BRATISLAVA. Geoinžinierstvo, čiže zásahy do prirodzeného životného prostredia, je rizikové. Naša civilizácia sa mu však už zrejme nevyhne.
V novembri 2008 upozornilo desať vedcov na čele s Jamesom Hansenom z Goddardovho ústavu pre kozmické výskumy pri Kolumbijskej univerzite v New Yorku, že obsah oxidu uhličitého v atmosfére prekročil hranicu, za ktorou sa ovzdušie môže katastroficky zmeniť, ak v najbližších desaťročiach neklesne jeho prísun.
Pred priemyselnou revolúciou bol obsah tohto skleníkového plynu na úrovni 350 milióntin, dnes je na 385 milióntinách; rastie tempom asi dve milióntiny ročne, najmä pre splodiny z fosílnych palív a odlesňovanie.
Núdzové riešenia
Nárast oxidu uhličitého si vyžiada núdzové riešenia, lebo na zmeny ekonomiky - tým skôr dobrovoľné - sa nemožno spoliehať. (Rozvojové krajiny sa napríklad logicky vzpierajú obmedzeniam, poukazujú na svoje právo dosiahnuť vyššiu životnú úroveň rovnakým spôsobom ako rozvinuté.)
Geoinžinierstvom sa ľudstvo zaoberá od úsvitu civilizácie, náš vplyv na prírodu bol však dosiaľ zväčša súčtom menších vplyvov. Lenže ak sa situácia vyhrotí, náprava bude musieť byť rýchla a rozsiahla.
Geoinžinierstvo zahŕňa aj technické megaprojekty vrátane kozmických - napríklad zrkadlá na orbite, odrážajúce časť slnečných lúčov. Tu je však riziko privysoké. Vedci preto uprednostňujú biologické projekty. Teraz sa objavili návrhy pestovať vo veľkom plodiny, ktoré prispejú k zmenšeniu skleníkového efektu.
Uhlík a oceány
Staršie sú úvahy o ovplyvnení kolobehu uhlíka v oceánoch, ktorý má obrovský vplyv na klímu prostredníctvom látkovej výmeny planktónu.
Konkrétnym krokom je v tomto smere počin medzinárodného tímu, ktorý oznámili v dnešnom Nature. Výsledky výskumu hovoria o tom, že „hnojenie" úseku Indického oceánu železom podnietilo rast planktónu, sťahujúceho oxid uhličitý z ovzdušia.
Pokusy prebiehali pri francúzskych Crozetových ostrovoch na severnej hranici Južného oceánu, asi 2200 kilometrov juhovýchodne od pobrežia JAR. Tridsaťštyričlenný tím viedol Raymond Pollard z Národného oceánografického strediska v Southamptone.
Výskum prebiehal aj vo vodách s vysokým obsahom živín, kde je napriek tomu nízka aktivita rastlinného planktónu (fytoplanktónu). Nie je tam totiž dosť železa, nevyhnutného na jeho rast. Časť uhlíka z oxidu uhličitého, ktorý stiahne z ovzdušia fotosyntézou, klesá do hlbín, kde dlho zotrvá, alebo sa usadí na dne.
Biologická pumpa
Opísanému procesu sa hovorí aj biologická uhlíková pumpa. Naštartovať ju môže umelý prísun železa, no vedci potrebujú presné poznatky o uhlíkovej bilancii. Priniesol ich práve experiment CROZEX.
V okolí sopečných Crozetových ostrovov dochádza k prírodnému „hnojeniu" oceánskych vôd železom. Problém miestneho fytoplanktónu spočíva v tom, že prúdy železo odnášajú na sever od ostrovov, a na juhu chýba.
Na sever od ostrovov však každú jar fytoplanktón zažíva búrlivý rozmach na ploche vyše 120-tisíc kilometrov. Vedci umelým „hnojením" železom južne od ostrovov dvoj- až trojnásobne zvýšili produktivitu fytoplanktónu od hladiny do stometrovej hĺbky.
Ako prví tiež doložili podobné zvýšenie toku uhlíka smerom ku dnu v hĺbke troch kilometrov a do sedimentov na dne. Rozborom sedimentov zistili, že ukladanie vzdušného uhlíka takto prebiehalo najmenej desaťtisíc rokov.
Celkovo bola efektívnosť fytoplanktónu pri sťahovaní uhlíka z ovzdušia po pridaní železa nižšia ako pri skorších pokusoch. No pri takomto biogeoinžinierstve ide o to získať aspoň niekoľko desaťročí času, kým sa ekonomika preorientuje na iné než fosílne zdroje.
Aparatúrou PELAGRA skúmali materiál v hĺbke 150 metrov.
