dlenia ľudí mladšej kamennej doby pozdĺž brehov Čierneho mora.
Starozákonné výklady a príbehy sú hlboko zakorenené v kultúre Západu. Nečudo, že sa mnohí pokúšajú nájsť ich vecný základ.
V historickej oblasti sa to pomerne darí, lebo nezávislé písomné pamiatky i archeologické nálezy často dobre ladia s biblickými údajmi. V súvislosti s prírodnými javmi, či už údajne mali nadprirodzenú príčinu, alebo nie, ktoré opisujú autori starozákonných textov, je však situácia zložitejšia, aspoň ako-tak podložených súvislostí je minimum.
Za potopou do Čiernomoria
V tejto sfére dlho dominuje polemika o „potope sveta".
Tradične sa spájala s udalosťami v Mezopotámii. Áno, napríklad nejedno tamojšie dávne mesto, ktorého zrúcaniny dnes ležia hlboko v púšti, mávalo morský prístav. No to sa dá vysvetliť geologicky preukázanými posuvmi brehov Perzského zálivu.
V roku 1998 ale geológovia William Ryan a Walter Pitman z Kolumbijskej univerzity v New Yorku (USA) uverejnili v odbornejšej forme svoj skorší názor, že biblickú potopu vyvolalo spojenie Stredozemného mora s dovtedy izolovaným sladkovodným jazerom, ktoré voláme Čierne more. Dôjsť k tomu malo pred asi 7600-rokmi.
Stúpaním morských hladín vplyvom topenia ľadovcov po skončení poslednej ľadovej doby sa pomaly preliala, alebo prudko prelomila Bosporská šija. Hladina Čierneho mora stúpla o 80- až 100-metrov a zaliala ľudské sídla pozdĺž jeho brehov. Zaplavenú plochu vedci odhadli na 70-tisíc kilometrov štvorcových, najmä na západe a severe.
To mohlo o.i. viesť k hromadnejšiemu odchodu skorých poľnohospodárskych etník zo zatopených oblastí do vnútrozemia európskeho kontinentu, teda aj k nám.
Názor o „čiernomorskej potope" podporili sedimenty a terénne útvary i archeologické nálezy na morskom dne pri tureckom pobreží. (Na archeologických výskumoch sa podieľal aj tím amerického podmorského bádateľa Roberta Ballarda, známeho prieskumom vraku Titanicu).
Lenže všetky tri skupiny dôkazov, odhliadnúc od základnej diskutabilnosti ich spájania s biblickou potopou, zožali pádnu odbornú kritiku. Otázka zostáva otvorená. Najnovšie entuziazmus zmierňujú závery geologického výskumu dunajskej delty.
Schéma dnešnej situácie. Čierne more je prepojené so Stredozemným cez Marmarské (a za ním Egejské). V závere poslednej doby ľadovej to ale bolo sladkovodné jazero, ktoré od mora delila Bosporská šija.
Ilustrácia: Jack Cook, Woods Hole Oceanographic Institution
Názor o biblickej "potope sveta" pri pretečení alebo prelomení Bosporskej šije prepdkladá, že hladina Čienreho mora následne stúpla o približne 80-metrov.
Ilustrácia: Jack Cook, Woods Hole Oceanographic Institution
Dávka triezvosti
V časopise Quaternary Science Reviews ich s dvomi rumunskými krajanmi predložil geológ Liviu Giosan z Oceánografického ústavu vo Woods Hole (USA). V kocke: ak pri Čiernom mori k „potope" došlo, mala podstatne menší rozsah, ako je dosiaľ udávaný.
Trojica určila úroveň morskej hladiny geologickou i datovaciou metodikou, ktorá minimalizuje neurčitosti. Sústredili sa na úroveň samotnej planiny delty Dunaja, ktorú ťažko zameniť s akýmkoľvek iným útvarom a určite vždy ležala iba niekoľko metrov nad úrovňou mora. (Závery založené na sedimentoch, dunách a sladko- či slanovodných organizmoch skresľujú viaceré faktory, ktoré treba starostlivo eliminovať.)
Zo skorších výsledkov, ktoré Giosan s kolegami uverejnil v roku 2006, vyplývalo, že hladina Čierneho mora bola počas posledných 6-tisíc rokov zhruba na dnešnej úrovni. To odporovalo predchádzajúcim záverominých odborníkov, podľa ktorých hladina Čierneho mora v tomto časovom rozpätí značne oscilovala.
V roku 2007 začal Giosanov tím realizovať nové vrty do sedimentov dunajskej delty. Cieľom bolo preniknúť hlbšie v čase, do predpokladanej doby „potopy". Vedci chceli mať dôkladne zmapovanú situáciu pred a po spojení Čierneho mora so Stredozemným.
Zistili, že delta sa pred približne 10-tisíc rokmi utvárala na styku Dunaja so sladkovodným jazerom. Krátko nato, pred asi 9,5-tisícmi rokov, ju prekryli jemné morské sedimenty, ktoré potom zasa prekryli nánosy modernej delty.
„Udivuje to, skorá delta sa utvárala v sladkovodnom jazere iba niekoľko storočí pred potopou," povedal Liviu Giosan.
Pri datovaní vrstiev sa s kolegami sústredil na analýzu zvyškov takých organizmov, ktoré očividne nepreniesli do iných vrstiev povedzme vlny. (Najviac išlo o dvojškrupinové mäkkýše, ktorých ulity stále držali pokope. Pri presune, keďže ich spájala iba tenká vrstva tkaniva, by sa jednotlivé škrupiny ulity oddelili.)
Pomocou datovania urýchľovačovým hmotnostným spektrometrom potom určili vek jednotlivých vrstiev v delte, z čoho im vyplynula úroveň hladiny Čierneho mora v jednotlivých epochách.
Ukázalo sa, že v čase spojenia Čierneho mora so Stredozemným ležala úroveň hladiny Čierneho mora iba približne 30-metrov pod dnešnou.
Určiť, koľko vody sa do Čierneho mora vlialo cez Bosporskú šiju, nie je ľahké. Nik totiž presne nevie, aká vtedy bola úroveň hladiny Marmarského mora za šijou. No nepriame rekonštrukcie naznačujú, že úroveň Čierneho presahovala iba o 5- až 10-metrov.
„Ak je to pravda, znamená to, že rozsah čiernomorskej potopy bol 5- až 10-metrov, nie 50- až 60-metrov," povedal Giosan. „Aj päťmetrová záplava brehov Čierneho mora by však stále mala významné dôsledky, zaliala by deltu Dunaja a 2-tisíce kilometrov štvorcových špičkovej poľnohospodárskej pôdy," pokračoval. K istej migrácii poľnohospodárov asi došlo.
Liviu Giosan pri analýze sedimentov z dunajskej delty.
Foto: Tom Kleindinst, Woods Hole Oceanographic Institution
Trojica bádateľov pri odbere vzoriek sedimentov v delte Dunaja - Liviu Giosan je vpredu vľavo, vedľa neho je v žltom Ionutz Ovejanu a vzadu v modrom Emil Vespremeanu, obaja z Bukurešťskej univerzity (Rumunsko).
Foto: Liviu Giosan, Woods Hole Oceanographic Institution
Najpravdepodobnejšie je, že v čase spojenia Stredozemného mora s Čiernym bola hladina toho druhého iba približne 30-metrov pod dnešnou úrovňou.
Ilustrácia: Jack Cook, Woods Hole Oceanographic Institution
Ohrozená delta
Delta Dunaja je ekologicky mimoriadne cenná oblasť. Toto bludisko mokradí, piesočných dún a riečnych ramien obýva vyše 300 druhov vtákov a 45 druhov sladkovodných rýb. Navyše ju už v dobe kamennej osídlili ľudia. Starí Gréci a Rimania, ako aj Byzantínci a stredoveké talianske republiky tam vybudovali obchodné prístavy a vojenské oporné body. Delta Dunaja je súčasťou Svetového dedičstva UNESCO.
Pohľad na breh Sulinského ramena v delte Dunaja.
Foto: ICPDR
Plavba po Dunaji, druhej najdlhšej európskej rieke, ktorá od prameňov v nemeckom Čiernom lese po Čierne more meria 2850-kilometrov, sa riadi zvláštnymi medzinárodnými pravidlami. Deltou prebieha cez umelo prehĺbené Sulinské rameno. Deltu dnes výrazne ovplyvňujú poklesy prietoku a prísunu sedimentov na asi 30-percent, vyplývajúce z vodných diel na celom toku Dunaja. Najväčšiu ekologickú hrozbu však priniesli v roku 2004 plány ukrajinskej vlády na vybagrovanie 170-kilometrov dlhého plavebného kanálu v Chiliaskom ramene.
Hlavné zdroje: Quaternary Science Reviews z januára 2009; Komuniké Woods Hole Oceanographic Institution z 22. januára 2009.
