Britský archeológ zrekonštruoval v štýle seriálov CSI dramatický okamih z tretieho storočia nášho letopočtu. Odohral sa pri dobývaní východosýrskej pevnosti, bránenej rímskymi legionármi, vojskom novoperzskej dynastie Sásánovcov. Predstavuje najstaršie doložené nasadenie chemických bojových zbraní - obliehajúcimi Peržanmi.
Mesto Dura Európos leží vo východnej Sýrii na skalnej výšine na riekou Eufrat, ohraničenej z dvoch strán roklinami a z tretej púštnou rovinou. Presnejšie neďaleko cesty, ktorá spája mestá Dajr az-Zór a Abú Kemál. (O zážitkoch práve odtiaľ píše Tomáš Kubuš v novej cestovateľskej črte z 19. januára na blog.sme.sk.)
V roku 303 p. n. l. ho založil Seleukos I. Nikátor (asi 358 - 281 p. n. l., vládol od roku 305 p. n. l.), jeden z diadochov, vojvodcov a dedičov Alexandra Macedónskeho, ktorí si rozdelili jeho ríšu a prvý panovník dynastie Seleukovcov. V Sýrii a okolí vytvorili po nich nazvanú ríšu.
Dura značí „pevnosť", prídomok Európos je neskorší, v antike sa nepoužíval. Toto mesto malo od začiatku veľký význam. Strážilo križovatku obchodných ciest a brod cez Eufrat medzi dvomi metropolami seleukovskej ríše, stredomorskou Antiochiou (dnes Antakya v Turecku) a mezopotámskou Seleukiou na rieke Tigris.
Iný pohľad na citadelu v Dure. Svetlé budovy v popredí sú moderné, slúžia najmä ako centrum vykopávok.
Foto: Simon James
Pozostatky perzského vojaka približne z roku 256, ktorý má na sebe zvyšky drôtenej košele, helmu a pri nohách meč. Dusivý plyn použili Peržania proti Rimanom, ale padol mu za obeť aj tento bojovník Sásánovcov - zrejme to bol práve on, kto zapálil protipodkop (pozri text), avšak nestačil ujsť do bezpečnej vzdialenosti pred uvoľnenými jedovatými splodinami.
Tragický koniec
Vojensky najdôležitejšia však Dura bola až v závere svojej histórie. V prvom storočí p. n. l. sa mesta zmocnili Parti. Od roku 165 tam držali početnú posádku Rimania, práve proti Partom. Tých porážali, no Partov zlikvidoval ktosi iný, kto sa postavil aj Rimanom.
Rimania mesto ponechali osudu okolo roku 256 po jeho ničivom obliehaní a očividne aj dobytí vojskom zakladateľov novoperzskej ríše, Sásánovcov. (Priebeh udalostí je nejasný, lebo o ňom nehovorí nijaká písomná pamiatka.) Posádku a obyvateľstvo zrejme dobyvatelia sčasti pobili, sčasti odviedli do zajatia či otroctva v Perzii, sčasti utiekla.
Nebolo znovu osídlené, keďže sa stalo súčasťou „zeme nikoho". Boje ho síce poškodili, ale jeho zvyšky čoskoro zasypal piesok a zakrylo bahno. Viaceré archeologicky najcennejšie stavby pri vnútornej stene hradieb prekryli zeminou obrancovia, usilujúci sa spevniť hradby pomocným zemným valom, vďaka čomu sa stavby a ich obsah skvele zachovali.
Preto má Dura aj názov „Pompeje sýrskej púšte". (Ako analógia rímskych Pompejí pri Neapoli, ktoré v roku 79 zasypal popol pri výbuchu sopky Vezuv.)
Archeologický plán Dury. Väčšinu severnej časti mesta zaberala vojenská posádka. Palmýrska brána a veža číslo 19. spomínané v texte (pozri nižšie) sa nachádzajú zhruba v strede západného okraja mesta. Peržania ho logicky dobývali predovšetkým zo západnej roviny, na severe a juhu chránili mesto rokliny, na východe rieka.
Ilustrácia: Simon James
Zemný val využitý na spevnenie hradieb v Dure.
Foto: Simon James
Znovuobjavenie Dury
Prvé archeologické poklady Dury, nástenné maľby, objavili v roku 1920 indickí koloniálni vojaci v britských službách, keď si Veľká Británia a Francúzsko po rozpade Osmanskej ríše delili Blízky východ, ignorujúc Arabov, ktorí po stáročiach tureckého útlaku žiadali samostatnosť. Indovia pri boji s arabskými povstalcami táborili v bezmenných zrúcaninách, ktoré sa ukázali byť dávnym mestom.
Regulérne vykopávky v Dure, teraz už aj Európose, prebiehali najprv v tretej a štvrtej dekáde 20. storočia, obnovené boli v plnom rozsahu od polovice 80. rokov. Išlo a stále ide o prevažne francúzsko-sýrsku expedíciu, avšak s účasťou vedcov z ďalších krajín.
Archeológovia zistili, že mesto na vrchole rozvoja zahŕňalo veľa zdobených budov, vrátane synagógy s nástennými maľbami a skorého kresťanského svätostánku v obytnom dome, ako aj krstiteľnice. Hoci sa durské stavby z nepálených tehál nevyrovnajú pôsobivej kamennej architektúre takisto sýrskeho starovekého mesta Palmýra, vedci boli vo vytržení. Našli tisíce zachovaných artefaktov.
Dura predstavovala helénistické mesto, ale väčšinu obyvateľov tvorili sýrske a mezopotámske etniká. Vyrástla na centrum výroby, obchodu a oblastnej správy. Ku koncu existencie, keď jej pozícia kľúčovej vojenskej výspy pritiahla veľa cudzincov, tvorila kultúrny mikrokozmos.
Palmýrska brána v Dure.
Foto: Simon James
Zbrane hromadného ničenia v dejinách
V modernom svete nám - napokon moderný - výraz zbrane hromadného ničenia najviac splýva s atómovými a vodíkovými bombami. Tie vychádzajú z poznatkov 20. storočia.
Od prvej svetovej vojny sú na svete chemické zbrane, zvlášť v podobe bojových plynov a od druhej (a najmä následných regionálnych konfliktov, ako kórejského) aj biologické.
Lenže kým jadrové zbrane sú jasnou záležitosťou posledného storočia (úvahy v dänikenovskom štýle o atómových zbraniach, povedzme, v ére vzniku staroindických eposov, teraz nechajme bokom), chemické a biologické zbrane majú oveľa hlbšie historické korene.
Otráviť pramene a studne či zásoby potravín nepriateľa, formy chemickej vojny, iste napadli aktérov konfliktov už v staroveku. To isté platí o vrhaní mršín a tiel ľudských obetí epidémií do obliehaných miest, alebo nádob s jedovatými hadmi, formách biologickej vojny.
Podrobnejších a jednoznačných správ o takých spôsoboch boja je zo staroveku málo. Zväčša sa o nich dozvedáme až z rukopisov o stredovekých udalostiach, napríklad o dobývaní janovskej obchodnej kolónie Kaffa (dnes Feodosija) na Kryme v 14. storočí Tatármi.
Chmúrny príbeh o chemických záludnostiach používaných už starovekých bojovníkmi ale podľa novej interpretácie rozprávajú aj archeologické nálezy z Dury Európos.
Boj v podzemí
Duru v rámci francúzsko-sýrskej expedície skúma Simon James z Leicesterskej univerzity (Veľká Británia) s kolegami, zvlášť s Jen Bairdovou z Londýnskej univerzity.
Na januárovej konferencii Amerického archeologického inštitútu (AIA), združujúceho profesionálnych archeológov, študentov i záujemcov o archeológiu z celého sveta, ktorá sa konala vo Philadephii, vystúpil s netradičným vysvetlením nálezov z Dury.
Týkali sa jej tragického finále pri obliehaní Peržanmi. Tí sa usilovali podkopať hradby pri veži číslo 19 kúsok od Palmýrskej brány na západnej strane mesta, jedinej, ktorú nechránili prírodné prekážky. Rimania začali hĺbiť protipodkop a vyslali doň prepadové komando.
Lenže Peržania protipodkop odhalili a legionárom prichystali pascu. Celé rímske komando zahynulo na jednom mieste. Peržania túto podzemnú bitku vyhrali. Keď premohli legionárov, zapálili výdrevu protipodkopu, aby sa zosypal a oni mohli ďalej podkopávať hradby.
Plán im však na tomto mieste nevyšiel. Podkop síce dokončili a veža 19 pri tým vyvolanom prepadnutí sa do zeme prišla o strechu a vnútorné dlážky, no hradba vďaka spomenutým spevneniam valmi z vnútornej strany zostala stáť, iba o čosi klesla.
Simon James.
Foto: University of Leicester
Vojenské poklady
Nový pohľad Simona Jamesa na zrážku v podkope a protipodkope vzišiel jednak z opätovnej analýzy starších nálezov a ich dokumentácie, jednak z nových, ktoré priniesli jeho vlastné vykopávky v Dure a nádväzný výskum. Zameriava sa totiž na rímske vojenstvo.
Celý sever mesta býval rímskou vojenskou základňou. Kým v západnej časti impéria vojaci sídlili v typizovaných opevnených táboroch, vo východnej boli podľa písomných správ bežné mestské posádky. Tá v Dure je jediná, ktorú skúmali a skúmajú archeológovia.
Konečná chmúrna epizóda dejín Dury sa pre Simona Jamesa stala pravým pokladom. Pod zrúteným vnútrom veže 19 našiel mnoho vynikajúco zachovaných vojenských predmetov, napríklad maľovaný drevený štít a úplné pancierové vybavenie pre bojového koňa.
Rímski obrancovia Dury urputne bojovali. Pri stene vojenskej základne napríklad zostal „nábojový pás do guľometu", rad striel pripravených pre malý katapult. Už pred rokmi ale vzbudil otázniky objav kostier asi dvadsiatich legionárov stále v plnej zbroji pri veži 19, naskladaných v niekoľkometrovom úseku podkopu s profilom menej ako 2 x 2 metre.
Vykopávky v severnej časti mesta, kde sídlila rímska vojenská posádka. V pozadí vidno vnútornú stranu západných hradieb Dury.
Foto: Simon James
Vľavo je magnetometrická mapa Dury, ktorá určuje priebeh ďalších vykopávok. Vpravo je člen tímu Simona Jamesa s jedným z prístrojov, ktorými vedci mapu získali.
Ilustrácia: Simon James
Nástenná maľba z Dury zachytáva rímskych vojakov miestnej posádky, ako obetujú bohom.
Foto: Simon James
Trojica rímskych vojakov z početnej posádky v Dure. Rekonštrukcia podľa nástenných malieb a archeologických nálezov. Zaujímavá je svastika na odeve vojaka vľavo - dnes ju vnímame najmä ako neblahý symbol nacistov, ale súvisi s celým radom blízkovýchodných a indických náboženstiev (vyjadrovala prevažne slnko a oheň).
Ilustrácia: Simon James
Príslušník rímskej pomocnej jazdy. Rekonštrukcia podľa nástenných malieb a archeologických nálezov v Dure.
Ilustrácia: Simon James
Príslušník rímskej ťažkej jazdy. Rekonštrukcia podľa nástenných malieb a archeologických nálezov v Dure.
Ilustrácia: Simon James
Plyn! Plyn!
Simon James dospel k záveru, že mŕtvych protivníkov poukladali na kopu v ústí protipodkopu Peržania, aby z tiel a štítov vytvorili akúsi hradbu proti prípadnému ďalšiemu útoku, kým protipodkop nezapália, aby mohli pokračovať v podkope a dosiahli zrútenie hradieb.
Podľa pozorovaných znakov to nevyzeralo, že by Rimania zahynuli v bežnom boji mečmi či kopijami. Ako ale? Najpravdepodobnejšie sa udusili. Stopy po horení odhalili, že Peržania použili bitúmen, ktorý zapálili pomocou kryštálov síry. Výsledkom bol hustý dusivý dym.
Schéma nálezu kostier - s jedinou výnimkou rímskych legionárov - na styku perzského podkopu a rímskeho protipodkopu. Hore je nahromadenie rímskych kostier, dole jediná perzského bojovníka (pozri text pri titulnej fotografii). Vľavo je vzdialenostná škála, mierka v strede udáva rozpätie pôsobenia intenzívneho požiaru, mierka vpravo rozsah následného závalu. Hore je vchod do protipodkopu, ktorý vedci zatiaľ neskúmali.
Ilustrácia: Simon James
Scéna najstaršieho známeho doloženého nasadenia chemickej zbrane. Šípky sprava ukazujú trasu perzského podkopu. Na jeho konci zrejme sásánovskí bojovníci umiestnili kovové koše s rozžeraveným uhlím, do ktorého pridali chemikálie, aby vyrobili dusivý dym, ktorým zabili rímske komando, prichádzajúce z protipodkopu vľavo (pod ním je mierka v metroch). Hore sú mestské hradby a veže so spevňovacím zemným valom.
Ilustrácia: Simon James
Perzské úsilie sa v tomto prípade neskončilo podľa plánu. Podkopané hradby sa nezrútili, ale vďaka spevneniu zemným valom iba narušili a klesli. V pozadí je veža 19, spomínaná v texte.
Foto: Simon James
„Peržania museli počuť, ako Rimania pracujú na protipodkope, a tak im prichystali škaredé prekvapenie. Myslím si, že sásánovskí vojaci do svojho podkopu umiestnili medené koše s rozžeraveným uhlím a dúchacie mechy. Keď Rimania prerazili otvor do podkopu, Peržania pridali do ohňa chemikálie a dusivý dym dúchali do protipodkopu. Rímske komando bolo za niekoľko sekúnd v bezvedomí a za niekoľko minút mŕtve. Klasické texty sa v skutočnosti o používaní takých generátorov dymu v podkopoch zmieňujú a z nálezov v Dure je zjavné, že sásánovskí Peržania ovládali dobové obliehacie vojenstvo s rovnakou znalosťou veci ako Rimania; zaiste o tejto údesnej taktike vedeli," povedal Simon James.
Aj ona im napokon, ako v súhrne svedčia archeologické nálezy, pomohla mesto dobyť. Hoci rímsko-sásánovské vojny, vrátane zajatia rímskeho cisára sásánovským šáhinšáhom čiže kráľom kráľov, pokračovali ešte stáročia (ak rátame aj Byzanciu ako pokračovateľa východnej časti impéria), Dura sa už nespamätala.
Hlavné zdroje: Komuniké University of Leicester zo 14. januára 2009; Informačné materiály Simona Jamesa o výskumných výsledkoch z Dury Európos na webstránkach University of Leicester School of Archeology & Ancient History, stav z 20. januára 2009.
