;) |
Kto pôvodnú hru nehral, môže sa pokojne pustiť do pokračovania, ale verte nám, spravili by ste veľkú chybu, keby ste neskúsili začiatky Almynho vyčíňania. Malé, čiernovlasé dievčatká s paranormálnymi schopnosťami, ochotné zabíjať pre škaredý pohľad – to proste letí, hlavne ak sa tá malá kôpka nešťastia zjaví nečakane pred vami (svetlá zhasnú alebo začnú blikať a Alma si už cupitá k vám – po strope – a zanecháva za sebou krvavé stopy, pričom pripustné je spievanie niektorej detskej pesničky a infantilná hudba hracích skriniek). Stačilo bububu, stačilo zopár tieňov a adrenalín striekal z každého póru nášho tela. A aj z vášho. A z každého, kto tú hru hral. Jediné, čo sa dalo pôvodnému Fearu vytknúť, bolo prostredie situované do kancelárskych priestorov. Opakujúce sa lokácie začali nudiť. To je pravda pravdúca, chyba najzásadnejšia, avšak nič to nemení na fakte, že Fear bol jednou z najlepších strieľačiek minulosti.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Pokračovanie bolo poznačené niekoľkými problematickými skúsenosťami (zmena vydavateľa, strata práv, zmena názvu, demoverzia nie práve najpresvedčivejšia), avšak napokon to dopadlo výborne – najlepšie ako mohlo. FEAR 2: Project Origin je totiž podobná svojmu predchodcovi takmer vo všetkom, pričom slovíčko takmer znamená, že sa nebudeme prechádzať po monotónnych priestoroch a farbenie spodného prádla spoločne s vynikajúcimi prestrelkami ostalo. Čo viac si môžeme želať? Možno tak návrat pár rokov dozadu, kedy by sme Project Origin bez veľkého okúňania pasovali medzi najlepšie akčné hry všetkých čias.
Lenže doba trochu pokročila a hru môžeme označiť už „len“ za skvelú. Nie originálnu, nadčasovú, hru minimálne tohto tisícročia. Otázkou však ostáva, či je vlastne potrebné voliť tieto slová, keď sme sa pri hraní bavili skutočne po celý čas a hru prešli systémom ráno nainštalujem, večer dohrám a ako odmenu si doprajem studenú dvanástku. Pivo. Hneď takto z úvodu teda môžeme Project Origin zaradiť medzi hry, s ktorými strávite deň a budete ho považovať za vynikajúci relax. Tie čísla v hodnotení si teda berte ako len chcete, je to proste palec smerom nahor.
Príbeh sa začína odohrávať súbežne so záverom predošlého dielu. Tentoraz sa ocitneme v koži iného člena špeciálneho Delta tímu, Michaela Becketta, ktorý má s Almou spoločného viac, než by sa na začiatok mohlo zdať. A nielen on, no k tomu sa dostanete v priebehu hrania. Približne hodinu pred – pozor spojler – devastujúcim výbuchom z prvého dielu nastupujete do terénu v snahe zajať doktorku Genevie Aristridovú, jednu z hlavných aktérok tajomného projektu Armachamu, ktorého výsledkom je práve Alma. Previazanosť na vás vypláva o chvíľu na povrch a zistíte, že doktorka má nejedno tajomstvo – ale to by bola obrovská škoda prezrádzať. Príbeh si vás získa aj napriek svojej jednoduchosti a hoci je nasledujúci priebeh predvídateľný (a viete, kto to kedy schytá), rozprávanie napreduje správnou rýchlosťou a hodí sa k akčnému strihu celej hry.
Bojovať budete proti jednotkám Armachamu, kreatúram Replica, špeciálnym bojovým robotom a aj proti Alme. Zápletka je béčková, striedanie jednotlivých pasáží, ktoré vidíte z vlastného pohľadu taktiež, no ako celok, je hra geniálne namiešaný koktejl. Chvíľu chodíte a „bojíte sa“, plížite sa temnými priestormi, občas niečo buchne, niečo sa vám mihne pred očami, svetlo zapraská, zhasne, uvidíte niečo v pozadí, čosi spadne a podobné odrobinky tvoriace napínavú atmosféru. Vy viete, že onedlho sa niečo stane, čo vám riadne pocuchá nervy, už to možno aj očakávate, no na stoličke nadskočíte tak či tak. Hrať Project Origin v tme a so slúchadlami na ušiach je vynikajúcou skúsenosťou, len si musíte uvedomiť, že niekedy kričíte pred obrazovkou, čo môže vyvolať nechcenú zvedavosť vášho okolia (ktoré si následne začne klopať na čelo a premýšľa nielen nad negatívnym vplyvom hier, ale aj vašou súdnosťou). Project Origin má skvelé scény, v ktorých sa zrazu zľaknete, prejdete krvavým masakrom, ktorého ste len súčasťou a znovu nasleduje bububu.
Po ustráchanom nakračovaní sa v rovnakej miere objaví akčná stránka. Zbraň vo vašich rukách ožije (hoc strieľať môžete aj zo strachu, zbytočne však plytváte muníciou a ešte viac sa vystrašíte z rachotu) a môžete sa vystrieľať do sýtosti. Špeciálne jednotky Armachamu patria medzi vojakov s rozličnými zbraňami, pričom boje s nimi majú správny adrenalínový ráz. Bez spomaleného času je všetko až neskutočne rýchle a akčné. Stačí však všetko uspať a nepriatelia i vy sa razom pohybujete akoby v hustom mede. Túto špecialitku dostanete do vienka až v priebehu hry a budete ju využívať tak často, ako sa len bude dať. Nie je to totiž len o vynikajúcom grafickom spracovaní spomalených súbojov, kedy okolo seba vidíte lietajúce projektily, chuchvalce krvi, odlietavajúce končatiny – nádherné, aj keď mierne morbídne divadielko, určené výhradne pre silnejšie žalúdky. Červenou tekutinou sa tu rozhodne nešetrí a brokovnica na malú vzdialenosť spraví z bežného nepriateľa červenú torzo behom okamihu. Zbraní je dostatok, k skutočnému využitiu však budete potrebovať len základný samopal, útočnú pušku. Nám sa osvedčila brokovnica a do zásoby sa vždy hodí snajperka. Munície je počas celého hrania do tohto základného arzenálu dostatok a keď sa náhodou aj pritrafí, že nemáte veľa nábojov, zvyčajne postačí jednu zo zbraní vymeniť za tú, ktorá je momentálne u nepriateľov v kurze. Okrem toho dostanete na výber automatickú brokovnicu, klincomet, raketomet, plameňomet alebo špeciálnu laserovú pušku. Problémom posledne menovaných ani nie je to, že by išlo o neúčinné zbrane, len do nich nenájdete muníciu, prípadne máte lepšiu náhradu, na ktorú ste si už zvykli, tak prečo sa trápiť s ostatnými?
Nepriateľov nenájdete v desiatkach odlišných druhov, no dostatočne sa odlišujú kus od kusu. Navyše nie sú len bandou kreténov, ktorí vám nabiehajú pod hlaveň a nechajú sa zastreliť. Vojaci Armachamu spolupracujú, kryjú sa, premiestňujú – nemôžete ostať len tak v úkryte a čakať. Ostatní nečakajú, využívajú prostredie k vhodnému rozostavaniu a nepriateľom nerobí problém nalákať vás do pasce a zaútočiť zozadu. Nie je to síce vždy dokonalé, v niektorých prípadoch sa nepriatelia zaseknú, prípadne nereagujú vhodne. Častejšie vám však dajú na frak. Nemôžete ísť dopredu ako tank, neustále sa musíte kryť, zároveň aj pohybovať, mieriť presne, strieľať krátkymi dávkami. Zaujímavou skúsenosťou sú súboje so kreatúrami Replica. Či už to budú pokusmi znetvorení ľudia, behajúci po všetkých štyroch aj po stenách alebo neviditeľní vrahovia, stret s každým z nich sa stáva príťažlivým z jednoduchého dôvodu: musíte mať neustále oči na stopkách, sústrediť sa a reagovať rýchlo. Nie je problém ich zneškodniť, tým je skôr fakt, že sú buď rýchli alebo neviditeľní a často ich zbadáte až v momente, kedy vám skáču po krku.
Raz za čas dôjde aj na interaktívne sekvencie, v ktorých musíte stláčať správne tlačidlo na myške a vo videu si tak poradíte s niektorým nepriateľom, prípadne za využitia klávesnice odsuniete prekážku stojacu vo vašej ceste. Nejde o žiadne zložité úkony, všetko je to prirodzene začlenené do hrania. Podobne sú na tom časti strávené v útrobách veľkého robota, špeciálne upraveného mecha. Ak ho ovládate, je hrateľnosť čisto arkádová, stroj takmer nesmrteľný a jeho účinnosť ničivá. Guľometom likvidujete nepriateľov, raketami ohlodávate steny domov, kde sa ukrýva nebezpečenstvo. Dvakrát sa ocitnete zoči-voči tomuto monštru a sami pocítite deštrukciu, ktorú mech spôsobí behom chvíle. Ide o vašu kožu a napokon vám pomôže sústredená paľba, prípadne raketomet po pravici. Platí však, že tieto súboje patria medzi pamätné – aj vďaka malému, iba dvojnásobnému zastúpeniu. Inak máme pred sebou znovu lineárnu strieľačku, v ktorej musíte ísť vyčleneným koridorom, neuhnete ani na chvíľu z vývojármi naplánovanej cesty.
Tentoraz to však funguje omnoho lepšie ako minule, prostredie sa totiž mení. Kancelársky začiatok vystrieda nemocnica so svojim podzemím, škola, pokusné stredisko, nechýbajú ani exteriéry zničeného mesta a všetko sa skončí v hrobke Almy. Malé dievčatko sa nám tentoraz predstavuje v horšej podobe, zároveň neviete, či s ňou máte súcitiť alebo ju nenávidieť. Dokáže mávnutím prsta zničiť časť mesta, no keď vidíte jej príbeh, jej utrpenie, máte chuť ísť po krku niekoho iného. Lenže Alma chce vás, je na vás naviazaná a v samotnom závere zistíte, že puto medzi vami sa premietne do obrovských rozmerov. Alma, to maličké dievčatko, znovu straší, premieňa sa na takmer dospelú ženu a hoci je fyzicky mŕtva, jej potulujúca duša vás dostane. Toľko k atmosfére, má svoje čaro založené na otrepaných strašidelných princípoch, avšak funguje naplno.
Technické spracovanie je jednoznačne na vysokej úrovni, navyše je engine náležite vyladený, takže je hra spustiteľná na plných detailoch i na bežných strojoch a nerobí zbytočné problémy technicky slabšie vybaveným hráčom širokým množstvom volieb a úprav. Na maximálne detaily si užijete krvavé orgie, rôznorodosť objektov už spomínaná bola, no všade je dominantná temnota a krvavý masaker. V škole vidíte kontrast medzi detskou nevinnosťou a brutálnymi jatkami. Nemocnica predstavuje miesto maximálnej mäsiarstva. Podzemné komplexy sú už klasicky chladné a žiaľ i nevýrazné. Príjemne zapôsobia halucinogénne výlety do podivnej ríše snov, ale to už necháme na vás. Z obrázkov vidíte sami pomerne široké spektrum detailných textúr. Project Origin je hra až neskutočne fotogenická – málokedy sa stane, že vám do galérie pridáme k recenzii niekoľko desiatok obrázkov, v tomto prípade je tých desiatok trochu viac. A pri tom pôvodne obsahoval adresár s hrou niekoľko tisícok zmrazených situácií. Fyzikálny engine nemusí byť dokonalý, čo v Project Origin ani nie je, ale pri prestrelkách, kedy všetko poletuje, to úplne stačí. Tu nám stačí pohranie sa s tieňmi a dizajn úrovní. Na výhľad zo špeciálnych okuliarov hlavného hrdinu, ktorý sme kritizovali v preview, sme si časom zvykli a nepovažujeme to za aspekt, kvôli ktorému by hra mala stratiť na atmosfére drahocenné body.
Zvukové efekty hrajú pri strašidelných hrách prím. V Project Origin sú prestrelky ohlušujúce – súboje tým naberajú na pôsobivej atmosfére. Keď to okolo vás začne hučať, streľba v pravidelných intervaloch burcuje vaše ego, odrazené strely vo vašej blízkosti donútia konať, pokrikujúci a dohadujúci nepriatelia vás znervóznia, pretože oni vás skutočne obklúčia a nielen o tom kecajú. Počas bojov si užijete prestrelky aj vďaka zvukom, ktoré z pomerne tichého prostredia dokážu dokonale prebudiť do adrenalínovej akcie. Škoda nemého hrdinu, ale keď sme si na to zvykli pri Half-Life, mávneme rukou i tu. Ambientné ozvučenie zohráva svoju významnú úlohu pri neakčnom vykračovaní si. Prostredie akoby hučalo vlastným životom, počujete prerývaný dych hrdinu, nečakané hrmoty alebo aj obyčajné plieskanie bláznivo otvárajúcich a zatvárajúcich sa dverí znie omnoho ohlušujúcejšie ako granáty. Škrekot, šepot, chôdza – to všetko sú nenápadné náznaky niečo vo vašej blízkosti... niečoho, čo na vás môže skočiť. Veľkú zábavu si užijete s duchmi zosnulých. Kombinácia temnoty a vreskotu vie stále navnadiť nepríjemné mrazenie. Hudobná vložka je taktiež dôležitá. Jej čaro oceníte hlavne v súbojoch. Poslúži vám ako indikátor nepriateľov v blízkom okolí. Akonáhle bitka skončí, ponorí sa prostredie do nepríjemného ticha. Hudobné motívy sú tvrdé a rýchle, dominuje elektronika, len v úplnom závere zaznejú aj gitary. Aby to nebolo zbytočne naťahované, znelo nám to ako z Matrixu – a k spomaleným prestrelkám sa nič lepšie ani nehodí. Nie je to nič extra, žiadnu melódiu si nezapamätáte, no pri hraní hudba ani neruší, čiže do hry pasuje ako... pasuje.
Hodnotiť FEAR 2: Project Origin po kúskoch, rozporciovaný na jednotlivé časti, sa príliš nedá. Respektíve by sme museli siahnuť po tvrdej kritike. Všetko: akčné strieľanie z vlastného pohľadu, strašidelné scénky, béčkový príbeh atď – to všetko je akoby len nadpriemerné, no v Monolithe vedia použiť tie správne ingrediencie. Hru spustíte a vydýchnete si až po jej dohraní. To je neoceniteľný fakt, ktorý sa nedá vyjadriť počtom úrovní (mimochodom, je ich 14 a každá z nich vám zaberie tak polhodinku), zbraní, nepriateľov, grafickými vychytávkami a menami slávnych hercov, ktorí sa podieľali na dabingu. Proste to hra má v sebe. Iným vývojárom by sa nepodarilo do akčného projektu vsunúť mechov – ale Monolith si to dovolil a my mu to žerieme, pretože nás to bavilo. Atmosféra vás drží, hrateľnosť nepustí. Je to hra, ktorú si na druhý deň znovu nespustíte, multiplayer však obsahuje, takže do kúta ju zahodiť nemusíte. Ťažko sa vyjadruje miera pohltenia – Fear 2: Project Origin ju má vysokú. Hre však chýba povestný, posledný krok k tomu, aby sme šli s hodnotením a rozplývaním sa vyššie. Kvalitná hra, s ktorou chybu nespravíte a výborne sa zabavíte.
