Upozornenie: Článok obsahuje zábery nevhodné pre osoby mladšie ako 18 rokov.
Hry sú rovnako ako iné forma zábavy prijímané veľko časťou spoločnosti s dešpektom. Prvé krôčiky si táto zábava pre chlapcov s uhrami a hrúbkou skla okuliarov sťa popolníky, už dostatočne užila a konečne preniká aj medzi bežných ľudí, ktorí ju začínajú považovať za všednú záležitosť. Podobne ako film alebo hudbu. Lenže stále sa nájdu neprístupní odporcovia degradujúci hry na nebezpečnú záležitosť ohrozujúcu mentálne zdravie detí. A nielen ich. Podobne boli spočiatku prijímané aj filmy. Samotná spoločnosť musí prejsť generačnou obmenou, aby sa hry stali bežnou súčasťou zábavy. Aj v dospievajúcom hernom priemysle môžeme nájsť niekoľko kontroverzných titulov, ktoré s radosťou kandidujú na najnásilnejšiu, najkrvavejšiu, najbrutálnejšiu a najbizarnejšiu hru. A my vám ich prinášame.
Navyše sa nám nechce rozvíjať kontroverzné témy v diskusii o tom, prečo tam je tá a tá hra a na túto sa zabudlo. Najkrvavejšie, najnásilnejšie hry, na ktoré sme si spomenuli, tu nájdete a pokiaľ vám napadne titul, ktorý by sa do nášho zoznamu hodil, stačí ho rozumne uviesť v diskusii. Ďalej by sme sa chceli vyhnúť problematike násilia v hrách. Ide o násilie virtuálne a kto ho považuje za vážnu vec, nech sa radšej začne zaoberať násilím skutočným, vyskytujúcim sa v bežnom živote. Nech teda začne krv striekať prúdom. Pripútajte sa, toto bude jazda ako po strúhadle do bazénu napusteného jódom. Už teraz nás svrbia pekelné kopytá.
Malá, krvácajúca ranka na ruke
Začneme mierne, nebudeme sa predsa hneď rezať motorovou pílou. A najlepšie sa začína strieľačkami, akčnými hrami videnými z vlastného pohľadu. Tu si svoje neotrasiteľné postavenie drží spoločnosť Monolith, ktorej sa dvojicou hier FEAR (práve vyšlo pokračovanie FEAR 2) a Condemned (prvý aj druhý diel) podarilo pošpliechať steny krvou viac, než by možno váš saponát zniesol. Prvý menovaný titul, pomenovaný intuitívne Strach, je o strachu. Kto by to bol o ňom povedal. A prestrelkách, v ktorých si spomalíte hru, začnete ládovať do nepriateľov olovo a ono z nich začne utešene (samozrejme stále spomalene) striekať krv, zranení nepriatelia vykrikujú, po ukončení jatiek prevažuje v najbližšom okolí červená farba. To nie je všetko. Hlavnou hrdinkou, ktorú naháňate, je po vzore japonských hororov Alma - malé dievčatko, s ktorým sa život (a tí páni v bielych plášťoch) nemaznal. A teraz je nahnevaná, zanecháva za sebou krvavé stopy (doslova), krvavú spúšť (doslova), krv stekajúcu po stenách (...) a krv vo všetkých iných variantách. Okrem toho je to nadprirodzený živel schopný zlikvidovať celé mesto mávnutím malíčku. Lenže ona sa radšej vŕta trpezlivo vo vnútornostiach.
Zatiaľ dvojdielna séria Condemned je opakom Fearu, hoc stále je to akčná hra videná z vlastného pohľadu. Ak ste si zahrali prvý diel, zažili ste prerod agenta vyšetrujúceho podivné vraždy v nervovo zničeného človeka, ktorý sa v druhej časti stáva bezdomovcom. Strieľať sa tentoraz príliš často nebude, gro hry je založené na kontaktných súbojoch. Oháňať sa päsťami je staromódne, no ak vezmete do rúk kovovú trubku, pálku, hasák, lopatu, tyč alebo dosku s trčiacimi (a určite zhrdzavenými) klincami, je to o niečom inom. Vidíte deformujúcu sa tvár protivníka, stekajúcu krv po tvári, podivné mľaskanie pri dopade zbrane, praskanie kostí. Do toho sa občas objavia nepríjemné flashbacky, všetko naokolo je špinavé, zúfalé, bez života. Notorickí optimisti by si mali skúsiť Condemned a hneď by ich prešla chorobná chuť zo života. Toto nie je nič pre slabé povahy.
Aby sme túto časť ukončili honosne, predhodíme vám The Suffering. Alebo ak chcete Utrpenie. Taktiež sme sa zatiaľ dočkali dvoch častí a o krv nebola núdza. Prvý diel bol neskutočne podmanivou zábavou, v ktorej ste do konca nevedeli, či vami ovládaná postava náhodou nie je vrah svojej manželky a dvoch malých, utešených chlapcov. Hrdina sa ocitá na ostrove, vo väzení, kde sa normálny život otočil naruby otvorením pekelnej brány. Z ľudí a väzňov sa stali monštrá, dozorcovia sú pretvorení na ohavné stvory podľa svojich hriechov, ktoré páchali na odsúdených... a do toho stále tie nepríjemné spomienky na rodinu. V čase núdze sa hrdina môže premeniť na kopu svalov, beštiu odhadzujúcu nepriateľov. Utrhávajúc im končatiny, cupitá dopredu, za jediným cieľom. Uniknúť z ostrova. Samotný záver jednotky vám povie, čo sa vlastne stalo s vašou rodinou, pričom výsledok závisí od vášho správania sa vo väzení. Druhý diel možno trochu varí z vody, stále sú to však nechutne krvavé jatky, pri ktorých sa bojíte a v zápale amoku trieskate päsťami už do mŕtveho protivníka, pretože si stále nie ste istí...
Krvavé potoky
Kto videl naživo striekať skutočnú krv z ľudského tela, sám potvrdí, že to nie je nič príjemné. V hrách je situácia trochu iná. Keď vám ostane po nepriateľovi mastný fľak a trochu červenej naokolo, poviete si, že fajn, ak však pri tom vystrekne gejzír krvi, zastrieka vás a všetko naokolo, okamžite viete, že je to síce trochu morbídna, ale predsa len zábava. Pokým si hry nezakladajú LEN a VÝHRADNE na brutalite, tak to berieme. Napríklad séria Ninja Gaiden. Samuraj budúcnosti behá po uzatvorenej krajinke a masakruje všetko, čo mu príde pod ostrú katanu. Nielenže je kamera zbesilá a nevidíte, čo sa vlastne na obrazovke deje, ale vy by ste to ani nevideli, keby bol pohľad rozumný, pretože sa to celé červená. Ak už zazriete niečo konkrétne, je to protivník, ktorému ste odsekli ruku a z rany mu strieka krv, vidíte obnaženú kosť a... a potom zas nič nevidíte, pretože prišiel ďalší pán na holenie. Inak ide o tradičnú behačku, ktorá však už nie 2D, ale pekne v troch rozmeroch. Nutná je vytrvalosť hráča, ide o jeden z najnáročnejších projektov poslednej doby.
Zabŕdneme však aj trochu do minulosti. Mortal Kombat poznáte? Že nie? Určite aspoň z počutia a to sa hrám nemusíte ani venovať. Istotne sa vám do uší dostali informácie o tom, ako je táto bojová hra zvrátená a nechutná a mali by všetky krabice s hrou spáliť (čo by sa zrejme páčilo tvorcom, ktorí by neustále dodávali nové kurivo a pokojne ho predávali). Inak ide o klasickú bojovku: dvaja panáci stoja proti sebe a v časovom limite sa snažia jeden z druhého vymlátiť dušu. Strieka tam krv, to samozrejme, no tou najsladšou odmenou pre víťaza (a ponížením pre porazeného) bolo vytrhnutie srdca z tela obete. Alebo oddelenie hlavy od tela. Za toto by vás mamička nepochválila, my však fatality (ako sa tieto finišujúce údery nazývajú) milujeme. Ďalšie diely sú už len odvarom prvých dvoch-troch dielov.
Záverečné potoky krvi nie sú až tak mohutné, že by sme si v červenom rybníčku zaplávali, o to viac však budete zdesení, keď sa na krvavé hody v sérii Phantasmagoria pozriete. Jeden z najúspešnejších interaktívnych filmov priniesol nielen zaujímavý príbeh, na vtedajšiu dobu kvalitné spracovanie, ale aj bizarné a nechutné scény. A všetko sfilmované. Keby sme mali toto dielko k niečomu prirovnať, najlepšie by bolo spomenúť Kingovo The Shining. Čierna mágia v adventúrach je možno bežným javom, ale spracovanie Phantasmogorie je práve to, čo robí z tohto projektu nezabudnuteľnú záležitosť. Ako v jednej z prvých hier tu stvárnila hlavnú úlohu žena, o zápletku a celý príbeh sa postarala ďalšia, Roberta Williams. A že chlapi sú zvrátení!
Červená je farba naša
Sú hry, ktoré musia byť plné krvi už len z princípu. Tak napríklad „simulátor člena špeciálnej jednotky, ktorý bol využívané na tiché operácie v tyle nepriateľa“ alias Soldier of Fortune. To, že slovenský Cauldron sprasil tretí diel, ešte neznamená, že dva predošlé nemáme uložené v mysli ako 18+ tituly a radi na ne spomíname. Tam, kde v iných hrách snajperkou jednoducho nepriateľa zastrelíte, tu spustíte vodopád krvi a na stene za ním ostane nepekná škvrna s časťami mozgu. Tam, kde do iného vysypete zásobník, tu určia zásahové zóny, či amputujete nepriateľovi najprv nohu alebo ruku. A proste to nebol simulátor, ale brutálna krvavá zabíjačka. Niekedy trochu nudná, ale na vtedajšiu dobu išlo o ojedinelú akciu, ktorá sa nebála krvi. Okrem toho priniesla vynikajúci a dovtedy nepoužívaný Ghoul systém (zásahové zóny), ktoré umožňovali naporcovanie protivníka podľa chuti. Headshoty sa stali nezabudnuteľné a žiadna iná hra ich nedokázala prekonať.
Máte vodičský preukaz? Väčšina z vás istotne áno a určite ste si užili momenty na cestách, kedy ste zaťali zuby, začali si radšej vybrnkávať chaotickú melódiu na volante alebo prchkejší z nás stlačili klaksón. Niektorí idioti totiž dokážu na ceste divy a teraz nehovoríme o vyholených, bezkrkých na bavorákoch a SUVkách. Napríklad taký chodec. Ani hlavu to neotočí, ani po prechode nechodí, jednoducho ide on, tak ty, hnusný, arogantný a bezohľadný vodič, láskavo stoj. A pritom by stačilo jediné: miesto brzdy dupnúť na plyn. Našťastie máme v hlave všetko v poriadku a tieto radovánky sme si užívali v Carmageddone. Ten sa dočkal aj datadisku, dokonca aj druhého a tretieho dielu, no na jednotku spomíname so slzou v oku. To bola presne tá doba, kedy nám naše mladé svedomie nahováralo, že toto je síce zlé – a niekoho mamičky dokonca toto „svinstvo“ oprávnene (!) zakazovali – ale zároveň zábavné. Princíp: v klasických pretekoch musíte prejsť niekoľko kôl a skončiť čo najvyššie. V Carmageddone to je jedna z foriem víťazstva. Môžete však aj zlikvidovať všetkých protivníkov, no nepríjemný časový limit odrátavajúci sekundy vás núti naháňať ďalšie sekundy. A tie ste získavali zrážaním chodcov. Šmykom, dopadnutím na hlavu, narazením o stenu – a celé to bolo nádherne ozvučené. Kravičky rulez. Múúú. Žblebt.
Keď sme už prešli na masívnejšie jatky, nesmie chýbať zastúpenie v podobe zombie akcie. Dlho-predlho sme rozmýšľali, či sem dať Left 4 Dead alebo Dead Rising. V oboch kosíte nemŕtvych ako o dušu, v oboch je tej krvi dostatočne mnoho, ale Dead Rising má kosačku. A motorku. Tam, kde v L4D len strieľate, je Dead Rising otvorené moru možností. Uviazli ste ako investigatívny žurnalista (toto sa stane novinárom, ak sa budú hrabať vo veciach, do ktorých nos pchať nemajú) v obchodnom dome, plnom zombíkov a máte 72 hodín na to, aby ste zostali nažive. Nie ste tu sami, tak pomáhate novým priateľom, nie vždy sa to podarí (hra však nekončí, ale čas plynie ďalej), prijímate nové úlohy, ale hlavne zabíjate to tackajúce sa svinstvo. Máme radi Mysery, máme radi kosačky. Headshot do dutej hlavy je fajn, avšak arzenál Dead Rising je neskutočne pestrý a to rozhodlo.
Nová dávka krvi
Teraz si predstavíme mladých adeptov, ktorí sa červenajú v kúte pri spomínaných veteránoch. Nebudeme sa nimi zaoberať príliš do hĺbky, predsa len sú to ešte nováčikovia, aj keď panictvo už stratili. Dobre ich poznáme, tak len skrátene. Gears of War 1 a 2 sú pre Xbox 360 ikonou. Krv strieka skutočne všade, motorová píla vo vašich rukách rozrezáva telá protivníkov s upokojujúcim šplechotom. Adrenalínová akčná hra priniesla steroidových hrdinov, systém krytia sa za prekážky, zaujímavých bossov, ale hlavne potoky krvi v multiplayeri. Nemenovaný člen redakcie (Mgr. Slavomír Benko, promovaný žurnalista a inak slušný chlapec) sa neustále raduje ako dieťa a pravidelne na G-Talku píše, ako behal s brokovnicou a vrieskajúc zabíjal v multiplayeri kamarátov. Alebo ako dával headshoty a všade sa to červenalo. Ako baví ho to. Veríme mu.
Dead Space je zas utrpením z vesmíru. Poznáte Votrelcov, Vec a kopec ďalších hororov, kde pomaličky kráčate temnou chodbou sporadicky osvetľovanou blikajúcim neónom? A kde na vás niečo vybafne a vy to musíte rozsekať na tie najmenšie kúsočky, inak vás to spapá? Taký je aj Dead Space. A preto sme sa nielen zahrali na mäsiarov, ale sa pri tom aj pekne po... pokúšali nezľaknúť sa. Keď sme pri tých novinkách, vynechať Fallout 3 by bol hriech. Tam, kde iné projekty, ktoré sa majú predávať ako banány za socializmu, škrtajú krvavé scény ako o dušu, nám Fallout 3 v spomalenom zábere ukázal, aké to je odstreliť nepriateľovi hlavu brokovnicou. Bolo to zábavné. Síce nám kvôli Austrálčanom zobrali drogy (viď. kauza), ale aspoň krv v tomto nehostinnom svete zostala. Je to boj o život a tak to musí aj vyzerať.
Krvavý masaker z minulosti
Poznáme nedávnu minulosť, tak nahliadneme aj do tej vzdialenejšej. Ak dané hry nepoznáte, nič sa nedeje, niekedy by možno bol aj lepšie vymazať ich povrchu zemského. V dobách, kedy hry neboli až tak rozšírené a nemuselo sa teda cenzurovať, mali často vývojári úplne voľnú ruku a snažili sa nalákať hráčov, potenciálnych kupcov, na násilie. Tak napríklad taká Thrill Kill. Na prvý pohľad klasická bojovka, ktorá sa mala objaviť na konzolách, no ak sa pozriete bližšie... toto bolo skutočne niečo choré a je len dobre, že v Electronic Arts tento výkvet z psychiatrie napokon stopli. Metalová hudba, podivné kreatúry, zápasy odohrávajúce sa v liečebni...
Chiller je 8-bitovou hrou, no vôbec to nič nemení na tom, že si tu svoje miesto zaslúži. Jej princíp je jednoduchý: máte miestnosť, v nej sú uväznení ľudia a vy pohybujúc kurzorom strieľate a postupne ich mordujete. Čím väčšie utrpenie, tým lepšie. Harvester je zvrátenou hrou, takou slabšou odrodou Phantasmagorie. Svojim žalúdok dráždiacim násilím a krvavými scénami donútia aj silné povahy odísť od obrazovky. Chorý príbeh točiaci sa okolo hladných kanibalov, ktorí boli vlastne vašimi učiteľmi. Bežné predmety by ste v ich osnovách nenašli, na druhú stranu ste sa dozvedeli ako z tela vytrhnúť chrbticu aj s lebkou, aby ste si mohli zavesiť nad posteľ ako svoju trofej. Neunikli ani ženy a deti. Ironický bol hlavne záver hry, ktorí tvrdil, že videohry ľudí násilnými nerobia, maximálne tých, ktorí vyhodia znechutení disk s touto hrou von oknom a ten sa zapichne do hlavy okoloidúceho. Aj napriek humoru je táto hra však až príliš zvrátená.
Lámanie väzov, praskanie kostí
Násilné hry však nie sú len tie, v ktorých je krv na každom rohu. Podstata násilia netkvie v rozdávaní najdôležitejšej tekutiny v tele (nie, chlapci sa nebudú priblblo usmievať). Postal od kontroverzných Running with Scissors (už samotný názov firmy je... vtipný) sa zatiaľ dočkal len dvoch častí, tretí diel je vo vývoji už pekných pár rokov a zdá sa, že napokon ani nikdy neuzrie svetlo sveta. Prvý Postal vyzeral nevinne a až nenápadne. Izometrický pohľad na panáčika, ktorý ráno vstal a zistil, že všetci naokolo sa zbláznili. Alebo sa zbláznil on sám. Nevinnosť vám vydržala asi tak pár sekúnd, kým ste nezastrelili prvého človeka a ten, plaziac sa po ceste nevypustil jednu zo svojich viet ako „Pane Bože, ja nevidím, ja nič nevidím, PANE BOŽE, JA NIČ NEVIDÍM!!!“. Na pochodujúci sprievod asi 40 hudobníkov nezabudneme. Plameňomet s nimi spravil krátky proces a tie behajúce postavičky, ktoré zapaľovali všetko okolo seba, aj ďalších ľudí – to jednoducho zábava je. Postupne však nepríjemne monotónna. Postal sa dočkal aj pokračovania, tentoraz ako FPS, kde ste mohli na svoje obete močiť. Prvky však boli totožné, len to akosi začínalo byť nudné a zvrhlo sa to.
The Punisher bola vlastne bežná akčná hra. Bežná do momentu, kým ste sa nerozhodli zabíjať svojich protivníkov trochu iným, než bežným spôsobom. K zabíjaniu sa dalo využiť okolité prostredie a mnoho ľudí si vtedy pri pomerne brutálnych scénach nevšimlo fakt, že podobná interakcia sa v hrách ešte nekonala. Komixový hrdina je proste trochu drsnejším policajtom a nebojí sa otrieskať o nepriateľovu hlavu okno, pokojne mu operuje oči vŕtačkou a podobne. Inak klasická akcia. Mravokárci sa samozrejme prežehnávali, my však vieme, že išlo o priemernú hru, ktorá ako prvá ukázala, ako nesmierne je dôležité interaktívne prostredie.
Manhunt je zas kontroverznou hrou už vďaka tomu, za čo sa vydáva. Titul od Rockstar Games je svojim spôsobom divný už od začiatku, pretože vás hra núti zabíjať, a to čo najbrutálnejšími spôsobmi. Protivníka môžete len tak dopichať nožom, no čo tak mu navliecť igelitové vrecúško z desiaty na hlavu a udusiť ho? To sú, vážené detičky, body navyše. Na druhú stranu platilo, že ak nezabijete vy ich, dostanú oni vás. Kontroverznosť spočívala hlavne v odmeňovaní hráča za čo najnechutnejšie, najmorbídnejšie zabitie. Preto bol druhý diel takmer zakázaný, hra vrátená tvorcom, ktorí ju mali upraviť a vychádza v týchto dňoch, už po utíchnutí celého konfliktu, takmer nezmenená.
Krvavý cukrík na cmúľanie na záver
Pre vás ako správnych čitateľov za to, že ste sa dočítali až na záver týchto litánií, máme bonus, odmenu najhodnotnejšiu. Tým najpríšernejším przničom našich duší je totiž Microsoft a jeho Hľadanie Mín. Nech sa hra akokoľvek skrýva za to, že vlastne nezobrazuje žiadnu postavu ako vaše alter ego, simulátor pyrotechnika, ktorého môžete naschvál vysielať na miesto, kde vybuchne bomba a odtrhne mu ručičky, nožičky a hlavičku od telíčka. Hnusný Microsoft. To on z nás robí monštrá!
P.S. Autor článku vo svojom živote nikoho nezabil, ani nikomu fyzicky neublížil a vianočného kapra nedokáže po jeho hlave tresnúť a na Vianoce by bez pomoci filé jedol. Síce vo svojej mladosti trhal muchám krídla, násilie ako také sa mu protiví, a preto často dostáva návrhy na „jednu po hube“, a radšej sa akýmkoľvek problémom vyhýba, pretože je proti akémukoľvek zbytočnému ubližovaniu.
P.S.2.: Do zoznamu sa nedostala hra Blood, ktorá vlastne až tak krvavá nebola, no spomenutie si zaslúži. Ako aj Shadow Warrior. A ako zrejme kopec iných, viď. úvod.
Autor: Červená Krvinka
