Zavolal som mu, že sa to nehodí. V deväťdesiatych rokoch bola zmienka o prvom zarobenom milióne jedným z poznávacích znamení raného veksláckeho kapitalizmu. Rovnako ako nagélované vlasy a zodraté auto Opel Vectra.
„Jasné, že by bolo lepšie napísať, že som zarobil prvú miliardu,“ povedal môj kamarát. „Ale tu som ešte nezarobil,“ dodal smutne. S miliardármi je to ťažké, aspoň teda s tými dolárovými. V minulom roku ich podľa časopisu Forbes ubudlo najviac v histórii. Je ich dnes na svete sotva osemsto. Amerika sa s úbytkom miliardárov vyrovnáva po svojom. Čítal som, že chudnutie sa stalo novou módou.
Milionári a miliardári sa uskromňujú. Jedlo v luxusných reštauráciách si zatiaľ neodopreli, ale objednávajú si k nemu vodu z kohútika. Pri jej popíjaní sa predbiehajú, kto prerobil vinou krízy viac peňazí. Ako to ide dokopy s americkou mentalitou adorujúcou naopak úspech? Vraj celkom dobre. Keď sa totiž niekto verejne chváli, že prišiel o poriadny balík, znamená to, že ešte väčší balík musel pôvodne mať.
A ak o tom takto verejne hovorí, tak to zároveň znamená, že mu ešte nejaké peniaze ostali. Na kaviár, šampanské a súkromné lietadlo. Aspoň som prišiel na to, ako vyriešiť problém môjho kamaráta. Zavolám mu, nech do svojho profilu napíše, kedy svoj prvý milión prerobil. Pôjde s dobou a urobí dojem.
