a pokúsime zodpovedať najčastejšie otázky, ktoré asi bude mať užívateľ Windows po prvom spustení Linuxu. Ako vždy v tomto seriáli, nepôjdeme zbytočne do hĺbky, preto budú niektoré informácie zjednodušené, no dúfame, že ľahko pochopiteľné pre každého. Samozrejme, ak máte nejaké otázky, na ktoré ste tu nenašli odpoveď, pošlite ich na adresu redakcie a my sa ich pokúsime zodpovedať v ďalších častiach.
Prečo Linux vypisuje toľko vecí pri spúšťaní? Je z toho niečo dôležité?
Na rozdiel od Windows, ktoré sa snažia čo najviac informácií o svojom behu pred užívateľom zatajiť (často až príliš), Linux naopak o všetkom informuje dôkladne (často až príliš :). Užívateľa Windows to môže v prvom momente zmiasť, no všetky hlásenia pri spúšťaní môže pokojne ignorovať, vrátane prípadných chybových hlásení (pokiaľ sa kvôli nim spúšťanie nezastaví). Akciu od užívateľa vyžaduje až login.
Čo je to login?
Pre tých, čo používajú Windows NT alebo sa prihlasujú do siete, nie je tento pojem nič nové. Ak ale niekto používa iba Windows 9x, ešte sa s ním nemusel stretnúť.
Login je označenie pre operáciu prihlásenia sa do počítača. Spočíva v zadaní prihlasovacieho mena a hesla. Väčšinou sa to odohráva v textovom móde pripomínajúcom DOS, no väčšina veľkých linuxových distribúcií už umožňuje aj použitie grafického loginu v štýle Windows. Po prihlásení má užívateľ prístup k svojim dokumentom a nastaveniam.
Načo sa mám prihlasovať, keď počítač používam doma?
Základným dôvodom je bezpečnosť. Aj keď sa vám to môže zdať doma zbytočné, netreba podceňovať ani riziko straty dát spôsobené (aj keď väčšinou nechtiac) rodinnými príslušníkmi. A nechávať bez zabezpečenia počítač v práci či na mieste, kde sa k nemu môže dostať aj niekto iný, je už značne nerozumné.
V súčasnej dobe už máloktorý počítač používa iba jedna osoba. Pomocou prihlasovania možno zariadiť, že každý užívateľ (napríklad člen rodiny) si môže ukladať na oddelené miesto vlastné dokumenty bez rizika vymazania, či (v prípade potreby) prečítania niekým iným. Navyše to umožňuje každému používať iné nastavenia pracovnej plochy, nech už ide o veci ako obrázok v pozadí, rozmiestnenie ikon alebo špeciálne nastavenia niektorých programov.
Inštalácia Linuxu vám preto vždy ponúkne okrem roota vytvoriť aj aspoň jedného ďalšieho užívateľa.
Čo je to "root"?
Root je označenie užívateľa s najvyššími právami v systéme; vo Windows sa zväčša nazýva "Administrator". Root môže meniť všetky konfigurácie, čítať a prepisovať všetky súbory, vrátane užívateľských (tie môžu byť, samozrejme, v prípade potreby chránené šifrovaním).
Rozhodne by ste tohto užívateľa nemali používať na bežnú prácu - možnosť zapísať čokoľvek kamkoľvek môže byť totiž veľmi nebezpečná. Ako "root" sa vždy prihláste, iba keď potrebujete urobiť niečo, čo ako bežný užívateľ nemôžete (väčšinou nainštalovať nový program alebo zmeniť systémovú konfiguráciu). Len čo danú vec dokončíte, roota odhláste a pokračujte v práci pod svojím kontom. Mnohé programy, ktoré potrebujú pre svoju prácu práva roota, vám umožnia vyriešiť problém iba zadaním jeho hesla, bez nutnosti sa ako root prihlasovať.
Aj po prihlásení som ostal v textovom móde!
V prípade, že nemáte aktivovaný grafický login, môžete grafické prostredie spustiť vyťukaním "startx" a potvrdením Enterom.
Kde sú písmenká pre disky?
Pri narábaní so zariadeniami pracuje Linux iným spôsobom ako Windows. Jeho súborový systém umožňuje pripojiť (anglicky mount) každé zariadenie na ľubovoľný adresár (priečinok). Takto sa pracuje nielen s pamäťovými médiami ako sú pevné disky a diskety, ale napríklad aj so zariadeniami pripojenými na sériový a paralelný port ako tlačiarne a modemy.
V praxi to potom vyzerá tak, že po pripojení zariadenia sa s ním pracuje ako s adresárom. Ak napríklad pripojíte disk, ktorý vo Windows vidíte ako C:, na "/mnt/diskc", obsahom adresára "/mnt/diskc" bude presne to, čo vám Windows ukáže pri zvolení disku "C:". Hoci môžete ľubovoľné zariadenie pripojiť na ľubovoľný (prázdny) adresár, štandardne sa pre disky kvôli prehľadnosti používaju podadresáre "/mnt".
Načo sú v Linuxe adresáre s divnými názvami? A kde sú vlastne programy?
Na rozdiel od Windows, kde sú programy zväčša uložené každý vo vlastnom priečinku (takže tam sú spolu aj spúšťateľné súbory, dáta, konfiguračné súbory i dokumentácia), v Linuxe sa používa rozdelenie podľa typu. Napríklad adresár "/etc" obsahuje len konfiguračné súbory, "/bin" a "/usr/bin" programy a "/usr/doc" respektíve "/usr/share/doc" dokumentáciu.
Z hľadiska bežného užívateľa však jediné, čo vás musí zaujímať, je adresár "/home", ktorý možno veľmi zjednodušene označiť za ekvivalent priečinku "Moje Dokumenty". Ak je vaše prihlasovacie meno napríklad "superhacker", adresár pre vaše dokumenty bude pravdepodobne "/home/superhacker". Ukladať akékoľvek svoje dáta mimo tohto adresára nemožno odporučiť a správne nakonfigurovaný linuxový systém vám to ani nedovolí.
Môžem používať v Linuxe dlhé názvy súborov?
Samozrejme, áno. Treba si však dať pozor, na rozdiel od Windows totiž Linux rozlišuje veľké a malé písmená (je "case-sensitive"), takže kľudne môžete mať v tom istom adresári dva rôzne súbory s názvami "test" a "Test".
Hoci Linux umožňuje používať v názvoch súborov medzery a diakritiku (dĺžne a mäkčene), rovnako ako vo Windows ich používanie nemožno odporučiť. Väčšina programov s takým niečím totiž nepočíta (keďže sú robené na angličtinu) a môže to spôsobovať problémy.
Aký je rozdiel medzi KDE a GNOME a čo to vlastne je?
Rovnako ako v takmer každej oblasti Linuxu či programov preň, ani v prípade grafických prostredí neexistuje žiaden monopol. Naproti tomu Windows priamo obsahuje grafické prostredie, ktoré nemá a ani nemôže mať na tejto platforme žiadnu konkurenciu. Na jednej strane to značne obmedzuje možnosť prispôsobenia prostredia podľa svojich predstáv (na čom nič nezmení ani zmena výzoru pomocou tém), na strane druhej to uľahčuje tvorbu softvéru - program, ktorý beží na jedných Windows bude (s najväčšou pravdepodobnosťou) bežať aj na všetkých ostatných.
Pre Linux však existuje grafických prostredí veľké množstvo a hoci väčšinu programov možno spustiť pod ľubovoľným z nich, môžu nastať problémy s chybným zobrazovaním grafiky či chýbajúcou integráciou do prostredia. A samozrejme existujú aj programy tak úzko zviazané s niektorým prostredím, že v inom ich ani nemožno spustiť. Hoci to na prvý pohľad môže pôsobiť dosť "katastroficky", v prípade programov s otvoreným kódom nie je problém zobrať funkčnú časť a doplniť k nej funkcie špecifické pre niektoré grafické prostredie - a často sa to aj v praxi robí.
Rovnako ako sa to medzi textovými editormi podarilo programom Emacs a VIM, v oblasti grafických prostredí si najväčšiu popularitu získali KDE a GNOME. Obe sa už medzičasom prepracovali až na takzvané "application frameworks", čiže okrem grafického rozhrania poskytujú aj množstvo podporných funkcií pre programy.
Ako to už v takýchto prípadoch býva, nemožno objektívne povedať, ktoré z nich je lepšie. Každý užívateľ si musí vybrať sám. KDE má momentálne asi mierny náskok, najmä vďaka výbornému internetovému prehliadaču Konqueror, ktorý je zároveň aj súborovým manažérom v štýle Windows Explorera. Na dobrej ceste je aj KOffice, čo je balík kancelárskych aplikácií pre KDE. Kým tieto programy dosiahnu funčnosťou na úroveň svojich konkurentov z dielne Microsoftu (Internet Explorera a MS Office) ešte prejde nejaký čas; už dnes sú to ale plnohodnotné aplikácie, ktoré postačujú na prevažnú väčšinu bežných úloh.
Ako môžem do Linuxu nainštalovať nejaký program?
Ak nájdete stránku nejakého programu pre Linux, väčšinou sa na stiahnutie ponúka iba niečo s príponou ".tar.gz" alebo "tar.bz2". To je s najväčšou pravdepodobnosťou archív zo zdrojovými kódmi, ktoré si treba skompilovať. Hoci samotná kompilácia nie je príliš zložitá, vyžaduje značné množstvo vedomostí, ktoré sa bežnému užívateľovi asi nebude chcieť učiť.
Druhou možnosťou je vyhľadať príslušný program na stránke vašej distribúcie. V prípade RedHatu, Mandrake a iných distribúcií založených na RPM potom získate súbor ".rpm", v prípade Debianu ".deb". Medzi aplikáciami potom hľadajte niečo ako "Package Manager". Ten vám zobrazí zoznam už nainštalovaných programov a umožní nainštalovať nové alebo aktualizovať existujúce. Na to však musí byť spustený pod rootom (väčšina programov si len vypýta jeho heslo).
Samotná inštalácia cez takýto program je dosť jednoduchá, vo väčšine prípadov od vás nebude chcieť žiadne informácie. Ak ide o program pre grafické prostredie, pribudne akurát jeho ikona do menu.
V distribúcii Mandrake Linuxu nájdete program "Mandrake Update", čo je niečo podobné ako "Windows Update", akurát s oveľa širším záberom. Neinštaluje totiž iba aktualizácie operačného systému, ale aj všetkých ostatných programov v distribúcii. Jeho ovládanie je pritom veľmi jednoduché.
Čo znamenajú všetky čísla verzií?
Číslo verzie má takmer každý program, no zároveň aj každá distribúcia. To môže niekedy spôsobiť zmätok, najmä keď sa človek neznalý veci najprv dočíta, že vyšiel "Linux verzie 2.4" a potom "Red Hat Linux 7". Obe tieto tvrdenia sú pri tom správne. Akurát to prvé je číslo verzie kernelu (jadra) Linuxu, čo je základný program operačného systému, a to druhé je číslo verzie príslušnej distribúcie, ktoré nemá s verziou kernelu nič spoločné.
Na rozdiel od sveta Windows, kde je jediným producentom "distribúcie" samotný autor operačného systému, číslovanie jednotlivých distribúcií Linuxu je úplne nezávislé. Ak je v čase písania tohto článku aktuálna verzia Mandrake 7.2 a SuSE 7.1, vôbec to neznamená, že Mandrake obsahuje niečo novšie alebo lepšie (v tomto prípade je to zhodou okolností práve naopak: SuSE 7.1 vyšlo o dosť neskôr :).
Ktorá distribúcia je najlepšia?
Tá, ktorú sa vám podarí zohnať :-). Všetky veľké distribúcie už dnes obsahujú grafickú inštaláciu a rôzne konfiguračné nástroje zamerané aj na začiatočníkov. Pod veľkou distribúciou sa myslí 200 a viac megabajtová. Tieto sú väčšinou distribuované na jednom či viac CD, ale vždy ich možno stiahnuť aj z internetu (i keď vzhľadom na ich veľkosť na to treba rýchlu linku alebo veľa času ...). Čo sa týka programov, obsahujú viac-menej to isté. Nemožno objektívne posúdiť, ktorá je lepšia a ktorá horšia. Vzhľadom na podporu najnovšieho hardvéru je však vždy dobré mať čo najnovšiu verziu ktorejkoľvek z nich.
Malé špecializované distribúcie (často na jednu či málo diskiet) sú určené len profesionálom a majú veľmi konkrétnu oblasť nasadenia.Autor: CDtip
