ňou k psychiatrovi. Možno oprávnene, stačí sa pozrieť, čo tento neduh urobil s nebohým Jackom Torranceom v Kingovom románe Osvietenie.
V Kubrickovom filme ho skvele zahral Jack Nicolson a moment, keď sa diváci dozvedia, že na svojom písacom stroji píše stále dookola jednu vetu, patrí k najpôsobivejším. Má to tú nevýhodu, že keď sa živíte písaním, už s vami žiadna rozumná manželka ani priateľka nepôjde do opusteného horského hotela.
Čo proti "spisovateľskému bloku" robiť? Amatérske metódy zahŕňajú obhrýzanie ceruzky, výlet do chladničky alebo hranie flashových hier, ale žiadna príliš nepomáha. Našťastie máme internet. Objavil som webovú stránku s eufemistickým názvom "spisovateľské laboratórium" a realistickejším podtitulom "Píš, lebo zomrieš". Nie je to zlá skúsenosť. Stručne povedané vás stránka okontroluje, aby ste iba písali. Zadáte počet slov, ktoré musíte odovzdať (tento stĺpček ich má mať 250) a čas, ktorý ste si na napísanie vyhradili. Keď píšete, všetko je v poriadku. Ale akonáhle prestanete, biela stránka naskôr zčernie, potom jedovato zčervená a nakoniec začne vydávať strašné zvuky. Keď sa znovu rozpíšete, hneď prestane.
Môžete rovnako ako Jack Torrance opakovať stále jednu vetu, ale ja som sa rozhodol nepodvádzať. Napísal som na tom webe tento stĺpček. Statočne som prekonal pár trestných zajačaní a sledoval, ako na počítadle utešene naskakujú slová. Potrebných 250 bolo... no niekedy práve teraz. Program ma odmenil slávnostnou fanfárou.
Píšem ďalej a s istým napätím čakám, čo bude počítač robiť. Bude rovnako prísne trestať aj nadbytočné slová? Nie! A pritom by mal. Už z ohľadu k editorom, ktorí musia naše rozbujnelé texty vtesnať do svojich rubrík. Je to druhý pól našich autorských psychologických problémov. Mohli by sme mu hovoriť napríklad ... spisovateľská hnačka.
