých pracovísk. Máme takých na mnohých pracoviskách.
Takže na Slovensku neostáva už iba šedý priemer?
Firmy a vedecké inštitúcie v USA a západnej Európe si vedia nájsť tých dobrých a ponúkajú im miesta. Neostáva tu však len priemer. Mnohí šikovní mladí sa vrátili aj zo zahraničia. Mám kolegyňu, ktorá obhajovala titul PhD s ôsmy imi publikáciami. Keď si to napíše do životopisu, tak ju vezmú hocikam, ale ona chce robiť tu.
Keby ste stretli talentovaného mladého vedca, poradili by ste mu, aby ostal v SAV?
Samozrejme. Robiť výskum sa dá aj tu. Ak je dobrý, má chuť pracovať, ak má nápady, vie si napísať projekty a zoženie si finančné prostriedky. Žiaľ, jeden projekt z jednej agentúry väčšinou nestačí. Nemôžeme postaviť všetko na jednu kartu. My máme mnoho tímov, ktoré zhromažďujú finančné prostriedky z rôznych zdrojov, z grantových agentúr, z priemyslu od zahraničných spoločností. Ale základňa financovania vedy musí byť zo štátneho rozpočtu.
Má Slovenská akadémia vied šancu na Nobelovu cenu? Nemecký virológ Harald zur Hausen ju minulý rok dostal za výskum trochu podobný tomu vášmu.
Nie. Ja som dosť veľký optimista, ale v tomto prípade som realista. Musíme si uvedomiť, že tí čo dostali Nobelovu cenu, vyrástli a pracovali v krajinách so širokou vedeckou základňou s tisícami laboratórií a s neporovnateľnými pracovnými podmienkami s našimi. To sa týka aj takého výnimočného vedca ako je prof. zur Hausen, ktorý svoj objav uskutočnil v 70-tych rokoch. Aj západná Európa má veľmi málo laureátov v porovnaní s USA. Ak však budeme mať v budúcnosti nositeľov Nobelovej ceny z bývalého východného bloku, tak som toho názoru, že ich stále budeme rátať na prstoch ruky.
Takže ide zase o politicko-mocenskú záležitosť?
Nechcem to tak povedať. Ak chcete mať „nobelovkára“, musíte mať širokú základňu a my si musíme uvedomiť, že Slovensko je ako Manhattan. My sa nemôžeme tou základňou ani financiami rovnať, ani podmienkami a tradíciou.
Je v Slovenskej akadémii vied vedec alebo tím, ktorý by si takúto cenu zaslúžil?
Ja by som chcel, aby sme ho mali, ale som realista. To nie je naša priorita.
Pôjdete voliť?
Mal by som ísť a pôjdem.
A poviete koho a prečo?
Nie. To je moja súkromná vec. A daného kandidáta budem voliť preto, lebo ma najviac zaujal.
Ste medzinárodne uznávaný vedec. Prečo ste sa rozhodli ísť do riadiacich štruktúr ústavu i celej akadémie?
Preto, že mám perfektný tím, z ktorého som vzišiel, ktorý sme roky budovali. Mám okolo seba ľudí, ktorým dôverujem. Ja som sa vždy snažil dať priestor druhým a to sa mi vrátilo. Moja najväčšia devíza je manželka, s ktorou robíme už dlhé roky, máme spoločný projekt, máme veľmi dobre rozdelené povinnosti a kompetencie. To je veľké zázemie. Keď som nastupoval na post riaditeľa pred ôsmimi rokmi, tak administratíva bola to, čo som najmenej obľuboval. A myslím, že doteraz mi to ostalo.
Ale teraz robíte aj takú prácu... veľa administratívy...
Administratívna záťaž vo vede začína byť enormná. Moje predsavzatie je proti nej bojovať, lebo viem, že je často nezmyselná a zbytočná a doslova ubíja vedeckých pracovníkov, ktorí tak nemajú čas venovať sa vede. Aj samotná EÚ priznáva, že byrokracia narastá a brzdí výskum. Toto bol tiež jeden dôvod, prečo som išiel do tejto funkcie.
A netreba zmenu na celoeurópskej úrovni?
Začať musíme od seba.
