;) |
Prírodou bohato obdarenú hrdinku buď milujete alebo o ňu ani len nezakopnete. Myšlienka devy, ktorá skáče, lozí a štverá sa po ruinách chrámov je samozrejme príťažlivá - je stará pekných pár rokov. Aj my máme radi Indiana Jonesa, nech má Ford hoci aj sedemdesiat rokov. Lenže to isté, opakujúce sa dobrodružstvo sa začína prejedať. Krivka zábavy pri hraní sa opakuje rok čo rok - a opisuje krivky Lary. Po ročnej pauze sa dostavia abstinenčné príznaky, ohromenie novým dobrodružstvom, herná nirvána v prvých pár lokáciách a zhruba v dvoch tretinách hry, prípadne nedočkavcov už v polovici, to začne nudiť a človek by najradšej hodil do Lary ovládač. Zabudnite teda na všetky tie sladké reči o „vlhkej“ Lare, ktorá na šmykľavých povrchoch ťažšie skáče a zachytáva sa. Ak aj, vyrieši to akčné tlačidlo, a to už predsa poznáme z minulých dielov. Zabudnite na nejakú inteligenciu protivníkov: Lara si zastrieľa, tentoraz to schytajú aj ľudia, no tieto pasáže majú príliš trpkú príchuť a nádherne dokumentujú, že akcia vývojárom z Crystal Dynamics príliš nejde. Čo je paradoxné, pretože stoja za vynikajúcou sériou Legacy of Kain, kde išlo prevažne o boj. Ostalo nám teda torzo hrateľnosti, ktoré vo svojej podstate dokáže chytiť za srdce, ale už to akosi nie je ono.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Príbeh. Áno, nájdete ho tu, dokonca to aj vyzeralo zaujímavo vďaka miešaniu rôznych kultúr, pričom prím hrá severská mytológia, no po niekoľkých animáciách sa pristihnete s klesajúcimi viečkami a ignorujúc bláboly všetkých zúčastnených nevnímate „napínavé vyvrcholenie“. Suchá omáčka okolo hľadaní rodičov už nikoho nenadchne a v prípade rodiny Croftovcov to pripomína skôr argentínsku telenovelu. Omnoho výhodnejšie by bolo opustiť túto príbehovú líniu, ponechať ju osudu času a pripraviť niečo dobrodružne príťažlivé v štýle Uncharted. Lara je totiž niekde na pomedzí zábavy a historických faktov (dobre, privrieme všetky oči, ale zopár informácií sa z hry dá dozvedieť - skutočne len mimimum). Nejde však ani na jednu, ani na druhú stranu. A čo je najhoršie, hrá sa stále rovnako. Bude to znieť paradoxne, ale my chceme minihry – pokojne aj spojené s hľadaním faktov o danej civilizácii, pokojne aj logické rébusy, ktoré nie sú založené výhradne na priestorových hádankách. Rozhovory, mierne odlíšenie od minulých dielov, zapojenie hráča v širšom zmysle hrateľnosti. Už chápete, prečo je stále všetko po starom. Lara jednoducho stále skáče, behá, strieľa a úplne jej to stačí, zachráni minimálne polovicu princa (tú spodnú, samozrejme) a svet.
Lara precestuje mnoho krajín. Panstvo Croftovcov si vychutnáte hneď dvakrát, potom tu máme Stredozemné more s podmorským chrámom, korálový ostrov v Thajsku, džungľu v južnom Mexiku, kde to začne už nudiť, ostrov Jan Mayen v Nórskom mori a severské oblasti v okolí Severného ľadového oceánu. Pekné, rozmanité, ale akosi známe. Čert to ber, novinkou mali byť otvorené lokácie. Každá úroveň síce je jeden veľký level a v prípade južného Mexika a aj skutočne otvorený, no či to pridáva na hrateľnosti, je otázne. Pri hádankách roztrúsených po väčšej mape sa začnete strácať a potom vás nebude trápiť nič také, ako že čierny gepard vás môže prenasledovať cez niekoľko obrazoviek. To by sme však nemohli využívať motorku ako dopravný prostriedok. Toto pochybné včlenenie hučiaceho stroja je otázne z hľadiska hrateľnosti. Nielenže je ovládanie tak arkádové, že to pripomína automaty v časoch, kedy sa do nich hádzali päťkoruny, ale samotná zábava z jazdy prameniaca je niekde na úrovni zívania snahy o udržanie stavu čulosti pri prezidentskom príhovore. Čiže nič moc a nájdete si čokoľvek iné, len aby ste to nemuseli znovu zažiť. V prípade Lary to znamená plahočiť sa niekoľko minút z miesta A na miesto B, takže si motorkovú pasáž užijete ešte raz.
Áno, nadávame. A keď sme už príjemne rozbehnutí, pichneme si do osieho hniezda a to poriadne. Kamera. Stále je lepšia ako v niektorých plošinovkách, dokonca je prvá polovica hry takmer vynikajúca. S postupným zvyšovaním obtiažnosti a následným nárastom počtu vašich úmrtí za minútu však začne pohľad, ktorý svojim síce efektným, no neprehľadným uhlom kamery zaviní nepríjemnú odozvu v podobe poklesu vášho nadšenia. Veľmi slušne napísané. Jednoducho budete prskať síru, nadávať, prečo tá nemotorná deva robí to, čo robí, prečo sa musí kamera, ktorá sa síce dá manuálne ovládať, občas chová hlúpo. Niekedy nevidíte, kam máte skočiť, inokedy zas nedostatočne odhadnete vzdialenosť záchytných bodov a niekedy proste netušíte, kadiaľ máte skákať a nasleduje nepríjemný systém pokus omyl. A vďaka spomínanej voľnosti a otvorenosti prostredia môžete spadnúť „úplne zhora“ až „úplne dole“ a prostým šťastím sa pri tom nezabiť. Lucker. Potom sa vám prepíše checkpoint a vy, s elánom a chuťou do života, sa môžete dlhé minúty znovu driapať nahor. Ešte lepšie je, ak sa vašim pričinením tá cesta už zmenila (jednoducho ste odvalili balvan, ktorý vám predtým zavadzal, no teraz vďaka jeho odvaleniu tamtú veľkú dieru nepreskočíte) a zistíte, že musíte načítať pozíciu manuálne. Netušíme, či išlo o bug, ale nám sa pozícia ukladala na viditeľný save len na začiatku úrovne. Keďže ich je pekných osem, z toho tri zvládnete behom štvrťhodinky, tak to v niektorých prípadoch po hodinke-dvoch driapania sa niekam určite naštve. Ukladať manuálne je dnes už akosi archaické.
Kamera síce v čase pokoja, čiže keď necháte Laru držať sa na hrazde, na vysunutej skale, proste kdekoľvek, snaží nájsť oddialený a celkom fajn pohľad, no potom to nie je plynulá hra, ale monotónny skok, potom čakať, potom skok a potom sa na to s eleganciou džentlmena vyseriete. Bez urážky. A začnete skákať naslepo, pretože danú sekvenciu pohybov a kam vlastne máte ísť, už poznáte. Vtedy to vyzerá efektne, pretože okoloidúci neznalec bude obdivovať tú ladnosť pohybov, úžasné animácie, ten adrenalín, jednoducho všetko. Lenže vy už viete, kadiaľ ísť a ako to nemotorné hovádko natočiť, aby skočila presne na miesto, odkiaľ sa nezrýpe dole a nezláme si všetky hnáty. Niekedy ju budete zhadzovať do priepastí úmyselne. Lepšie ako hádzať niečo iné (čítaj čokoľvek je po ruke) niekam do priepasti (čítaj do finančnej priepasti, čiže obrazovka, sklenené objekty ako okno, obrazovka). Keď viete ako na to, je to paráda, lenže v druhej polovici to nebudete niekedy vedieť, prípadne aj budete, ale budete trénovať každý druhý skok, budete skúšať a zomierať. Niekedy kvôli kamere, niekedy kvôli neprehľadnosti a niekedy kvôli snahe Lary zachytávať sa všade, aj keď to vôbec nechcete.
Chybičky krásy zdobiace nádhernú tvár ženskej hrdinky sú už jazvy, ktorých sa zbaví jedine tak, že si vymení celý ksicht. Proste to chce chvíľu pauzu a zapracovať na pripomienkach. Niekoľkoročných pripomienkach! Nielenže je hrateľnosť stále tá istá, opakujú sa aj nepríjemnosti. Vidíte, máme dôvod poslať najnovšiu Laru do horúcich pekiel a ešte si sarkasticky zanôtiť Indyho ústrednú melódiu. Je to však skutočne až tak zlé?
Nie – samozrejme, že nie. Len jednoducho naštve, keď vám pred vydaním hry všetci nabulíkajú, že tentoraz to bude úplne iné, úplne prepracované, dokonca sa to v niektorých recenziách aj dočítate, vzduchom lietajú osmičky ako jedna báseň a potom sa musíte spýtať, za čo? Je dôvod vstupovať do Podzemia, keď je predošlé Výročie ak nie lepšie, tak totožne hrateľné? Jasné, nová Lara je krajšia, má viac pohybov, ,viac oblečenia, väčší výstrih, je tam čierny gepard, je tam motorka, je tam nádherné Thajsko (orgazmus na druhú – veľmi, veľmi podarená úroveň) a niektoré úrovne sú otvorené a proste hit roka. Viete, ani nie. Je to Lara stará, síce behá a skáče po nových miestach, je tam iný príbeh, ale aj ten je nudný. Datadisk. Presne to je Underworld.
Nech to vezme čert, i tak je podobných hier... počkajte... koľko? No žiadna. A Lara teda aj vďaka absencii konkurencie (Uncharted 2 je ešte v nedohľadne) tým najlepším, po čom môžete siahnuť - hru, nie osobu. Stále sa to hrá dostatočne dobre na to, aby ste vyššie popísané, frustrujúce momenty prehrýzli. Spravíte to rovnako ako my. Jednoducho hru nahnevane vypnete, no neskôr sa k nej vrátite. Vždy je to hrateľné a príťažlivé, stále vás baví hľadať cestu vpred, hýbať pákami, posúvať sochy, hľadať artefakty a kadejaké somariny, ktoré v skutočnom živote nezažijete. Je to nádherné a príťažlivé, keď hrdinka hopsá nad priepasťou z jednej „prirodzenej“ rímsy na druhú. Keď nájdete cestu vpred, pozostávajúcu zo série preskokov, budete v siedmom nebi. To je skutočne vynikajúce a preto nás Lara bavila a nezabalili sme to hneď na začiatku. A keď vašu snahu doplnenú o dávku šťastia odmení animovaná sekvencia, pri ktorej sa tešíte ako malé deti z objaveného chrámu - to je samozrejme skvelý pocit. Lenže tie chyby, tie stupídne nedostatky, ktoré jej otrepávame o hlavu rok čo rok, už nechceme znovu vyťahovať.
Aj preto je väčšina recenzie vedená skôr v negatívnom zmysle slova. Nepochopte to zle, Tomb Raider: Underworld vás bude baviť, budete si to užívať – rovnako ako predošlé 2 diely. Prečo? Je to takmer totožná hra. S kladmi i zápormi. Čo je zlé, sme si povedali, čo je dobré, taktiež viete. Navrhli sme riešenie a keď so všetkým súhlasíte, o pol roka si túto Laru kúpite o polovicu lacnejšie v nejakom výpredaji (niekde sú už teraz) a nebude to zlá kúpa. Tomb Raider: Underworld nie je hitom, neprekvapí, nedokáže pohltiť natoľko, aby ste ignorovali chyby. Vy ich budete vnímať, to áno, dokonca vás potrápia, ale vždy si poviete, že jednak nič iné tu nie je a jednak to nie je až tak zlé, aby ste to vzdali. Žiadne ovácie, žiadne nadšenie, ale stále hrateľný kúsok. A viac to obkecávať ani netreba, Laru predsa poznajú všetci, všetci ju už hrali, takže vedia čo očakávať. Ak náhodou nie, hru si zaobstarajte, bude to pre vás uchádzajúci krst a zároveň test, či sa stanete priaznivcom Lary alebo nie.
