Konzolisti PCčkárom taktiež závidia niektoré hry – a ide predovšetkým o stratégie, ktoré sú nesmierne obľúbeným žánrom. V poslednom čase sa snaží tento druh hier presadiť aj na konzolách, prispôsobiť pomerne obmedzujúcemu gamepadu. V plnej miere sa to podarilo zatiaľ len nedávno vydanému Halo Wars pre Xbox 360. Pokusov bolo hneď niekoľko, avšak konverzie nepriniesli dostatočne jednoduché a užívateľsky príjemné rozhranie s chytľavou atmosférou. Microsoft sa snaží pre svoju konzolu získať i tento herný žáner a Playstation 3 sa tak môže cítiť ako chudobný príbuzný. Aspoň naoko. Už keď sa nenájde žiadny odvážlivec snažiaci sa o veľký AAA hit – a EndWar musíme žiaľ zaradiť len medzi mierne, ale skutočne len mierne nadpriemerné tituly – prichádza aspoň tradičná „vežičková“ stratégia Savage Moon.
Na jednej strane môžeme skákať od radosti: máme tu síce jednoduchý, ale o to chytľavejší koncept, ktorý sme si mohli vyskúšať už v Pixel Junk Monsters. A druhá strana mince nám bez mihnutia oka vyplazí jazyk. Savage Moon, nech je to akokoľvek zábavná hra, obsahuje niekoľko prvkov, pred ktorými je škrípanie zubov to najmenej, čo vás bude trápiť.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Princíp hry je jednoduchý, nenechajte sa zmiasť vážnym spracovaním a sci-fi námetom. Nech sa píše ktorýkoľvek rok, máme tu členitý povrch planéty, kde je najdôležitejším bodom vaša základňa. Nesmiete ju stratiť pri útočných vlnách agresívnych potvoriek pripomínajúce hmyzoidné svinstvo z Vesmírnej pechoty. Niektoré článkované nohy sú pomalé, s pevným pancierom, iné rýchle a veľa toho nevydržia, potom sú tu lietajúce potvorky, podivné hadovité potvorky a nesmiete dopustiť, aby prišli do vašej základne, kde zrejme okusávajú tapety a kadia do rohov miestností. Základňa má typicky 100 bodov života a keď sa do nej dostane „vesmírnopechoidný“ chrobák, klesne život o niekoľko bodov. Na vašich pleciach leží obrana tohto industriálneho komplexu.
Nebudete však behať panáčikom a fluspuškou, lež z konta kreditov investujete do výstavby vežičiek. Tu postavíte jednu guľometnú, tamto druhú, nahádžete ich tak, aby rádius dosahu nemal slepé miesto a už sa na vás valí jedna z nepriateľských vĺn. Ich počet je na každú z dvanástich máp vopred definovaný a musíte sa ubrániť návalom. Neskôr zistíte, že vežičku môžete vylepšiť – samozrejme za poplatok, dokonca hneď niekoľkokrát. Obmedzenie počtu vystavaných veží vás spočiatku netrápi a nevenujete mu pozornosť. Po čase sa však budete potrebovať rôzne iné druhy vežičiek, ktoré sú účinnejšie voči vybranému typu potvoriek, prípadne v závislosti od mapy je ich výskyt nutný. A všetko stojí nejaké drobné.
Mapu si predstavte ako plochu s rôznymi kľukatými cestičkami, ktorými idú nepriatelia do vášho sídla. Svoje veže staviate na ostrovčeky. Mapy sú síce na oko rôznorodé, no v konečnom dôsledku je tucet príliš malý počet. Nájdete medzi nimi niekoľko zaujímavých kúskov, ktoré vás donútia premýšľať nad vzniknutou situáciou, avšak ako už bolo povedané: je toho málo a chcelo by to aj trochu grafického rozlíšenia prostredia.
Zábavnosť toho konceptu je overená nielen rokmi, ale aj obľúbenými „vežičkovými“ hrami. Funguje to, verte nám, pri hraní a skúšaní sa dá vytvrdnúť na nepeknú hodinku i viac. Od radosti by sme však skákali, keby Savage Moon neobsahovalo hneď niekoľko zásadných chýb. Ono ovládanie je síce pomerne jednoduché a v menu sa postupne naučíte orientovať, dokonca vám nepríde ovládacia schéma nadefinovaná na gamepad nepríjemná. Lenže ovládanie kamery je akoby neohrabané, ťažkopádne. Navyše sa nedokážete jednoduchým spôsobom presunúť do rohu mapy, pretože neviditeľná stena vás nepustí: musíte pohľad otočiť o 180°, aby vám bolo umožnené pozrieť sa na dianie v rohu.
To nie je jediná chyba. Zásadné a značne frustrujúce okamihy ešte len prídu. To, že niektoré mapy sú vytvorené výhradne pre jeden druh taktiky, ktorý musíte použiť, je vecou názoru na náročnosť, no my sme radšej, ak situáciu môžeme vyriešiť viacerými spôsobmi. Napokon síce zistíte, že jediné a strategicky najvýhodnejšie riešenie je skutočne jediné, no hra vás za každú chybu v neskorších fázach pomerne spoľahlivo prefacká. Berieme to však ako výzvu – nie sme predsa padavky a keď Savage Moon obsahuje len tých dvanásť máp, nech to nemáme za hodinku dohrané. Fajn. Lenže potom dosiahne vaša zúrivosť maximálne únosnú mieru: umelá inteligencia vežičiek je na tak nízkej úrovni, že máte dojem podplatenia zo strany útočiacich klepiet a článkovaných nôh.
Kritické okamihy, kedy sa vež venuje novému hmyzákovi s plnou energiou a dlabe na prenikajúceho odpadlíka so životom na úplnom minime, ktorý môže základňu definitívne potopiť, sú nepríjemné. Nestane sa to raz, pravidelne totiž veže nereagujú tak ako by mali. Nie sú rozumné a to je v prípade hry, kde je dôležité nielen umiestnenie veží, voľba správneho typu, ale aj moment, kedy sa začnú venovať konkrétnym nepriateľom, zdrvujúcim úderom pod pás. Niekedy sa teda môžete snažiť ako idioti a veže sa vám budú smiať rovno do tváre. Nie je to príjemné, nie je to ani hrateľné. Samozrejme sa tak nedeje neustále, no tieto chybičky krásy párkrát za misiu odhalíte a najradšej by ste sa chopili streľby vy sami. A bolo by to skutočne vynikajúce, keby sme sa mohli prepnúť do FPS módu a ostreľovať nepriateľov vlastným pričinením.
Aj keď sa tentoraz na hru hrnie kritika a skutočne by sa jej ešte oplatilo naložiť (o chudobnom prostredí už reč padla, ale chýbali nám napríklad čo i len primitívne RPG prvky, zlepšovanie sa vežičiek podľa nadobudnutých skúseností a extra bonusy za ne...), no ono je to stále zábavné a keď postupne utíchne váš hnev a odhalíte správnu taktiku, budete sa baviť. Síce stačí „prešťať“ niekoľko prvých vĺn protivníkov a budete mať dostatok kreditov na výstavbu mora veží, ktoré sa o všetko postarajú už len preto, že ich je mnoho.
Vyriecť konečný verdikt nad Savage Moon je skutočne náročné. V prvom rade nejde o žiadnu plnohodnotnú strategickú hru, ale skôr o zábavku. Tu skvele hrateľnú, tu frustrujúcu, no v konečnom dôsledku si to užijete. Casual stratégia však mohla byť omnoho lepšia, a to je dobre mať na pamäti.
