Nostalgiou sme poznačení všetci. Niekto spomína na rožky za desať halierov (čo sa mu vlastne teraz splnilo, len haliere zamení za centy), niekto nedá dopustiť na hudbu 80.rokov a podobných príkladov by sme našli dostatok aj v hernej oblasti. Isteže, na niečom sme vyrastali, niečo sme zažívali „tenkrát poprvé“, avšak neznamená to, že všetko nové je automaticky nehodné porovnávania so staršou konkurenciou.
Vezmime si horúci prípad nedávnej minulosti, Fallout 3. Hodnotenia sa šplhali vysoko, avšak samotné reakcie v diskusiách k recenziám sa vyjadrovali skôr v negatívnom zmysle, pričom najčastejším dôvodom bola práve nostalgia. Sviňa jedna. Už to proste nebolo izometrické, ale 3D a 3D sú predsa strieľačky a tie sú zas tupé a pre hlúpych, nepremýšľajúcich hráčov. Takže Fallout 3 je odpad nehodný pohľadu. Istotne sa nájde kdekto miešajúci do toho aj politickú príslušnosť, to však už hraničí nielen so slušnosťou, ale aj podareným vtipom. Podobne by sme mohli pokračovať s RPG vývojom postavy, humorom, rozľahlosťou, obtiažnosťou. A jednoducho čímkoľvek. Určite aj to zrnité intro jednotky v nízkom rozlíšení bolo stokrát (čo stokrát, milión-trilión-gigaliónkrát... minimálne...) lepšie ako to nové.
Nostalgia, vážení priatelia, v diskusiách nenadávajúci autorovi tohto názoru, je mrška nepríjemná. Spomíname si na príjemne chvíle prežité v prítomnosti hier, ktoré sa zapísali do našich análov. Obrazne. Predstavte si, že niekto vydá dnes Fallout 1, prípadne diel druhý, príliš sa od jednotky nelíšiaci, presne v takej podobe, ako bol vydaný pred viac než 10 rokmi. Kto z hráčov by po ňom skočil, slintajúc nad orgastickým zážitkom? Úprimne a ruka na srdce! Ono treba ísť s dobou a popustiť trochu hardcore nároky v rámci priblíženia sa mainstreamu. Prečo? Sto predaných kusov hry je stále viac, ako keď sa ich predá len desať. Síce tí desiati vedia riadne nahlas kričať, že už to nie je ono, niečo do huby si tí vývojári dať musia.
Potom sú reči o znásilnení legendy mierne pritiahnuté za vlasy. Isteže, je to iná hra, je to ďalší diel, ale keby sa každý diel série nevyvíjal, máme tu športovú sériu, ktorá prináša len nové súpisky... Čo tu vlastne v prípade PC verzie napríklad hokeju aj máme, no tam je nostalgia každému ukradnutá a svorne sa nadáva na kopírovanie už nie raz kopírovaného.
Isteže, Fallout 3 nie je titulom, ktorý by patril medzi najlepšie hry desaťročia, no zároveň patrí k tým najlepším a to z dôvodu, že hier podobnej kvality tu jednoducho viac nemáme. Isteže, je tu Mass Effect , na ten sa však nadáva, že to už nie je staré Bioware, pretože pridali trochu akcie (=nostalgia). Potom tu máme Fable 2, čo je taktiež mainstreamovo ladené RPG (=nostalgia), nasleduje XYZ hier, ktoré sú proste priemerné. Už teraz sa ja osobne teším na diskusiu k Dragon Age: Origin, čo by malo byť hardcore RPG, no nejaké tie názory o „vygrcanom Bioware“ sa istotne objavia. Jediným harcovníkom, ktorý však taktiež vykračuje v akčnom štýle (fuuuj!!!) vpred, je Zaklínač. Tam však zapôsobila predloha.
Ukážte, vážení hráči, hru, ktorá by sa kvalitou vyrovnala Falloutu 3, ale jej maximálny vek nech sú 3 roky. Čo tri, to môžeme pokojne zdvihnúť aj na päť a v pamäti by sme museli pátrať dlho-predlho. Porovnávať so staršími dielmi je samozrejme chvályhodné, pripomínanie si zážitkov taktiež, no postaviť do priamej konfrontácie dve hry, ktoré delí desať rokov, je desivý omyl, ktorý nemá logiku. Áno, kvôli nostalgii. Hoci je Fallout ojedinelým príkladom, ktorému ani vek neubral na hrateľnosti, vidíte pri jeho hraní určite viac chýb, než v čase, keď išlo o horúci hit. Vtedy sme buď niektoré chyby nevnímali alebo proste prehliadali z dôvodu pohltenia.
Keď totiž budeme tvrdohlavo protestovať proti každej zmene, proti každému obnoveniu legendy, môže to dopadnúť ako so žánrom adventúr. Koľko ich je dnes kvalitných? Minimum, presnejšie jedna nádherná a guľatá nula. A to nie z dôvodu, že by sme ich porovnávali z predchodcami, oni proste nedokážu zaujať svojim príbehom, nikto ich nechce, pretože vývojári nútení vytvárať hry podľa starej predlohy (čiže pomerne náročné), avšak predaje nestúpali, pretože mainstream vlnu náročných hier proste nepredýchal. Tak záujem poklesol a kto by sa už pustil do vopred stratového projektu? Radšej investuje do vývoja adventúry len pár šupov a potom aj vyzerá ako hra vytvorená s minimálnym rozpočtom.
Nostalgicky preto spomínajme – vždy len v dobrom, no nikdy sa nenechajme uniesť natoľko, aby nám nostalgia zaslepila pohľad na súčasné hry, pretože by sme neskôr mohli ľutovať a spomínať na tie súčasné „nepodarené“ hry nostalgicky ako posledné, ktoré sa ešte dali poriadne zahrať.
A môžu začať lietať kamene.