;) |
Ono je to však o čosi horšie so samotnou kvalitou adventúr. Poriadny príbeh, ktorý by chytil hráča pod krk a nepustil až do momentu prečítania posledného mena v záverečných titulkoch, sa rodí raz za uhorský rok. Môžete to považovať za rúhanie sa, avšak poslednou adventúrou, ktorá stála za hriech, bol zrejme Fahrenheit. Akčné minihry nemuseli sadnúť každému, ale to zas niekomu ani detektívny postup v Still Life. Nech sa má vec akokoľvek, jednoducho nám chýbajú silné príbehy. Benoit Sokal a jeho vývojárske štúdio White Birds Production sa zameriava výhradne na adventúry a začiatok mal viac než skvelý. Na Syberiu spomíname dodnes so slzou v oku, pričom išlo o jednoduchú a lineárnu záležitosť. Mala však svoje neoceniteľné čaro, akúsi auru zaujímavosti. Tú sa však Sokalovi už nepodarilo v žiadnom ďalšom projekte dosiahnuť.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Ani s Paradise, ani so Sinking Island jednoducho nepreniesol cez prah miernej nadpriemernosti. A žiaľ ani Nikopol: Secrets of the Immortals neprekročilo tieň obyčajného, ba priam až banálneho dobrodružstva. Sokal v tomto prípade ponechal vizuálnu stránku a pozadie francúzskemu režisérovi a autorovi komixov, Enkimu Bilalovi, ktorého rukopis je rovnako ako Sokalov pôsobivo špecifický, avšak v podobe hry je to jeden veľký malér. Neďaleká budúcnosť, rok 2023, podivne riadená spoločnosť silnou náboženskou sektou, ktorá núti ľudí vykonávať to jediné a správne. Nehostinná budúcnosť držiaca bezmocných ľudí pod autoritatívnym stiskom niečoho väčšieho je vždy zaujímavá. Je to trochu iná budúcnosť ako napríklad v Blade Runnerovi, hoci sa mu v mnohom podobá. Špinavé ulice, žiadna perspektívna budúcnosť, bezmocnosť a odovzdanosť. Ani hlavný hrdina, nie práve nadaný maliar, Nikopol nemá bezstarostný život a podľa jeho príbytku je logické si myslieť, že si na vysokej nohe práve nežije.
Lenže stane sa niečo nečakané. Nad Parížom sa objaví obrovská lietajúca pyramída, ktorá však zúfalých ľudí už vôbec netrápi a berú ju ako otvorené brány do pekla, no nič s tým nerobia. Napríklad najobľúbenejším športom vo Francúzsku sa stal hokej, no hráči neváhajú súpera zmrzačiť za cenu víťazstva a niekedy sa nezastavia ani pred smrťou. Do volieb o primátora sa chystá podivný robot, ktorý by dal tyranii skutočne nové rozmery. A do toho je tu náš hrdina, troska ledva sa prebíjajúca životom. Zrazu narazí na dávno strateného otca. Čisto náhodou v momente príchodu podivnej pyramídy. Temná budúcnosť, hliadky trestajúce hriechy jednoduchým spôsobom – usmrtením a všadeprítomná šedivosť. Skvelý základ pre príbeh, nie?
Áno, základ samozrejme, lenže prechod do pohľadu z vlastnej osoby White Bird Productions nie veľmi vyšlo. Pohyb hrdinu je tvorený klasickými skokmi a otáčaním na vopred vybraných bodoch. Nič nezvyčajné, dokonca aj prostredie je vytvorené s patričným citom a neustále vzbudzuje dojem ľudského úpadku. Hudba sa ozve v potrebnom momente, teda pri zvratoch, inak si sa len raz za čas znie v pozadí a celkovo ju môžeme pokorne zaradiť medzi obyčajné. To dabing je o niečom inom. Nenatrafíte síce na mnoho NPC, veľa rozhovorov nepovediete a vlastne postáv na vyspovedanie je skutočne len pár. I tak je však dabing na vysokej úrovni a to všetko vďaka hlavnému hrdinovi, ktorého hlas je správne zachrípnutý, výrazne charizmatický, egoistický i zúfalý zároveň. Nie je ticho, ale komentuje každú situáciu, čo vám neraz pomôže pri riešení situácie.
To sú príjemné odrobinky, z ktorých sa dá poskladať vynikajúca zápletka, ktorá pohltí a nepustí. Lenže Nikopol je len obyčajná adventúra, ktorá navyše nemá ako prilákať obyčajného hráča. Pokým je vašim vysnívaným žánrom výhradne adventúra, istotne sa do príbehu ponoríte, no okamžite pocítite nedostatočné rozprávanie, slabé uvádzanie do deja, do jednotlivých momentov, absenciu hlbšieho predstavenia situácie, priam zúfalo statické príbehové zvraty, ktoré sa proste dejú a hrdina v nich pripomína len voskového panáka bez akýchkoľvek citov. Komixovo riešené animované sekvencie nič nezachránia. Ste proste v budúcnosti, ktorá je dostatočne nepríjemná, no ponorenie do príbehu pôsobivým introm nečakajte. Takýchto pocitov sa nezbavíte do konca hrania.
Hra má totiž základný nápad výborný a to je všetko. Bum – Paríž o niekoľko rokov a bezbranné ľudstvo. Lenže nenájdete tu nič okolo, žiadne rozšírenie, žiadne precítenie. Nemáte sa s kým deliť o tento bizarný vývoj, pretože Pariž, nech je to akokoľvek veľká metropola, je ľudoprázdna (až na nejaké 2-3 výnimky). A potom sa po prvýkrát objaví na scéne mutant a vy sa začnete strácať v nevysvetliteľnej spleti nezodpovedaných a šialených otázok. Aj francúzske adventúry musia mať svoje medze a musia hlavne vedieť rozprávať – a práve to nie je, žiaľ, prípad Nikopolu. Verte alebo nie, no radšej si zgustneme na mainstreamovejšej, avšak zároveň aj chytlavejšej adventúrke ako umeleckom počine, ktorý skáče z miesta na miesto a ponúka len vybrané momenty ládované pred hráča v nevysvetlenom slede šialených myšlienok vývojárov.
Nikopol je projekt lineárny a zákysov vás čaká hneď niekoľko, pričom nejde o žiadne závažné problémy, len sa niekedy zamotáte na nejaký čas. Vrchovatou mierou k tomuto nepríjemnému prešľapovaniu na mieste pridávajú časovo obmedzené úlohy, v ktorých hrajú poväčšinou hlavnú úlohu stráže. Do nejakej doby nespravíte to, čo spraviť máte (čiže najprv musíte prísť na to, čo vlastne máte spraviť, následne ako to máte spraviť a úplne na záver aj ako to spraviť v danom limite) a ste mŕtvi. Pozícia sa chvalabohu ukladá vždy pred inkriminované momenty, ale napínavosť sa stráca v momente, kedy musíte danú scénu opakovať zas a znovu. Nevyhnete sa tomu nikdy a frustrácia narastá.
Nikopol: Secrets of the Immortals patrí k tým titulom, pri ktorých si poviete, aký veľký potenciál tá hra mala, dokonca to aj príjemne vyzeralo, dobre sa to počúvalo a človek by mávol rukou nad nepríjemnými časovo obmedzenými pasážami, v ktorých sa zomieralo jedna radosť. Bolo by to všetko akceptovateľné nebyť faktu, že do hry sa vám podarí len ťažko preniknúť. Je náročné nechať sa zlákať zápletkou, ktorá nie je dostatočne prerozprávaná. Komix samozrejme môže byť vynikajúci a môže poskytovať práve vynechané pasáže, no hráčovi, respektíve majiteľovi hry to môže byť srdečne jedno. Nikopol: Secrets of the Immortals má na papieri dobrú atmosféru, v praxi sa jej pod kožu však nedostanete a práve preto sa pri hraní začnete veľmi skoro nudiť. Bohužiaľ.
