Preteky v dobývaní vesmíru, ktoré odštartovali prakticky hneď po rozpade spojeneckej aliancie USA, Veľkej 
Británie a Sovietskeho zväzu po 2. svetovej vojne, mali dvoch pretekajúcich, zhodou okolností dve najväčšie jadrové veľmoci sveta: Spojené štáty a Sovietsky zväz.
Hoci obidve kozmické agentúry - NASA aj jej sovietsky náprotivok - sa navonok tvárili ako civilné inštitúcie, za bohatými rozpočtami, ktoré mali k dispozícii na výskum vesmíru, sa skrývali prízemné záujmy generálov. Veď kto prvý ovládne obežnú dráhu, ten má na dostrel celú zemeguľu. V druhom rade išlo o národnú prestíž.
Pred svojím vlastným ľudom, ale aj pred svetom. Američania stavili na kartu propagácie a informovanosti. O štartoch ich kozmických rakiet (aj tých neúspešných) sa dozvedal celý svet, priame prenosy z neskorších letov, vrátane toho asi najslávnejšieho, letu Apolla 11, ktorý mal za cieľ pristátie na Mesiaci, boli bežnou praxou. Sovieti boli, naopak, tajnostkárski a informácie o svojom kozmickom programe starostlivo utajovali.
Z kusých správ, ktoré sa dostávali do sveta, sa síce dalo kadečo zistiť a pochopiť, ale príslovečný nedostatok relevantných informácií predstavoval živnú pôdu pre najrozmanitejšie legendy a fámy. Tie sa časom ukázali z veľkej časti nepravdivé, no dodnes predstavujú zaujímavú ukážku ľudovej tvorivosti a túžby človeka po záhadách a senzáciách. A zasa naopak, dakedy starostlivo utajená realita vysoko predstihovala tú najrozvinutejšiu fantáziu.
Lajka
Je to príbeh, ktorý dojíma do dnešných dní. Ako je všeobecne známe, prvou živou bytosťou, ktorá sa dostala na obežnú dráhu okolo Zeme (hoci dám krk na to, že o tú „česť" vôbec nestála), bola sučka menom Lajka. Pôvodne ju našli ako túlavého psa v uliciach Moskvy a pomenovali ju Kudrjavka. Pri tréningu preukázala výnimočnú odolnosť a na základe toho ju s dvoma ďalšími psami vybrali na kozmický let.
Dňa 3. novembra 1957 ju na palube satelitu Sputnik 2 vystrelili na obežnú dráhu. Let Lajky sa stal veľkou senzáciou a meno slávneho psíka sa skloňovalo vo všetkých svetových jazykoch. Jej portrét sa dokonca objavil na poštových známkach. Vyrastal som v prvej polovici šesťdesiatych rokov, takže tieto udalosti boli ešte relatívne čerstvé, hoci už prekryté slávnym letom prvého kozmonauta.
O Lajke sme sa učili aj v škole. Ako pomerne 
bystré dieťa som mal vždy pocit, že jej príbehu chýba druhá polovica: čo sa s ňou stalo potom. Nejako som si domýšľal, že sa po svojom lete šťastne vrátila na Zem a teraz sa trebárs stará o svoje šteniatka alebo chodí na prechádzky so svojím pánom, obdivovaná a milovaná - ale nebol som si tým úplne istý. Nám deťom sa nehovorilo, ako Lajka dopadla v skutočnosti. Tú druhú, smutnejšiu polovicu jej príbehu si dospelí nechávali pre seba.
A keď mi dedo raz prezradil krutú pravdu, že Lajka na obežnej dráhe biedne zahynula, pretože s jej návratom na Zem sa vôbec nerátalo (a ani stav vtedajšej techniky by to neumožňoval), znamenalo to pre mňa prvé stretnutie s takým nepredstaviteľným desivým cynizmom a zlom, že som sa z toho spamätával predlho.
Lajkin návrat sa naozaj nikdy neplánoval. Po štarte nosnej rakety odhodilo kryt družice, ale už sa nepodarilo oddeliť vlastnú družicu od zvyšku nosnej rakety. To zapríčinilo zlú činnosť termoregulačného systému, takže teplota v kabíne vystúpila na 40°C. Na následky stresu a prehriatia Lajka zomrela asi po piatich až siedmich hodinách letu. Prakticky sa uvarila zaživa.
To sa však v šesťdesiatych rokoch nevedelo. Oficiálna správa znela, že Lajka žila na obežnej dráhe niekoľko dní a potom zahynula na nedostatok vzduchu. Aj to bolo dosť hnusné. To, že jej smrť nastala len niekoľko hodín po štarte, zverejnil až v roku 2002 Dmitrij Malašenkov, jeden z vedcov, ktorí sa zúčastnili na programe Sputnik 2. A už v roku 1998 sa iný vedec, Oleg Gazenko, k tejto téme vyjadril: „Čím viac času ubehlo, tým viac je mi to ľúto. Z toho programu sme sa nedozvedeli toľko nového, aby to ospravedlnilo smrť toho psa."
Fámy o prvých kozmonautoch
Dakedy začiatkom deväťdesiatych rokov vyšla kniha Gagarin - kozmická lož?, ktorú napísal maďarský publicista István Nemere. Útla brožúrka sa zaoberala vŕšením nepriamych dôkazov, že let Jurija Gagarina do vesmíru sa nikdy neodohral a v skutočnosti išlo o propagandistickú mystifikáciu. Skrátka kniha z podobnej kategórie, ako kniha akéhosi amerického blúznivca tvrdiaceho, že skaza WTC v roku 2001 nebola zapríčinená moslimským teroristickým útokom, ale že ju zinscenovala CIA, aby priaznivo ovplyvnila verejnú mienku k útoku na Afganistan a Irak. Nie je dôvod nečítať také knihy: sú vtipné, vyznačujú sa čarom nechceného a otvárajú fantáziu smerom: „A čo ak predsa?"
Let prvých kozmických družíc na konci päťdesiatych rokov bol obrovským impulzom najmä pre zapálených rádioamatérov, ktorí svojimi prijímačmi lovili pípanie sputnikov. Medzi takýchto nadšencov patrili aj talianski bratia Achille a Giovanni Battista Judica-Cordigliovci, ktorí si v roku 1957 postavili v rodnom Turíne sledovaciu 
stanicu Torre Bert. S jej pomocou mohli najprv počúvať telemetrické signály bezpilotných družíc a neskôr aj otvorenú rádiovú komunikáciu medzi posádkami lodí a pozemnými strediskami.
Dokázali zaznamenať vysielanie prvého Sputnika a s pätnásťhodinovým predstihom predpovedať, že sovietsky Lunik 4 minie Mesiac o osemtisíc kilometrov. Nešlo teda o žiadnych vyslovených amatérov a ich kredit sa neuveriteľne zvýšil v roku 1964, keď na základe výhry v televíznej súťaži navštívili riadiace stredisko NASA, kde užasnutým technikom prehrali záznam rozhovorov, ktoré viedol počas svojho letu v roku 1962 americký kozmonaut John Glenn s riadiacim strediskom.
Čo je však zaujímavejšie, bratia tvrdili, že sa im podarilo zachytiť aj niekoľko znepokojujúcich spojení sovietskeho riadiaceho strediska so svojimi kozmonautmi. Napríklad 28. novembra 1960 zaznamenali záhadnú správu „SOS celému svetu" vysielanú morzeovkou z letiacej kozmickej lode (čo zistili pozorovaním Dopplerovho efektu). O tri dni neskôr Sovietsky zväz oznámil neúspech pri štarte jednej z družíc - ale ani slovkom sa nezmienili o človeku (alebo možno aj ľuďoch) na palube. Podobne bratia Judica-Cordigliovci zachytili 17. mája 1961 volanie niekoľkočlennej posádky o pomoc; jeden z hlasov pritom údajne patril žene. Oficiálne sovietske miesta samozrejme mlčali.
Skeptik by mohol namietnuť, že nie je známe, že by kozmické lode boli vybavené telegrafným kľúčom, ktorým by sa dali vypípavať správy v morzeovke. A to sa týka aj úplne prvých letov do kozmu - fonické spojenie bolo podstatne jednoduchšie.
Achille Judica-Cordigli sa dnes špecializuje na elektronické odpočúvacie metódy a spolupracuje s talianskou políciou. Dodnes obaja tvrdia, že ich záznamy zo šesťdesiatych rokov sú pravé. Zároveň však priznávajú, že „zamladi radi mystifikovali". Podľa všetkého tak robia dodnes.
Upálený Bondarenko
Ak aj všetky konšpiračné teórie o tragických úmrtiach sovietskych kozmonautov pred Gagarinom sú len mystifikáciami, vieme prinajmenšom o jednom prípade, keď došlo k zraneniu kozmonauta vo výcviku so smrteľnými následkami. Tento prípad sa utajoval celé štvrťstoročie. Až v roku 1986 sa svet od ruského novinára Jaroslava Golovanova dozvedel, že na výcviku kozmonautov sa zúčastňoval aj istý Valentin Bondarenko. Tento 24-ročný mladík bol najmladším z prvej skupiny kozmonautov.
Dňa 23. marca 1961 sa práve Bondarenko zúčastnil na rutinnom cvičení v pretlakovej komore, ktoré bolo súčasťou desaťdennej izolácie. Na samom konci tohto cvičenia Bondarenko urobil drobnú, ale smrtiacu chybu: po testoch si sňal snímače lekárskych prístrojoch a miesta, kde boli prilepené, si otrel vatou namočenou v alkohole. Potom ju spakruky zahodil - žiaľ, presne na rozpálenú dosku vykurovacieho zariadenia. V kyslíkom obohatenej atmosfére pretlakovej komory sa plamene rýchlo zmocnili celého priestoru.
V kyslíkovej atmosfére horia aj ináč nehorľavé predmety. Personálu laboratória trvalo niekoľko minút, kým vyrovnali tlak v komore a mohli otvoriť špeciálne dvere. Keď sa Bondarenka napokon podarilo vyslobodiť z komory, dopravili ho s popáleninami najvyššieho stupňa na takmer celom tele do nemocnice. Tu sa už veľa robiť nedalo: po ôsmich hodinách utrpenia nádejný kozmonaut zomrel. Podrobnejšie o jeho prípade píše český autor Pavel Toufar v knihe Kosmické skandály.
V súvislosti s touto tragédiou sa vynára myšlienka: ak by Sovietsky zväz túto tragédiu nebol utajil, azda by nebolo v januári roku 1967 k nehode Apolla 1, pri ktorej astronauti Virgil Grissom, Edward White a Roger Chaffee zahynuli pri požiari rovnako ako Bondarenko - v uzavretom priestore a v atmosfére obohatenej kyslíkom, bez prostriedkov na uhasenie požiaru. A mne sa ešte vynára iná myšlienka, možno cynická, ale pravdivá: keby nebol Bondarenko bordelár a odhodil liehovú vatu riadne do odpadového koša a nie za seba, bol by tu možno dodnes.
Prípad konštruktérovho syna
Ďalšou fámou, ktorá koluje medzi milovníkmi kozmických záhad a sprisahaneckých teórií, je fáma o kozmickej lodi Rossija, na palube ktorej mal ešte pred Gagarinom vyštartovať do kozmu Vladimír Iľjušin, syn známeho 
leteckého konštruktéra Sergeja Iľjušina. Mladý bol vynikajúcim stíhacím pilotom a v roku 1959 ustanovil svetový rekord vo výškovom lete, keď v lietadle Suchoj Su-9 dosiahol tridsaťtisíc metrov. O rok neskôr získal vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu za svoje výškové a rýchlostné skúšobné lety.
Vďaka výkonom a sčasti aj vďaka politickému vplyvu svojho vysoko postaveného otca ho údajne prijali to kolektívu kozmonautov. Po absolvovaní intenzívneho výcviku sa ukázal ako z celej skupiny najlepší. Počiatkom roku 1961 v sovietskej tlači uverejnili fotografie, na ktorých sa práve Iľjušin podrobuje kozmonautickému výcviku.
K štartu Rossije došlo údajne 7. apríla 1961. Podľa všetkého však nastala nejaká chyba, vinou ktorej ešte pred dokončením prvé obletu prestal kozmonaut reagovať na podnety z riadiaceho strediska a podľa všetkého stratil na hraniciach kozmu vedomie. Našťastie, kozmická loď sa dala ovládať diaľkovo, takže v riadiacom centre padlo rozhodnutie naviesť loď po treťom oblete na núdzové pristátie. Bolo to čosi neplánované, takže Rossija sa na padákoch nezniesla na sovietske územie, ale pristála dakde uprostred Číny, s ktorou mal Sovietsky zväz v tých časoch krajne napäté vzťahy.
Pri bežnom pristátí kozmickej lode typu Vostok sa kozmonaut vo výške asi šesťtisíc metrov katapultoval z kabíny a pristál na vlastnom padáku (takto pristál aj samotný Gagarin, iba sa to dlho utajovalo, aby neprišiel o výškový rekord, ktorého pravidlá jasne predpisujú vzlet i pristátie na palube lietadla). V prípade zamdletého Iľjušina však katapultáž nebola možná, takže kozmonaut tvrdo pristál vo svojej lodi a utrpel vážne zranenia. Svoj let síce prežil, ale po nevyhnutnej hospitalizácii sa na celý rok stal „čestným hosťom" Číňanov, a tak mohol len sledovať palcové titulky oslavujúce Gagarina, ktorý odštartoval päť dní po jeho lete.
Toľko teda fáma. Fanatické utajovanie je vždy živnou pôdou pre kuriózne špekulácie. V skutočnosti sa prominentný sovietsky skúšobný pilot Vladimír Iľjušin ťažko zranil už 8. júna 1960 pri autohavárii. Kozmonautom nikdy nebol.
V teplákoch do vesmíru
Keď Američania dokončili program Mercury, začali pripravovať lety dvojmiestnych kozmických kabín Gemini. Sovieti v tých časoch lietali v lodiach Vostok, ktoré boli iba jednomiestne. Keďže priemer lode guľovitého tvaru nebol väčší ako 2,25 metra, nevyznačovala sa kabína nijakým veľkým pohodlím ani pre jedného človeka. Nič pre klaustrofobikov. A prvý Voschod, čo bola vlastne iba upravená loď typu Vostok, vzlietol s troma ľuďmi na palube!
Sovietsky vládca Nikita Chruščov, pre ktorého primitívne myslenie predstavovala kozmonautika predovšetkým jeden z prostriedkov studenej vojny, nedokázal prežrieť, že Američania začali pripravovať lety dvojčlenných posádok. Trval na tom, že ich nestačí len dobehnúť, ale aj predbehnúť. Preto vyjadril želanie, že do kozmu treba vystreliť hneď trojicu sovietskych kozmonautov. Keď sa to dozvedel šéfkonštruktér Koroľov, pokúšali sa oňho mdloby. Vedel, že nemá k dispozícii kozmickú loď, ktorá by pojala trojčlennú posádku.
Nevedel si predstaviť, ako túto úlohu z najvyšších miest bude riešiť. Napokon mu pomohol jeho spolupracovník Konstantin Feoktistov. Bol konštruktérom a vedcom a navrhol, aby kabínu zbavili všetkých zbytočných prístrojov, aby kozmonauti neboli oblečení v tradičných skafandroch, ale iba v ľahkých teplákoch, namiesto vystreľovacích sedačiek, aby sa použili odľahčené obyčajné a aby loď preto vybavili brzdiacimi raketami umožňujúcimi mäkké pristátie. Keď to Koroľov počul, pokúšali sa oňho mdloby po druhý raz, no napokon sa s týmto návrhom zmieril, pretože to bolo jediné riešenie.
„Chcel by som vidieť toho blázna, kto do takého niečoho vlezie," dal sa počuť šéfkonštruktér, keď mu Feoktistov ukázal prvé návrhy Voschodu. Feoktistov si odkašľal a ukázal na seba. Aj napriek tomu, že v tom čase bol na kozmonauta pristarý (38 rokov), úspešne absolvoval skrátený kozmonautický výcvik. Ďalším dobrovoľníkom bol lekár Boris Jegorov. Posádku dopĺňal veliteľ Vladimir Komarov. Pre všetkých troch to bol prvý kozmický let a navyše v nevyskúšanom type kozmickej lode.
Napodiv, štart Voschodu 1 dňa 12. októbra 1964 i celý let prebehol hladko. Krajné nepohodlie, ktoré traja hrdinovia zažívali, bolo jediným dôvodom pre jeho skrátenie (Voschod 1 bol v kozme iba 24 hodín a za ten čas vykonal šestnásť obletov Zeme). Let bol však dosť dlhý na to, aby medzitým v Sovietskom zväze odstavili Chruščova a nahradili ho Brežnevom, o čom pozemný tím promptne informoval kozmonautov. Deň po štarte Voschod 1 hladko pristál neďaleko kazašského mesta Atbasar. Zdá sa, že všetci anjeli mali v priebehu týchto 24 hodín pohotovosť a stáli po boku odvážnej posádky.
Komarovov šialený pád
Zdá sa, že veliteľ Voschodu 1 Vladimir Komarov si tým vyčerpal svoju dávku šťastia. Po návrate sa zaradil na 
pomyselnom rebríčku „kozmických machrov" prakticky hneď za Gagarina, takže netrvalo dlho a zverili mu ďalšiu podobnú úlohu: otestovať v kozme prvú loď typu Sojuz.
Sojuz sa mal stať dopravným prostriedkom pre sovietsky projekt dobytia Mesiaca a Komarovovi zverili velenie nad kozmonautmi, z ktorých jeden mal ako prvý do jeho povrchu zabodnúť zástavu s kosákom a kladivom. Išlo o kozmickú loď úplne novej konštrukcie (na jej návrhu sa podieľal Feoktistov a iste pri tom využil svoje praktické poznatky z letu Voschodu 1) a namiesto viacerých skúšobných letov bez posádky, ako bolo bežnou praxou, nariadil nový sovietsky vládca Leonid Brežnev, že pilotovaný let sa musí uskutočniť ešte pred oslavami 50. výročia VOSR („Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie").
Adeptom na let bol Komarov, jeho náhradníkom Gagarin, ktorý sa mal tiež zúčastňovať mesačného programu. Kozmonauti i technici dobre vedeli, že Sojuz 1 nie je dostatočne vyskúšaný, a preto Gagarin i Feoktistov niekoľkokrát protestovali na najvyšších miestach. Bezvýsledne.
23. apríla 1967 ešte za nočnej tmy Sojuz 1 vyštartoval z Bajkonuru (išlo o prvý nočný štart), pričom pár hodín po ňom mala štartovať kozmická loď Sojuz 2 s trojčlennou posádkou (Valerij Bykovskij, Jevgenij Chrunov a Alexej Jelisejev), z ktorej dvaja mali vystúpiť do otvoreného priestoru a presadnúť si do Sojuzu 1. Išlo o dôležitý nácvik manévrov pred letom na Mesiac. Keďže vtedajšie vybavenie sovietskych kozmických lodí neumožňovalo preliezť do pripravovaného mesačného modulu LK cez vnútorný prielez, musel by doň mesačný prieskumník nasadnúť zvonka.
Z veľkoryso poňatého programu prvých dvoch Sojuzov sa nič neuskutočnilo. Hneď po navedení „jednotky" na obežnú dráhu sa začali vyskytovať problémy. Jeden zo slnečných panelov sa neroztiahol, takže loď nemala dosť elektrickej energie. Detektory orientácie boli poruchové, čo sťažovalo manévrovanie lode. Automatický stabilizačný systém nefungoval a jeho manuálna náhrada fungovala len čiastočne. „Je to diabolský stroj!" posťažoval sa Komarov pozemnej kontrole. „Na čo siahnem, nič nefunguje!"
Druhá posádka sa v tom čase pripravovala na štart Sojuzu 2 a na novú neplánovanú úlohu: vystúpiť do otvoreného priestoru a pokúsiť sa manuálne roztiahnuť slnečný panel Sojuzu 1. Napokon sa však štart ich lode zrušil. Jedným z dôvodov bol silný dážď na kozmodróme Bajkonur, druhým boli narastajúce problémy Sojuzu 1. Prvoradou úlohou teraz bolo dostať Komarova dolu z obežnej dráhy. Riadiace stredisko prerušilo misiu a nariadilo začať pristávací manéver.
Po osemnástom oblete Sojuz 1 odpálil brzdiace rakety a začal klesať z obežnej dráhy. Do tohto okamihu mal Komarov šancu bezpečne pristáť. V určitej výške sa otvoril pomocný padák, ktorý mal vytiahnuť hlavný padák na spomalenie voľného pádu kabíny. Hlavný padák sa však vytiahol, ale neroztvoril. Komarov nestratil hlavu a manuálne vystrelil rezervný padák. Ten sa však zamotal do hlavného a tiež sa neotvoril. Ničím nebrzdený pristávací modul padol rýchlosťou 140 km/h (40 m/s) do stepi v orenburskej gubernii.
Prachové brzdiace rakety, ktoré mali pri pristátí na poslednú chvíľu utlmiť pád, sa nezapálili. Vybuchli až pri náraze a spôsobili požiar kabíny. O tom však už Komarov nevedel. Po nepredstaviteľnom voľnom páde z obežnej dráhy zahynul pri náraze. Vrak Sojuzu 1 sa zaboril niekoľko metrov do zeme a zanechal po sebe kráter ako po bombe.
Ako sa ukázalo pri vyšetrovaní, pristávacie padáky Sojuzu 2 mali tú istú poruchu, takže keby neboli jeho štart včas odvolali, mali by Sovieti namiesto jedného mŕtveho kozmonauta štyroch.
Celá tragédia mala dohru počas osláv päťdesiateho výročia VOSR v Kremli, kde Jurij Gagarin, Komarovov najlepší kamarát, počas hádky vychrstol Brežnevovi do tváre pohár vodky. O necelý rok nato zahynul pri rutinnom cvičnom lete na palube dvojmiestneho MiGu.
Sovietsky lunárny program však pokračoval ďalej. Úlohu Sojuzu 1 a Sojuzu 2 prevzala misia lodí Sojuz 4 a Sojuz 5. Keď však v júli 1969 pristálo Apollo 11 na Mesiaci, zrušili Sovieti celý svoj lunárny program. Keďže išlo o prísne utajované skutočnosti, nerobilo im problém tváriť sa, že taký cieľ v skutočnosti nikdy neexistoval a že lode typu Sojuz boli od začiatku určené ako dopravný prostriedok k veľkým orbitálnym staniciam. Tie sa aj mali stať v nasledujúcich desaťročiach sovietskou prioritou. Spoločný let lodí Sojuz 6, 7 a 8 v októbri 1969 bol už celý v znamení tejto novej doktríny.
Dá sa povedať, že Sovieti (a po rozpade Sovietskeho zväzu Rusi) v tomto dosiahli vysokú úroveň a rozsiahle skúsenosti, ktoré sa dnes využívajú v rámci medzinárodnej orbitálnej stanice ISS a iste nájdu svoje uplatnenie počas letu na Mars, o ktorom sa čoraz častejšie hovorí.
Prví čínski kozmonauti
V polovici šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia boli jedinými kozmickými veľmocami ZSSR a USA. Francúzsky kozmický program bol iba na začiatku (kozmické stredisko na Francúzskej Guinei v Karibiku vzniklo v roku 1965 a funkčné je od roku 1968). Bola tu však Čína, usilujúca sa o postavenie svetovej superveľmoci, a tá nechcela ostať pozadu. Prvý jadrový výbuch mala za sebou, takže teraz ešte nejako doriešiť tie lety do vesmíru.
Vývoj vlastnej lode by však trval príliš dlho a čínska gerontokracia nemala (z pochopiteľných príčin) toľko trpezlivosti, preto sa v niekoho hlave zrodil pomerne neortodoxný nápad. Čína v tých časoch vyvíjala špionážnu družicu s návratovým modulom, ktorý mal z vesmíru dopravovať nazad na Zem exponované filmy - prečo teda do modulu nejako nevopchať malého čínskeho kozmonauta? Nápad, z ktorého by spoľahlivo trafil šľak aj Feoktistova, sa ujal, a tak vznikol úplne vážne myslený program Šu-kvang (Shuguang), dakedy označovaný aj ako Projekt 714. Za základ poslúžila špionážna družica FSW, ktorá mala z obežnej dráhy snímkovať zemský povrchu na bežný film, pretože vtedy ešte neexistovala technológia umožňujúca prenášať obraz s dostatočným rozlíšením. Puzdrá s exponovaným filmom a ďalší materiál sa mal z vesmíru vracať v kapsli kužeľového tvaru.
Prvú družicu vypustili v roku 1970. Približne v tom období sa začal proces výberu kandidátov na kozmický let v pilotovanej verzii tohto satelitu. O rok nato vznikol oddiel kozmonautov, v ktorom bolo devätnásť vojenských pilotov výnimočne nízkeho vzrastu vybraných za najprísnejšieho utajenia.
Prvý pilotovaný let sa plánoval na rok 1973. Napokon však niekto dostal rozum a celý program zrušil. Je celkom možné, že tým zachránil niekoľko čínskych životov. Vybraný raketový nosič CZ-2 by totiž sotva stačil na let pilotovanej lode na obežnú dráhu a aj keby sa to podarilo, kozmonaut v kapsli by mal nulovú možnosť ovplyvnenia čohokoľvek. Americká loď Mercury, o ktorej astronauti žartovali, že sa do nej musia obúvať lyžicou na topánky, bola proti Šu-kvang priam luxusnou kozmickou limuzínou.
Prvý oddiel čínskych kozmonautov diskrétne rozpustili okolo roku 1972 a Čína sa na dlhých dvadsať rokov vzdala pilotovaných kozmických letov. Až v roku 1992 sa obnovili plány na ovládnutie vesmíru a začala vznikať čínska kozmická loď Šen-čou (Shen-zhou), mimochodom veľmi podobná ruskému Sojuzu. Dňa 15. októbra 2003 na palube Šen-čou 5 vzlietol čínsky kozmonaut Jang Li-wei a po štrnástich obletoch Zeme bezpečne pristál. V roku 2005 ho nasledovala dvojčlenná posádka na palube Šen-čou 6. A to je iste len začiatok čínskej expanzie do vesmíru.
Na oboch koncoch orbitálneho modulu Šen-čou sú spojovacie uzly, čo nasvedčuje, že Čína má s loďou tohto typu ďalekosiahle zámery. Podľa niektorých prameňov pripravuje vypustenie orbitálnej stanice a montáž a spájanie modulárnych plavidiel na obežnej dráhe, iní sa domnievajú, že Číňanom ide o let na Mesiac a podľa ďalších Čína plánuje uskutočniť všetko naraz.
Autor: Peter Pišťanek
