úvislosti s takzvanou botajskou kultúrou. Jej nositelia žili pred približne 5,5-tisícmi rokov v severnom Kazachstane. Mliekárenstvo zrejme vynašli nezávisle.
Zdomácnenie zvierat stálo spolu so zdomácnením rastlín na plodiny pri zrode produkcie potravín, ktorá sa po skončení poslednej doby ľadovej stala základom ľudskej civilizácie.
Až produkcia potravín totiž umožnila vytvárať ich prebytky, ktoré boli skladovateľné, prerozdeľovateľné a obchodovateľné. To napokon viedlo jednak k profesnej špecializácii, jednak ku spoločenskému rozvrstveniu a vzniku nadkmeňových a štátnych útvarov.
Pri zvieratách bola pre ľudí najdôležitejšia tzv. „veľká päťka" - kozy, ovce, kravy, ošípané a kone. (Popri nich zohrala významnú úlohu „malá deviatka": jednohrbá ťava, dvojhrbá ťava, lama a alpaka, somár, sob, vodný byvol, jak a dva ázijské tury - banteng a mithan.)
Ťažko rozhodnúť, ktoré zviera z veľkej päťky zohralo najväčšiu úlohu. Čo sa týka koní, väčšina etník ich využívala ako jazdné, nákladové a ťažné zvieratá. Ako zdroj mäsa, mlieka a koží či srsti z hrivy slúžili druhotne. Aspoň neskôr a v rozvinutejších kultúrach. V prvých fázach zdomácňovania a u stepných kočovníkov sa však veci mali inak.
Počiatky zdomácnenia koní
Vstup koní na scénu dejín sa spája s expanziou etník z indoeurópskej jazykovej skupiny a ich kultúry. Zahŕňalo to aj spracovávanie medi a cínu na bronz a skutočnú revolúciu v spôsoboch vedenia vojny: kone dodali armádam pohyblivosť, priamo ako jazdecké či zapriahnuté do bojových vozov, alebo nepriamo ako rýchle nákladné a ťažné zvieratá, prepravujúce zásoby. Podobne sa vďaka nim zrýchlila aj komunikácia a najmä obchod.
Podľa toho vedci najprv považovali za ohnisko zdomácnenia koní juhoruské stepi. Ďalšie poznatky ale posunuli jeho lokalizáciu na východ od Uralu do stepí dnešného severného Kazachstanu. To bolo v dobe, o ktorú ide, pred vyše piatimi tisícročiami, aj jedno z miest, kde sa vyskytovali celosvetovo najpočetnejšie populácie divých koní.
Ľudia z tejto oblasti ich často lovili a tak sa dozvedeli veľa o ich správaní, čo iste pomohlo zdomácňovaniu. Kone tam mali voči hovädziemu dobytku, ovciam a kozám výhodu: boli zvyknuté na drsné zimy a pašu si našli aj pod snehom, kým pre spomenutých ďalších členov „veľkej päťky" bolo treba na zimu dorábať krmivo.
Konské tajomstvo Botajov
Dnešný kôň domáci (Equus caballus) je cieľom mnohých genetických výskumov. Napriek tomu otázka, kde a ako prebehlo jeho zdomácnenie, stále nie je jasná. Buď k tomu došlo na viacerých miestach, alebo ľudia krížili zdomácnené žrebce z pôvodnej jedinej línie s viacerými skupinami inde žijúcich divých kobýl.
Najlepšie znázornenie podoby divých koní zdomácnených ľudmi dnes predstavuje takmer vyhubený stredoázijský kôň Przewalského (Equus ferus przewalskii), ktorého v poslednej chvíli zachránil umelý chov v zoo a niektoré jedince už vedci a ochranári vrátili do prírody.
Foto: Smithsonian´s National Zoo
Tak či onak, na základe DNA sa nepodarilo definitívne upresniť ani to, kde prebehol základný proces zdomácnenia koňa, ani to, kedy sa to stalo. Ako sme však uviedli vyššie, novšie údaje posunuli lokalizáciu ohniska zdomácnenia koní do stepí severného Kazachstanu.
Konkrétne poukazovali na kultúru Botajov zo štvrtého tisícročia p. n. l. Prakticky všetky zvieracie kosti, ktoré archeológovia vykopali v ich sídlach, totiž boli konské. Botajovia navyše žili napoly usadlým životom, čo poukazovalo skôr na chov skrotených koní a ich zdomácnenie, ako na lov divých koní. Pomerné zastúpenie jednotlivých konských kostí v botajských sídlach tiež poukazovalo skôr na chovné zvieratá, ako na loveckú korisť.
Našiel sa tam aj nezvyčajne vysoký podiel nástrojov zjavne na spracovávanie surových koží a výrobu kožených remeňov a popruhov. V dedinách tiež vedci objavili diery po koloch ohrád a medzi nimi chemické stopy konského trusu. Celkove však ani z vekového zloženia koní, ktorým patrili kosti, nebolo možné dokázať ich zdomácnenie.
Rekonštrukcia vzhľadu botajskej dediny.
Ilustrácia: Sandra Olsen
Definitívne dôkazy?
Osemčlenný medzinárodný tím na čele s Alanom Outramom z Exeterskej univerzity však teraz predložil tri línie dôkazov, že Botajovia skutočne chovali zdomácnené kone. V tíme boli okrem Veľkej Británie zastúpené Francúzsko, USA, Rusko a Kazachstan.
Vedci tieto výsledky uverejnili v najnovšom čísle časopisu Science.
Pri archeozoologickom výskume procesu zdomácňovania koní je obzvlášť užitočné všímať si menšie kosti dolných častí končatín. Prezrádzajú totiž veľa o rozsahu a type zaťažovania počas života zvieraťa - logicky bolo pri divom koňovi iné ako pri koňovi zo zdomácneného chovu.
Bádatelia sústredili konské kosti zo štyroch nálezísk v strednom a severnom Kazachstane - zo samotného Botaja (vykopávky v rokoch 2005 a 2006), ďalej z Kožaja a Kumkešu, ktoré patria k tersekskej kultúre (sesterská botajskej, viac na západe, no s menším zastúpením konských kostí) a napokon z veľkého sídla Kent z neskorej doby bronzovej, približne z rokov 1300 až 900 p. n. l. - vtedy už boli kone jasne zdomácnené.
Ukázalo sa, že botajské kone sa anatomicky prekrývajú jednak so zdomácnenými koňmi neskorej doby bronzovej z Kentu, jednak s dnešnými mongolskými koňmi domácimi. Boli oveľa štíhlejšie ako súdobé divé kone. Tersekské kone boli oproti tomu anatomicky čosi medzi divými a domácimi.
Anatomické rozdiely medzi zdomácnenými a divými koňmi - ak nie sú očividné - prezradia merania.
Foto: Virginia Tech
Na zuboch a kostiach ústnej dutiny významnej časti (najmenej tretiny zo skúmanej vzorky) botajských koní navyše vedci našli typické špecifické stopy po zubadle respektíve ohlávke a uzde. Predmetné zuby boli datované pomocou urýchľovačovej hmotnostnej spektroskopie do rokov 3521 až 3563 p. n. l. - to je približne o tisíc rokov hlbšie v minulosti, ako doteraz najstaršie jednoznačné dôkazy zdomácnenia koní.
Nezávislý zrod mliekárenstva
Vidiečania v Kazachstane dodnes chovajú kone aj pre mäso a mlieko. Alan Outram s kolegami preto skúsil nájsť prípadné organické zvyšky na botajskej keramike z nových vykopávok a analyzovať ich zloženie. Keramika potvrdila ako konské mäso, tak kobylie mlieko. Už Botajci mohli mlieko spracovávať na obdobu dnešného veľmi obľúbeného kumysu - kvaseného, mierne alkoholického nápoja.
Dojenie kobyly v súčasnej kazašskej dedine.
Foto: Alan K. Outram
Malé kosti dolnej časti končatín, kosti ústnej dutiny a zuby a napokon organické zvyšky mäsa a mlieka na keramike teda silne podporujú zdomácnenie koní Botajcami, hoci čisto archeologické nálezy z tejto kultúry zatiaľ vedcom nedovoľujú, aby taký záver urobili so stopercentnou zárukou.
Prinajmenšom Botajci pravdepodobne dokázali prísť na možnosť dojenie zdomácneného zvieraťa bez prevzatia „poľnohospodárskeho balíka" (plodín a hospodárskych zvierat) pôvodom z Blízkeho východu - v súvislosti so zrodom mliekárenstva sa to týkalo na Blízkom východe zdomácnených prežúvavcov (kravy, kozy a ovce).
Hlavné zdroje: Science zo 6. marca 2009; Komuniké University of Exeter z 5. marca 2009.