V zoologickej záhrade vo švédskom Furuviku pri Gävle žije od roku 1983 šimpanz učenlivý, ktorý dostal meno Santino (čo po taliansky značí svätý obrázok). Dostal sa tam ako päťročný, narodil sa v zoo v nemeckom Mníchove. Do Švédska ho teda previezli ešte v šimpanzom detstve, keďže puberta týchto tvorov sa začína približne vo veku ôsmich rokov.
Vo furuvickej zoo sa ocitol v spoločnosti štyroch samíc a samca. Dve samice a samec boli v rovnakom veku, zvyšné samice dospelé. V prvých štyroch rokoch pobytu vo Švédsku mal na dohľad inú skupinu šimpanzov: dospelého samca, dve dospelé samice a mláďatá.
Zloženie Santinovej skupiny sa menilo a bývalo v nej od štyroch do siedmich zvierat. Ako šestnásťročný sa napokon stal dominantným samcom, hoci bol nadradený iba jednému ďalšiemu samcovi a aj ten po roku Santinovej „vlády" uhynul.
Dominancia kazí správanie
Keď bol Santino jediným samcom v skupine asi dva roky, ošetrovatelia zaznamenali, že začal príležitostne hádzať kamene po návštevníkoch záhrady. Pred érou jeho dominancie nič také nerobil a ostatné šimpanzy v skupine sa tak nesprávali vtedy ani neskôr.
Zoo vo Furuviku leží dosť na severe a tak je sezóna krátka - od júna do augusta. Ak počasie dovolí, je otvorená cez víkendy už v máji respektíve ešte v septembri. Šimpanzy tam majú prístup do výbehu od apríla, od októbra radšej samé zostávajú vnútri pavilónu.
Santino sa tak dostával do styku s návštevníkmi iba asi počas štvrtiny roka. Ošetrovateľov zaujalo, že sa v súvislosti s ohrozovaním návštevníkov kameňmi správal na zviera nezvyčajne cieľavedome, javil znaky plánovania: s predstihom si totiž chystal zásoby „munície".
Všetky pozorovania tohto neželateľného Santinovho správania, ktoré sa začali v júni 1997, teraz zhrnul a spracoval Mathias Osvath z Lundskej univerzity (Švédsko). Svoje poznatky uverejnil v najnovšom čísle časopisu Current Biology.
Dva typy striel
Santino zhromažďoval „muníciu" dvojako. Jednak vyberal kamene z dna vodnej nádrže, ktorá obklopuje šimpanzí výbeh a robí z neho ostrov, jednak využíval rýchle zvetrávanie umelých betónových „skál" na ostrove severským počasím a odlupoval z nich diskovité útvary.
Druhý spôsob od neho vyžadoval dôvtip. Vhodné časti betónu zväčša neboli vidno, musel klopať tu a tam a kde začul dutý zvuk, betón silnejšími údermi odlúpnuť. Veľké kusy potom niekedy ešte lámal na menšie diskovité útvary. Kamene i betónové disky následne strategicky rozmiestňoval po približne štvrtine obvodu ostrova privrátenej k priestoru pre ľudí.
Muníciu si chystal iba v hodinách pred otvorením zoo a používal ju krátko pred poludním, keď sa prvý raz objavili väčšie skupiny návštevníkov. Každoročne sa tak správal viac na začiatku sezóny, od polovice júla týchto jeho exhibícií ubúdalo, až s nimi prestal.
Santino počas predvádzania sa. Vzrušenie prezrádza chôdza po dvoch, celkový napätý postoj i zježená srsť. V ľavej ruke drží kameň a hoci je práve k návštevníkom demonštratívne obrátený chrbtom, pripravuje sa, že ho na nich hodí.
Foto: Mathias Osvath/Current Biology
Výskum verzus bezpečnosť
Pozorovanie a výskum boli obmedzené starostlivosťou o bezpečnosť návštevníkov zoo. Keď ošetrovatelia odhalili novú kôpku Santinovej „munície", alebo videli, ako si ju chystá, nebolo by etické, keby čakali, kým ju použije, ale museli ho zahnať dovnútra a varovať návštevníkov.
Napriek tomu je k dispozícii veľký objem údajov. Zaslúžila sa o to najmä trojica Santinových ošetrovateľov, Ing-Marie Perssonová, ktorá so Santinom absolvovala už päťmesačné obdobie karantény po jeho prevoze z Mníchova do furuvickej zoo, Annika Nielsenová a Torsten Lind.
Akokoľvek sa správy zoo a jednotliví ošetrovatelia starajú o čo najlepšie podmienky, zvieratá v zoo jednoducho v prirodzených podmienkach nežijú. Mnohé (najmä primáty) preto reagujú anomálne, aj vrhaním rôznych predmetov - vrátane trusu - na návštevníkov.
Chladný šimpanzí kalkul
Na Santinovom správaní však bolo nezvyčajné plánovanie. Hodiny pred otvorením zoo v stave pokoja predvídal, že príde dav a chystal asi strategicky rozmiestnené kôpky kameňov a betónových diskov. Keď sa totiž Santino predvádzal, očividne pri tom bol natoľko vzrušený, že nebol schopný zháňať „muníciu" - ak ju nemal nachystanú, nehádzal na ľudí nič.
Takúto chladnú kalkuláciu, týkajúcu sa budúcich udalostí, vedci tradične spájajú takmer výlučne s človekom. Vyplývajú z nej totiž pri zvieratách neočakávané pokročilé poznávacie schopnosti a stavy vedomia či aspoň širšieho uvedomovania si okolitej reality.
Spomenutú vedeckú tradíciu nahlodávali iba ojedinelé plne kontrolované laboratórne pokusy s vyvolaným správaním ľudoopov a havranovitých vtákov. (Prípad nedávno uhynutého papagája sivého čiže žaka Alexa je natoľko osobitý, že mu venujeme zvláštny článok.)
Bilancia - čísla i závery
V prípade Santina ošetrovatelia zaznamenali stovky kôpok nachystanej „munície". Najmenej 50 krát ho pozorovali pri zbieraní kameňov a 18 krát priamo pri zhotovovaní vhodných diskov zo zvetraného betónu. Disky dával do kôpok i nechával ojedinelé na brehu.
Mathias Osvath konštatuje, že ak sa má to či ono správanie považovať za signál plánovania pre budúcnosť, prevládajúci mentálny stav počas plánovania sa musí odlišovať od mentálneho stavu počas budúcej situácie, pre ktorú sa plánuje. Toto Santinovo správanie spĺňa. Pri zbere kameňov či úprave betónu bol vždy pokojný, pri predvádzaní sa vysoko vzrušený.
K príprave munície ho nepodnecovali ľudia, robil to pred návštevnými hodinami. Od prípravy k hádzaniu vždy uplynulo niekoľko hodín. Šimpanz využíval kamene a kusy betónu iba na hádzanie a výlučne v návštevnej sezóne, presnejšie na jej začiatku. Jasný účel dokazuje aj umiestnenie kôpok munície na obvode ostrova oproti priestoru pre návštevníkov.
V súhrne je to prejav zložitosti poznávacích procesoch a používania nástrojov, aký dosiaľ laboratórne pokusy s ľudoopmi nezaznamenali. Santino navyše sám vynašiel používanie betónových diskov - nik mu to vopred neukázal, ani ho ničím neinšpiroval. V jeho plánovaní očividne zohralo úlohu mentálne „predohrávanie si" nadchádzajúcej udalosti.
Betónový disk a dva kamene ako ukážky Santinovej munície, ktorú hádzal na návštevníkov
furuvickej zoo v júli 2008. Mierka je v centimetroch.
Foto: Mathias Osvath/Current Biology
Santinov prípad dokresľuje laboratórné pokusy so šimpanzami a bonobami opísané v máji 2006 v časopise Science. Zvieratá si pri nich dokázali nachystať nástroje potrebné na získanie potravy s až štrnásťhodinovým predstihom. Nešlo ale o spontánne správanie.
Využívanie kamenných nástrojov je prvým známym prejavom ľudskej kultúry. Ich najstaršie ukážky sa našli v Etiópii a majú približne 2,6-milióna rokov. Už z tých čias jestvujú náznaky, že ich ľudskí predkovia prenášali a hromadili. Zjavne v rámci plánovania.
Hlavný zdroj: Current Biology z 10. marca 2009.
