Oceány sú známe svojou schopnosťou pohlcovať vzdušný oxid uhličitý, čím spomaľujú globálnu zmenu klímy. Vedci zistili, že odveký apetít oceánskych vôd na tento skleníkový plyn sa znižuje. Súvisí to s rýchlosťou vetrov, ktoré nad nimi vanú.
BRATISLAVA. Oceány sú spolu s pevninskými rastlinami rozhodujúcimi „žrútmi" oxidu uhličitého, ktorého obsah v atmosfére sa po priemyselnej revolúcii neustále zvyšuje.
Robia tak ľudstvu dobrú službu. Je preukázané, že čím viac oxidu uhličitého zostane v ovzduší, tým rýchlejšie sa otepľuje atmosféra.
Vítaná schopnosť oceánov však slabne. Vinníkom je sčasti práve prebiehajúca klimatická zmena, ukázali výskumy francúzskych vedcov, ktorí vyhodnotili dlhodobé merania v Indickom a Južnom oceáne pri brehoch Antarktídy.
Uhlík a zmena klímy
Oceány ešte stále pohlcujú vyše jednej štvrtiny všetkých antropogénnych emisií oxidu uhličitého (tých, ktoré pochádzajú z činnosti človeka), ukázal výskum tímu Nicolasa Metzla z Oceánického a klimatického laboratória vo Francúzsku.
Počas uplynulých desiatich rokov však ich schopnosť výrazne zoslabla. Závery Metzlovho tímu vyplývajú z analýzy meraní v Indickom oceáne, ktoré francúzski vedci začali pred desiatimi rokmi. Ich cieľom bolo lepšie vyhodnotiť medziročné a desaťročné zmeny v pohlcovaní oxidu uhličitého.
Merania Metzlovho tímu sú prvé, ktoré potvrdzujú vplyv klimatickej zmeny na kolobeh uhlíka nad oceánmi na južnej pologuli.
Na palube Marion Dufresne
V rokoch 1998 až 2008 uskutočnili vedci na palube lode Marion Dufresne niekoľko rozsiahlych meraní v najrôznejších zemepisných šírkach Indického oceánu. Spolu s údajmi zozbieranými v skorších obdobiach (1991 - 1995) zistili, že obsah oxidu uhličitého narastá rýchlejšie v povrchových vodách oceánu ako vo vzduchu.
Nárast množstva oxidu uhličitého v oceánoch je podľa Metzla výsledkom klimatickej zmeny vo vyšších zemepisných šírkach.
Viedla k zosilneniu vetrov a rýchlejšiemu premiešavaniu teplých a studených oceánskych vôd. Na povrch preniká voda z väčšej hĺbky, čo znižuje odbúravanie oxidu uhličitého z atmosféry.
Hlboké oceánske vody totiž obsahujú viac oxidu uhličitého. Môže za to predovšetkým planktón, ktorý po odumretí klesá ku dnu. Tam ho rozložia baktérie, čím sa oxid uhličitý uvoľní späť do vody.
Keď potom tieto vody, bohaté na uhlík, stúpajú do vrchných vrstiev, ich schopnosť pohlcovať oxid uhličitý logicky poklesne.
Desaťkrát menej
Francúzski výskumníci použili namerané údaje aj pre výpočet účinnosti pohlcovania oxidu uhličitého oceánmi vo väčšom geografickom meradle.
Obzvlášť užitočné boli údaje z celého Južného oceánu, zistené počas uplynulej zimy.
Závery sú udivujúce, no aj alarmujúce: v porovnaní s odhadmi je schopnosť oceánu pohlcovať uhlík až desaťnásobne nižšia. Konkrétne čísla ukázali, že oproti 500 miliónom ton to bolo iba 50 miliónov ton ročne.
Na severe je to lepšie
Metzl a jeho kolektív sa podieľali tiež na analýze údajov zo severnej pologule. S účasťou viacerých tímov sa totiž od roku 1993 uskutočňujú merania aj v severnom Atlantiku.
Metzlov tím zistil, že na severe sú pozorované zmeny schopnosti pohlcovať uhlík spojené skôr s krátkodobými zmenami počasia než s dlhodobými zmenami klímy.
Aj tu však vedci zaznamenali pokles účinnosti, hoci menej výrazný: v rokoch 1996 až 2005 to bolo asi o polovicu.
Treba prehodnotiť modely?
Logika príbehu o oceánoch a oxide uhličitom je jednoduchá: čím menej uhlíka pohltia oceány, tým viac ho zostane v atmosfére.
Pokles „výkonnosti" oceánov, zaznamenaný na severnej aj južnej pologuli, bude mať nemalý vplyv na ďalšie prognózy týkajúce sa globálneho otepľovania.
Vedcom nezostáva iné než v pozorovaniach pokračovať, a zároveň porovnávať namerané údaje.
No čo je azda najdôležitejšie: nové údaje o uhlíkovom cykle nad oceánmi zrejme treba zahrnúť do klimatických modelov. Obzvlášť do tých, ktoré berú do úvahy uhlíkový cyklus a väzby na morskú biológiu. Niektoré z nich sú totiž použité aj v poslednej správe Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu (IPCC).
Súčasné modely nameraný pokles účinnosti pohlcovania uhlíka nepredpokladajú, čím podhodnocujú rýchlosť klimatickej zmeny.
Corinne le Quéré, expertka na oceánsky uhlíkový cyklus z Univerzity Východného Anglicka, výskum komentovala pre britský Guardian slovami: „Nemyslíme si, že oceány by úplne prestali pohlcovať antropogénny uhlík. No ak tento efekt ešte zoslabne, bude to mať na atmosféru vplyv."
Hlavný zdroj: Sciencedaily.com
