Svet je zaujímavé miesto na život. Nemali by sme však podľahnúť ilúzii, že tu pre nás a našich potomkov bol a bude vždy. V súčasnosti totiž ľudstvo ako celok pracuje na ekologickej samovražde, varuje Jared Diamond v knihe Kolaps.
BRATISLAVA. Nebudú raz turisti zmätene civieť na hrdzavejúce kostry newyorských mrakodrapov tak, ako sa my dnes s nostalgiou pozeráme na džungľou zarastené zrúcaniny mayských miest? Nie je to vylúčené, píše Diamond.
Recenzia/kniha
Jared Diamond: Kolaps. Proč společnosti přežívají a zanikají.Academia, Praha 2008
Preložil Zdeněk Urban
Aj najbohatšie a technologicky najpokročilejšie spoločnosti dnes čelia rastúcim problémom, ktoré by sme nemali podceňovať - nech je to odlesňovanie, nekontrolovaný populačný rast alebo ľudský podiel na znečisťovaní ovzdušia či globálnom otepľovaní.
Presvedčivá databáza
Diamond musel napísať veľmi tučnú knihu, aby ukázal, že so svetom to naozaj vyzerá vážne. Tvrdí, že buď väčšina, alebo všetky najzávažnejšie problémy globálnej civilizácie sa začnú naliehavo prejavovať ešte za života dnešných mladých ľudí. Preto ich s čistým svedomím nemôžeme prehliadať.
Jeho 750-stranová kniha je ojedinelým intelektuálnym výkonom. So zaujatosťou chemika v nej zostavil rozsiahlu, podrobnú a presvedčivú tabuľku prvkov, ktoré rozhodli o dávnych aj bližších kolapsoch civilizácií, no aj o niektorých úspechoch. Nezabudol však pripomenúť, že život nie sú chemické reakcie a všetko je oveľa zložitejšie.
Všíma si nielen zánik populácie kedysi prosperujúceho Veľkonočného ostrova alebo krach nórskeho osídlenia Grónska, no aj nebezpečný a najmä podceňovaný vývoj v moderných spoločnostiach, akými sú súčasná Čína, Austrália či USA (tam analyzuje podmienky na život v dvoch oblastiach - v jeho mieste pre dovolenky, Montane, a bydlisku, Los Angeles).
Potácajúci sa obor
Napríklad Čína, ktorú Diamond pre rôzne politické ambície jej vodcov v histórii nazýva potácajúcim sa obrom, má najrýchlejšie sa rozvíjajúcu ekonomiku, no neudržateľné životné prostredie.
Tri štvrtiny svojej energetickej spotreby pokrýva spaľovaním uhlia, čo je príčinou znečistenia ovzdušia a kyslých dažďov. Pretože patrí ku krajinám s najnižšou zalesnenou plochou, dovozom stavebného dreva z tropických dažďových pralesov sa stala jedným z hlavných „odlesňovačov" trópov.
Na druhej strane Čína podľa Diamonda rýchlo a účinne znížila pôrodnosť, a olovnatého benzínu sa dokázala zbaviť za jediný rok. Teraz ide o to, či jej vodcovia pochopia, aké dôležité je zlepšiť životné prostredie.
Môžeme sa poučiť?
Aké ponaučenie vyplýva z pádu Mayov, Anasaziov, obyvateľov Veľkonočného ostrova a ďalších bývalých spoločností vrátane Sovietskeho zväzu?
„Prudký úpadok sa môže začať iba jedno alebo dve desaťročia po tom, čo daná spoločnosť dosiahla vrchol v počte obyvateľov, bohatstva a moci," varuje Diamond.
Prístup autora nás môže inšpirovať, no aj dráždiť alebo rozčuľovať. Napríklad tým, že za úspešnú považuje civilizáciu Novej Guiney alebo tichomorského ostrova Tikopia, no pre našincov má iba slová o chudobných Európanoch (my to predsa vidíme inak, veď kto kedy počul o nejakej Tikopii).
Nehľadiac na množstvo ťaživých štatistík, Diamond sám seba vníma ako mierneho optimistu. Verí ľuďom a (možno naivne) predpokladá, že si už začínajú uvedomovať závažnosť problémov a sami ukážu snahu ich riešiť. Pričom nemusia byť práve Billom Gatesom alebo americkým prezidentom.
Porovnáva napríklad dve naftárske firmy, jednu (indonézsku, štátnu a zlú) a druhú (americkú, súkromnú a dobrú). Ukazuje, z čoho vyplýva ich rozdielny prístup k ochrane životného prostredia: jedným z rozhodujúcich faktorov je tlak miestnej spoločnosti. Čím vyššie právomoci ľudia majú, tým viac bojujú o svoje miesto na život.
S Diamondovým naliehavým posolstvom môžeme nesúhlasiť, občas aj veľmi, no to je asi tak všetko, čo sa dá proti jeho nepriestrelným argumentom robiť.
Jeden z recenzentov (Juraj Kušnierik v .týždni) vyčítal Diamondovi slepotu - najmä ku kultúrnym a náboženským súvislostiam kolapsov dávnych spoločností.
Diamond však rozhodne nie je slepý k takému fenoménu, akým náboženstvo bolo a je, no vidí a hodnotí ho po svojom, ako to vyplýva aj zo zámeru knihy.
Zamýšľa sa napríklad nad tým, prečo nórski kolonizátori Grónska nepochopili, že by mali prebrať zvyklosti Inuitov, aby sa lepšie prispôsobili prostrediu. Považovali ich za barbarov a príliš lipli na svojej európskosti. A tak sa podľa Diamonda rozhodli radšej zomrieť ako nórski kresťania, než žiť ako inuitskí barbari. A ani príliš nerozmýšľali o tom, či by namiesto kostolných zvonov nebolo lepšie dovážať zo starej vlasti niečo praktickejšie, napríklad zbrane.
Iná výčitka patrila zbytočnej hrúbke knihy, ktorá sa vraj stáva únavnou. Aj to je vecou vkusu. Keď totiž naozaj poctivo čítate riadok za riadkom, zistíte, že slová tu nepadajú iba tak do vetra. A preto sa vám nepodarí autora usvedčiť z nejakej polopravdy či úhybného manévru. Vždy sa snaží jasne a detailne vysvetliť, čo má na mysli, a ak niečo sám domýšľa, povie to vopred.
Sila jeho argumentov vyplýva nielen z presvedčivej logiky, ale tiež z toho, že navštívil, často opakovane, prakticky všetky oblasti, o ktorých píše (hádam okrem Číny). Na niektorých miestach dlhšie žil alebo žije.
Ku klenotom knihy nepochybne patrí vstupná kapitola o vzostupe a poklese amerického štátu Montana, kde v jednom krásnom údolí autor trávi s rodinou letné dovolenky.
Biológ a fyziológ Jared Diamond je typom vedca, ktorý sa neuzatvára v jednej disciplíne. Dejiny ľudských spoločností vníma aj ako šancu uplatniť postupy z exaktných vied.
Sedemdesiatjedenročný Jared Diamond pochádza z Bostonu, s rodinou býva v Los Angeles, ktorého ekologickým problémom venoval aj časť svojej poslednej knihy Kolaps.
Hovorí dvanástimi jazykmi vrátane gréčtiny, indonézštiny, fínčiny a jazyka fore, používaného na Novej Guinei.
Veda sa definuje ako súhrn poznania, ku ktorému viedli opakované experimenty v laboratóriu.
V skutočnosti je jej úloha oveľa širšia: získavať spoľahlivé poznatky o svete.
Jared Diamond, biológ a fyziológ
Je profesorom zemepisu a fyziológie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles (UCLA) a autorom mnohých vedeckopopulárnych prác z antropológie, evolučnej biológie, genetiky a histórie.
Bestsellermi, vydanými aj v našej jazykovej oblasti, sa stali knihy Tretí šimpanz, Prečo máme radi sex a Osudy ľudských spoločností. Za tú získal Pulitzerovu cenu.
V knihe o osudoch ľudských spoločností skúmal, prečo moderná civilizácia Západu vyvinula také technológie, ktoré jej umožnili dobyť veľkú časť sveta. Na začiatku stála zvedavá otázka jeho priateľa z Novej Guiney: Vysvetli mi, prečo vy bieli máte toľko karga (tovaru), zatiaľ čo my tak málo?
No aj tie najbohatšie a technologicky najpokročilejšie spoločnosti dnes čelia rastúcim environmentálnym a ekonomickým problémom, ktoré nemožno podceňovať. Stali sa osudnými aj pre mnohé bývalé spoločnosti, naopak, iné sa dokázali ekologickej samovražde vyhnúť. Jednoduchá otázka opäť znie: Prečo?
Diamond je otcom dvoch chlapcov (dvojčiat) a knihu Kolaps napísal aj preto, lebo mu záleží na ich budúcnosti. Nechce, aby jeho deti žili v kolabujúcom svete. Uvedomil si totiž, že v roku 2037 budú mať 50 rokov; presne v tomto veku sa mu narodili.
Diamondov Kolaps môže vyznieť dosť chmúrne. No jedným z výsledkov štúdie vývoja v minulosti je, že ľudia majú v princípe veci vo svojich rukách.
FOTO - NATIONAL MEDALS OF SCIENCE & TECHNOLOGY FOUNDATION
