;) |
To je totiž dvojica hlavných hrdinov, menovite bývalá operná diva Mona de Laffite a netopierik Froderick. Oboch ich spája hrad Warg, na ktorom sa akosi nešťastne ocitli. Mona sa vďaka zaľúbenému grófovi Shrowdymu von Kieffer nedobrovoľne stala upírkou, a tak sa namiesto parížskej speváčky musela uspokojiť s údelom transyl.... ehm pardon, draxsylvanskej hradnej pani. Príbeh hry sa totiž rozhodne neodohráva v reálnom prostredí. Namiesto Transylvánie máme Draxsylvaniu, v ktorej žijú tie najvtipnejšie živé i nemŕtve tvory pod slnkom (alebo skôr pod mesiacom, keďže deň sa v hre ani nevyskytuje). Len v samotnom hrade Warg narazíte na krysy á la talianska mafia, hovoriacu fontánu Ozzyho (áno, toho Ozzyho) aj ukecanú železnú pannu Barb.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Užijete si narážky na Microsoft („I like windows, but I’m not too fond of gates.“), World of Warcraft (Leeroy Jenkins!!!) i klasickú upírsku literatúru (Stokerovci, Interview with the Umpire). Odkazy na rôzne filmové či literárne diela by sa dali menovať do nekonečna, plnú papuľku ich má hlavne Monin spoločník Froderick. Ten vám v samotnej hre pomôže len zriedka, no komentátorský prínos sa mu nedá uprieť. A o čo teda v hre ide? Nuž, dostať sa preč z hradu. Aby sme príbeh načrtli trochu podrobnejšie, musíme spomenúť aj samotného grófa Shrowdyho. Už podľa mena je každému jasné, že ani on nebude žiadny Vlad Dracula. Práve naopak, Shrowdy je výsmechom všetkých skutočných nosferatu. Je maličký, zakríknutý a trpí traumou zo straty svojej milovanej mamičky barónky Vasilie von Kieffer. Tá mala záľubu v čo najkrutejšom týraní svojich „hostí“, a preto je hrad preplnený mučiacimi prístrojmi, zbraňami a iným stredovekým náčiním.
Píše sa však rok 1895 a stredovek, aspoň pre Monu, už dávno nie je v kurze. Keď sa teda náhle barónka pominie a krátko na to je zabitý aj Shrowdy, Mona sa okamžite chopí príležitosti z hradu ujsť. Má to však jeden háčik. Kľúč od dverí, ktoré vedú von z hradu, stráži kamenný chrlič, (mimochodom staroanglický vyznávač literárnych skvostov ako je Shakespeare a Milton) a ten sa o kľúč odmieta podeliť. Je teda na Mone a Froderickovi, aby spoločne vymysleli spôsob, ako sa zmocniť kľúča a raz a navždy z hradu odísť. Ak sa vám to aj náhodou podarí, čaká na vás druhá časť hry. Vtedy musí Mona vymyslieť, ako sa z Draxsylvanie v bezpečí dopraviť do Paríža. No a keďže upíri môžu cestovať len po tme a za dňa musia spať v truhle plnej zeminy z vlastného hrobu, nebude to také jednoduché. Okrem toho ide o poriadnu adventúru zo starej školy, a tak útek z hradu i Draxsylvanie nebude ľahký a už vôbec nie rýchly.
Ak si nebudete pomáhať návodmi, čaká vás zábava minimálne na týždeň. Samozrejme za predpokladu, že budete poctivo počúvať všetky rozhovory a čítať všetky indície. Neobíde vás ani typicky adventúrovské skúšanie „všetkého na všetko“, hoci Vampyre Story je jedna z tých racionálnejšie založených hier. Nemusíte sa báť, že by ste sa po pár hodinách záseku v návode dočítali „strč netopierovi zápalky do uší a vyšli tak bezdrôtový signál o pomoc“. Náročnosť hry je teda primeraná jej zameraniu. Je výborné, že si hráč skutočne postačí so sedliackym rozumom a trochou pozornosti. Ak navyše budete dôsledne čítať všetky texty a počúvať všetky rozhovory, s prehnanou náročnosťou nebudete mať najmenší problém. Neznamená to však, že na všetko hneď prídete. To u správnej adventúry ani nejde, všetko chce čas, dôkladné prešmejdenie všetkých miestností a potom už len rozmýšľať a kombinovať.
Keď už sme spomenuli rozhovory a indície, nedá mi nezastaviť sa pri jazykovej náročnosti hry. Nuž, nalejme si čistej krvi, celá hra je v angličtine a nie práve jednoduchej. Situáciu čiastočne zachraňujú titulky, ktoré odporúčam zapnúť. Vzhľadom na to, že Mona je Francúzka a miestami má silne francúzsky prízvuk, to inak ani nejde. Napriek tomu sa k pohodlnému hraniu odporúča ovládať angličtinu aspoň na konverzačnej úrovni. Hra zatiaľ nebola lokalizovaná do žiadneho iného jazyka, a tak nám neostáva nič iné, len chopiť sa slovníka a s neznámymi frázami sa statočne popasovať.
Čo sa interfacu týka, tak na prvý pohľad v hre žiadny interface nenájdete (čo je len a len dobre). Celý „inventár“ máte schovaný pod pravým klikom myši v podobe krásne polstrovanej rakvičky do ktorej vám časom pribúdajú nazbierané predmety. Ľavé myšítko namierené na konkrétny predmet vyvoláva konzolu s možnosťami – prajete si objekt pozrieť, zobrať alebo s ním pokecať? Ľavá myška to za vás všetko zariadi a ešte malý tip – stlačením Tab sa vám na obrazovke zvýraznia všetky aktívne miesta. Určite túto malú pomoc neprehliadnite, mohlo by vás to stáť pár zásekov.
Pre adventuristu však ide o vysoko návykový titul, a to aj napriek tomu, že adventúry nemajú luxusnú možnosť znovuhrateľnosti, ako je to bežné u RPG hier, no ak sa raz do Mony a Frodericka „zahryznete“, garantujeme vám, že ich príbeh budete chcieť vycucať do poslednej kvapky. Na začiatku som sľúbila, že sa ešte vrátim ku grafike, a je to veru moja svätá povinnosť. Vizuálna stránka hry je totiž nád-her-ná, určite si nenechajte ujsť screenshoty, aby ste sa o tom sami presvedčili. Pozadie každej obrazovky tvorí ručne maľovaná 2D scenéria v bohatých, aj keď trochu temných farbách.
Modely postáv sú 3D, no tých je málo a ani skúsenému adventuristovi toto spojenie 2D a 3D grafiky určite nebude kolať oko. Tvorcovia si dali záležať, aby mix grafických štýlov dopadol vkusne a nerušivo, čo sa im aj podarilo. Animácia Mony či Frodericka síce nie je bez chyby, no ktorá hra je bezchybná? Grafika sa jednoducho podarila, miestami dokonca pripomína slávny burtonovský štýl (Corpse Bride, Nightmare before Christmas, Sweeney Todd). Ten sa nezaprie najmä v postave Mony, no inšpiráciu chceli tvorcovia čerpať hlavne z výtvarného štýlu Edwarda Goreyho, známeho svojimi málo farebnými, no o to strašidelnejšími ilustráciami. Okrem majstrovsky zvládnutej atmosféry ponurej, no trošku bláznivej Draxsylvanie, sa tvorcom podarilo aj oživiť spomienku na klasické adventúry z dielne LucasArts, ktoré Vampyre Story svojím vzhľadom výrazne pripomína. Jednoducho radosť pozrieť.
Aby sme však neostali len pri vizuálnej stránke, povieme si niečo aj o hudbe a zvukoch. Zvuky sú, rovnako ako hudba, na veľmi dobrej úrovni. Lektvary bublajú, sovy húkajú, netopiere trepocú krídlami a Mona spieva ako skutočná operná speváčka. Jej dabing sa bude páčiť najmä frankofilom, zvolania „Merde!“ či „Mon dieu!“ má bežne v slovníku. Najviac sa tvorcovia vybláznili na dabingu malého Frodericka, ktorý vo vedľajšej úlohe predvádza čo znamená byť vtipným parťákom a veľkou tlčhubou v jednej osobe. Najbližšie má k ukecanej lebke Mortemu z fantastického RPG Planescape: Torment, a to nielen obsahom, ale aj vášnivým nasadením, ktoré do hlášiek vkladá. Dabingu postáv sa teda nedá nič vytknúť, najdôležitejšie je, že hlasy postavám dokonale sedia, čo je napríklad u „dámy ľahších mravov“ nesmierne dôležité. Ako by to vyzeralo, keby takú dámu sprevádzal jemný slávičí hlások?
Soundtrack sa počíta medzi tie lepšie a v zberateľskej verzii hry bol aj samostatne vydaný. Obsahuje 31 skladieb a jeho tvorca, Pedro Macedo Camacho, bol vraj najviac ovplyvnený hudbou Johna Williamsa z filmu Harry Potter. To si určite všimnete aj sami, hudba má v celej hre jemne „čarodejnícky“ nádych presne ako z Harryho Pottera, možno s trochu temnejšími nuansami a ja si naozaj neviem predstaviť, čo by hudbe v tejto hre mohlo chýbať. Má všetko – ponurosť, veselosť, starosvetskú nostalgiu za predminulým storočím i občasný vtip. Vedeli ste, že už v roku 1895 poznali pieseň Who let the wolves out?
Čo teda povedať na záver? Ak sa považujete za milovníka adventúr a nepohrdnete humorom či občasným sarkazmom, nemáte o čom rozmýšľať. Vampyre Story nesklame grafikou, hudbou a už vôbec nie príbehom. Mona čaká na útek a Draxsylvania na vás, a preto: „Adventuristi celého sveta – tešte sa!“
Autor: Veronika Senková
