Stalo sa to vo štvrtok minulý týždeň. Zastavil som sa pri trafike, siahol do vrecka po drobné... a potom som na niekoľko sekúnd zaváhal. Čo keby som si dnes noviny nekúpil?
V prvom momente som sa tej myšlienky zľakol. Asi by som si to ešte rozmyslel, ale ukázalo sa, že prekážam v ceste ďalším zákazníkom. Odišiel som, strčil som si mince späť do vrecka a šiel preč.
Bolo to prvýkrát, čo som nemal chuť kúpiť si noviny. Úmyselne nepíšem potrebu, pretože tú už nemám roky. Väčšinu správ poznám ešte skôr, než si ich kúpim v trafike. Z televízie, z rádia alebo z internetu.
Teraz v poslednej dobe ich čítam ráno na záchode alebo pri raňajkách na displeji mobilu. Má uhlopriečku takmer deväť centimetrov. Potešila ma správa, že Apple by mal ešte tento rok začať predávať nový iPod s displejom ešte dvakrát väčším.
Aj tak však papierové noviny milujem. Kupujem ich celý dospelý život. Ich stránky sú pre mňa priateľským a intímne poznaným prostredím. Nemusím noviny čítať, ale stačí mi ich prelistovať, aby som sa dozvedel, čo sa vlastne predchádzajúci deň vo svete stalo. Na webových stránkach môžem stráviť hodiny a tento pocit aj tak nemám.
Preto ma prekvapila tá vzbura pred trafikou. V piatok som si kúpil okrem svojho obľúbeného denníka ešte aj ďalší, ale výčitky svedomia nezmizli.
Mám štyridsať a patrím možno k poslednej generácii, ktorá má k novinám tento vzťah. Ako som ich mohol zradiť?
Ale až sa ma niekto spýta, kedy sa pre mňa osobne začal koniec papierových novín, aspoň budem vedieť. Minulý týždeň vo štvrtok.
