Medzinárodný tím preskúmal časté tvrdenie zástancov veľrybárstva, predovšetkým z Japonska, že veľryby vo svojich tropických rozmnožovacích zónach výrazne poškodzujú úlovky komerčných rybárov. Veľrybári sa ním usilujú ovplyvniť ekonomicky a politicky závislé krajiny. Ukázalo sa však, že tento vplyv veľrýb je celkom zanedbateľný. Stavy rýb trpia v prvom rade nadmerným výlovom zo strany ľudí.
Správy o činnosti Medzinárodnej veľrybárskej komisie (International Whaling Commision, IWC) sa pravidelne, najmä pri príležitosti jej výročných konferencií, objavujú aj v našich médiách. Napokon hoci nemáme more, Slovensko sa na jednaniach komisie zúčastňuje, tak ako rad ďalších vnútrozemských krajín.
Ako sa veci majú
Aktuálnu situáciu možno zhrnúť asi takto: Ľudia lovili veľryby od nepamäti. Ich komerčný lov, prebiehajúci vo veľkom meradle v 19. v prvej polovici 20. storočia, natoľko znížil početné stavy populácií väčšiny druhov týchto morských cicavcov, že to v roku 1986 vyústilo do celosvetového moratória na komerčný lov veľrýb.
Niektoré krajiny - v prvom rade Japonsko, ale aj Nórsko a Island - však moratórium na lov veľrýb neuznali a tieto tvory lovia ďalej, hoci obmedzene. Argumentujú rôzne, od domácich tradícií cez ekonomický význam až po „vedecké" účely. Čisté lovecké kvóty sa medzinárodne povoľujú iba domorodým etnikám, ako Inuitom v polárnych oblastiach a Indiánom na západe Severnej Ameriky, pre ktorých sú veľryby priamym zdrojom obživy.
Vráskavec dlhoplutvý v tropickej rozmnožovacej zóne.
Foto: Leah R. Gerber
Etický rozmer
Otázka má popri ochranárskom aj etický rozmer. Nech už sú názory etológov (odborníci na správanie zvierat) v konkrétnych prípadoch akékoľvek, vládne konsenzus, že veľryby patria k mentálne najvyspelejším tvorom, aké poznáme. Spadajú do jednej kategórie s ľudoopmi a napríklad so slonmi. Lov takých zvierat sa v týchto súvislostiach javí čoraz kontroverznejší, no v mnohých krajinách stále pokračuje, prinajmenšom ilegálne.
Je tiež čosi celkom iné, ak domorodci lovia veľryby ako jeden zo základných zdrojov jedla a surovín pre ich rodiny, a ak sa veľryby lovia ako delikatesy pre luxusné reštaurácie a zdroj nahraditeľných technických surovín, alebo slony pre slonovinu na výrobu ozdôb - všetko zväčša vo vzdialených krajinách.
(V Afrike sa rozmohol lov ľudoopov - našich najbližších príbuzných spomedzi živočíchov - pre mäso. Podporuje to prenikanie ťažobných firiem do tamojšej divočiny, ktoré budujú prístupové cesty. Afričania aj takto znižujú deficit bielkovín pribúdajúceho obyvateľstva. Je to rizikové - vírus AIDS prešiel z opíc na šimpanzy a odtiaľ na človeka.)
Samica vráskavca dlhoplutvého s mláďaťom v tropickej rozmnožovacej zóne.
Foto: Leah R. Gerber
Veľryby nám užierajú z rýb!
Ale späť k IWC. Presvedčivé dôkazy o obnove veľrybích populácií chýbajú, no na jej konferenciách každoročne padajú návrhy na zrušenie moratória. Jednak zo strany veľrybárskych krajín, jednak zo strany iných, prevažne rozvojových a malých krajín, ktoré za podporu cudzích veľrybárov očakávajú ekonomické a politické výhody.
Na konferenciách IWC sa najnovšie argumentuje názorom, že veľryby výraznou mierou prispievajú k aktuálne strmému poklesu početných stavov rybích populácií v hlavných komerčných loviskách. Doporučovaným riešením je znížiť aj početné stavy veľrýb opätovným zahájením ich komerčného lovu.
Názory a protinázory
Leah Gerberová z Arizonskej štátnej univerzity v Tempe (USA) sa s kolegami z Kanady a Nemecka rozhodla tieto názory preveriť. Svoje poznatky opísali v časopise Science.
Výsledok: Delegáti z rozvojových krajín, ktorí na konferenciách IWC podporujú veľrybárske krajiny, vlastne konajú proti záujmom svojich spoluobčanov. Veľryby totiž neznamenajú pre rybolov pri predmetných pobrežiach problém.
Ich odstránenie či zníženie početných stavov ich populácií by naopak výrazne ohrozilo štrukturálnu integritu tamojších ekosystémov. Živé veľryby okrem toho predstavujú silný magnet pre turistov a ponúkajú alternatívny príjem z komerčne organizovaného pozorovania týchto tvorov.
V prospech zrušenia moratória argumentovali najmä Japonci, a to na základe analýz obsahov žalúdkov veľrýb, ktoré ulovili v rámci svojho „vedeckého výskumu". Vyšiel im odhad, že veľryby konzumujú niekoľkonásobok súhrnného úlovku svetových rybárov.
Lenže ich metodiku väčšina vedcov kritizovala. Z celého sveta tiež prichádzajú doložené správy o nadmernom výlove väčšiny komerčne využívaných druhov rýb. Naopak nie je doložené jednoznačné prekrývanie sa hlavných lovísk rybárov s oblasťami, ktoré potravne uprednostňujú veľryby. Málokto tiež pochybuje o veľkých, avšak zatiaľ nepredpovedateľných ekosystémovým škodách zo zníženia stavu veľrýb.
Vráskavce dlhoplútve sa počas väčšiny roka kŕmia prevažne v zónach bližšie k pólom. V tropických rozmnožovacích zónach, kam putujú v zime, sa postia, alebo žerú menej ako zvyčajne.
Foto: Leah R. Gerber
Vráskavce dlhoputvé na hostine vo vodách Aljašky.
Foto: Leah R. Gerber
Na opačných stranách stredného Atlantiku
Leah Gerberová s kolegami sa v rámci previerky sústredila na tropické vody, pri ktorých leží veľa rozvojových krajín, podporujúcich veľrybárov. Paradoxne sú to však skôr zóny rozmnožovania veľrýb ako zóny, kam sa veľryby presúvajú „pásť". Konkrétne išlo o Karibik a severozápadnú Afriku.
Bádatelia zozbierali a zanalyzovali všetky disponibilné údaje o veľrybách a komerčnom rybolove v týchto vodách a vložili ich do ekosystémových modelov, ktoré vyvinuli práve na tento účel. Išlo im najmä o nájdenie odpovede na otázku, koľko biomasy v podobe komerčne významných rýb by mohlo pribudnúť, keby sa znížili stavy veľrýb.
IWC sa všeobecne stále bráni využívaniu ekosystémových modelov na predpovedanie vzťahov morských cicavcov a rybných lovísk. Tento typ modelov však bol overený v celom rade štúdií, podľa ktorých sú v predmetnom kontexte použiteľné a ich výsledky treba brať vážne.
Po „ošetrení" citlivosti výsledkov na rôzne predpoklady použité tam, kde údaje nedovoľujú určiť dostatočne presné hodnoty, je záver jednoznačný: aj keby boli veľryby v oboch skúmaných oblastiach celkom vyhubené, nijako znateľne by sa tým nezvýšila biomasa tamojších druhov komerčne lovených rýb.
Oproti tomu platí, že aj malé zníženia výlovu týchto rýb môžu viesť k značnému vzrastu ich biomasy. Ďalej, medzi objektami rybolovu a veľrybou potravou (typy koristi) je minimálne prekrývanie. A napokon: ľudia rybolovom z oceánov odstraňujú oveľa viac rybej biomasy, ako jej skonzumujú veľryby.
Grafické znázornenie výstupov nových ekosystémových modelov, vľavo pre oblasť severozápadnej Afriky, vpravo pre oblasť Karibiku. Na zvislých osách sú percentá. Grafy znázorňujú odvodený vzrast biomasy komerčne lovených druhov rýb pri úplnom vyhubení veľrýb a pri moratóriu na rybolov. Prvú trojicu hodnôt zľava na vodorovných osiach tvoria výsledky pre najlepší odhad rozsahu požierania rýb veľrybami a prípady, keď by predstavoval 5-násobné respektíve 10-násobné podhodnotenie skutočnosti. Druhú trojicu hodnôt výsledky pre najlepší odhad rozsahu rybolovu ľuďmi a prípady, keď by predstavoval 5-násobné respektíve 10-násobné podhodnotenie. Čísla pri stĺpcoch udávajú percento vzrastu.
Ilustrácia: Leah R. Gerber et al./Science
Ekoturizmus rulez!
Autori napísali: „Keďže niektoré druhy, ktoré sú korisťou veľrýb, súperia s komerčne lovenými druhmi o planktón alebo o ryby na nižšom stupni potravnej pyramídy, odstránenie veľrýb z morských ekosystémov by mohlo znížiť počet rýb, ktoré by boli k dispozícii pre komerčný rybolov."
„Početné stavy rybích kŕdľov a mnohých veľrybích populácií sú dnes značne ochudobnené, no koreňom problému je nadmerný lov zo strany ľudí. Ak sa tropické rozvojové krajiny nechávajú manipulovať klišé ´veľryby nám užierajú ryby´, riskujú, že odvráti ich pozornosť od skutočných problémov, ktorým čelia ich rybné loviská - to je v prvom rade nadmerné využívanie ich morských zdrojov rybárskymi flotilami pre lov vo vzdialených vodách."
Veľryby môžu priniesť rozvojovým krajinám väčší príjem z turistického pozorovania týchto tvorov, ako z ich lovu. Pre veľryby má svoje riziká, ale ide o kontrolovateľné menšie zlo.
Foto: Leah R. Gerber
Leah Gerberová s kolegami preto doporučuje, aby zainteresované krajiny otázku „kto konzumuje naše ryby" riešili v širšom kontexte, plne zohľadňujúc prítomnosť početných cudzích rybárskych flotíl (zväčša z rozvinutých krajín, vrátane EÚ), kolapsov miestnych ekosystémov a klimatickej zmeny.
A seriózne porozmýšľať o turistickom využití vo forme pozorovania veľrýb. Áno, zistilo sa, že veľryby aj ruší a do istej miery stresuje, čo môže spôsobiť, že sa potom narodí o čosi menej mláďat. Vždy je to ale lepšie, ako ich populácie kántriť. Napokon na túto formu turizmu by všade dohliadali vedci a ochranári.
Hlavný zdroj: Science z 13. februára 2009.
