;) |
Bavili sme sa pri hraní, to áno a na parkourový simulátor sme sa aj tešili. Základná myšlienka je totiž prostá a príťažlivá zároveň. Akčná v hra, v ktorej nejde ani tak o strieľanie, ale skôr o behanie, skákanie, podliezanie, rúčkovanie a padanie. To, že raz za čas si vystrelíte, ešte neznamená, že to robiť musíte. Mirror´s Edge týmto zaujímavým konceptom síce vsádza na originalitu, automaticky tak núti niektorých mainstreamových hráčov odvrátiť zrak. Mohlo by nasledovať bohužiaľ, avšak tentoraz nie. Mirror´s Edge pre mainstream určené nie je a keď chcete, tak si tento projekt užijete, no musíte preň aj niečo spraviť a vypotiť trochu krvi.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Dokonalá spoločnosť na dosah ruky
Pri sledovaní príbehu sa nebudeme mierne uškŕňajúc odvolávať na niektoré sociálne prehlásenia nemenovaného premiéra, hlásajúceho o štáte len to najlepšie, aj keď by sa to možno hodilo a dokonca by to možno bolo i vtipné. Totalita vykreslená v Mirror´s Edge akoby z oka vypadla napríklad snímku 1984. Ak nepoznáte, nič sa nedeje: predstavte si neďalekú budúcnosť, v ktorej platia pravidlá určené jednou vládou. Sú striktne dodržiavané, všetko je riadené vyššou mocou a žiadny civilista sa nemá na čo sťažovať. Alebo skôr nemá nárok sťažovať sa. Má vopred určený život, po zobudení sa si presne podľa harmonogramu spraví vajíčka so slaninou a pri rannej káve prečíta noviny. Oblečie pracovný oblek a na deviatu sa hlási vo svojej práci, kde pre dobro všetkých vykonáva štátu prospešnú činnosť. Utopistická idea dokonale fungujúceho sveta má jedinú chybičku krásy. Ľudia už ani nepripomínajú ľudí, lež skôr stroje.
Samozrejme, na Blízkom východe sa aspoň nebombardujú, plyn tečie bez problémov, nikoho neiritujú vyhlásenia papalášov – proste idylka. Lenže kto by chcel žiť v dokonalom, čiže nudnom svete? Odpovedať si musíte sami, výzor mesta, v ktorom sa príbeh odohráva, je výkvetom čistoty, poriadku, harmónie a optimistických myšlienok. Teda až na Faith, ktorá je členkou Bežcov. Aj napriek totalitnej snahe spoločnosti stále existujú ľudia, ktorí nechcú byť utláčaní (nielen) názormi iných. Všetka korešpondencia, rozhovory, komunikácia – úplne všetko je monitorované, a tak sa jedinou možnosťou predávania správ stane staré doručovanie do vlastných rúk. Predstavte si to tak, že Bežec dostane do rúk obálku alebo balíček a musí ju dostať z bodu A do bodu B, kde si ju vyzdvihne príjemca. A vy ste tým Bežcom.
Ženský element
Uplatňovanie sa ženských hrdiniek v hrách môže v niekom evokovať dojem sexistického pudu hráčov mužského pohlavia. Vec sa má však úplne inak. Faith nie je žiadnou modelkou s obvodom hrudníka pásu bežného konzumenta pivného moku. Má síce tváričku nevinného dievčatka, no za svojou nežnosťou skrýva veľký vzdor voči spoločnosti. V niekom môže vyvolať emo dojem, ale bolo by povrchné porovnávať skutočný boj o život (dobre, tak virtuálne skutočný boj o život) s bandou deciek, ktoré sa cítia tááák smutne. Faith má svojskú charizmu, a to sa počas hrania do jej tváre pozriete len niekoľkokrát. Je to slečna atletickej postavy, ktorej sestra sa dostala do veľkého problému. Je obvinená z vraždy – neprávom, všetko bolo nasmerované presne na ňu. Faith to tak nemôže nechať a musí sa dostať k jadru, aby odhalila skutočného vraha.
Dobre, to so záchranou sestry sú tradične plytké reči vypĺňajúce príbeh a určujúce, prečo vlastne musíme poskakovať po strechách výškových budov ako zajace. Myšlienka utopistického sveta, v ktorom je všetko tak dokonalé, že aj samotná dokonalosť sa červená niekde v kúte, je však pri všetkej skromnosti skvostná. Pôsobí to na zmordovanú dušu hráča, unaveného nekonečnými záchranami sveta a bez väčších problémov ho pohltí. Poďme sa však pozrieť na to, čo vlastne budeme v hre robiť.
Nový uhol pohľadu
Tak v prvom rade zomierať a znovu sa pokúšať dostať o kúsok ďalej, k ďalšiemu savepointu a tentoraz doskočiť na okraj tej o milimeter posunutej plošinky. Dianie sledujete z vlastného pohľadu, čo je ohromný risk. Nemusí to znieť originálne, ale práve táto voľba robí z Mirror´s Edge hrou, ktorú nedokážete presne popísať, pokým ju buď nevidíte v chode a ešte lepšie, pokým si ju sami nevyskúšate. Na dokonalý svet sa pozeráte z vlastného pohľadu, obrazovku vám nešpatí žiadny ukazovateľ. Nemáte zdravie – ak spadnete z veľkej výšky, nepomôže vám žiadna lekárnička a pri bolestných pádoch alebo súbojoch obrazovka naberie červený nádych, ktorý vám hovorí, že nastali problémy. Nemáte ani ukazovateľ munície – to proste preto, že žiadnu zbraň pri sebe nemáte. Síce si môžete požičať nejakú tú gumipušku (automat, brokovnica, sniperka...) od hliadkujúcich vojakov, no nábojov je zopár a keď nemáte muníciu, je vám zbraň na nič. Navyše so zbraňou je pohyb ťažkopádny, neviete ani poriadne vyskočiť, takže zbrane ostanú len občasným východiskom z núdze.
Dôležitým prvkom je totiž samotný pohyb. Vývojárom z DICE sa nedá uprieť talent. Sú to skvelí tvorcovia, ktorí nám naposledy dali zábavný a hrateľný Battlefield: Bad Company a teraz Mirror´s Edge – úplne iný projekt, z úplne iného súdku. Bez akýchkoľvek skúseností, ale klaplo to. To sa im proste musí nechať: niečo chcú, idú za tým a spravia to. V Mirror´s Edge ide o pohyb. Nielenže bola detailne rozanimovaná celá plejáda pohybov hlavnej hrdinky, takže vidíte ruky lietajúce k tvári pri šprinte, nohy pri šmýkaní sa po zemi, plachtiace ruky pri snahe zachytiť sa rímsy a podobne – ale ono je celý pohyb spracovaný... tak nejako podivne, avšak uveriteľne. Stále síce prevláda pocit, že ovládate kameru zavesenú v určitej výške, no je to pocit diametrálne odlišný od iných akčných hier. Pri behu pohľad nadskakuje zo strany na stranu, pri kotrmelci sa všetko okolo zatočí, pohľad z výšky nadol vyvolá skutočne závrat, rozrážanie dverí pažou či súboje zatrasú obrazovkou. Všetko to vyzerá presne tak, akoby ste boli v hre vy.
Až je z toho niekedy človeku blbo. A to bez urážky, niekedy je to skutočne na maximálne znesiteľnej úrovni. Obraz sa pri rýchlych manévroch rozmazáva, zaostrenie chvíľu trvá, kamera sa trasie a mne ako človeku, ktorý má strach z výšok, sa po prvýkrát pri hraní objavil nepríjemný pocit pozerania sa hocikam inam, len nie tam dole. Postava sa nedokáže rezko otočiť na mieste, hoc hlavou hýbať môžete, „vyberanie zákrut“ samotného tela nie je tak robotické ako v iných akčných hrách. Pôsobí to uveriteľne, živo, ale vyžiada si to obrovskú daň práve u vás. Často je to neprehľadné, netušíte kam máte ísť, neviete sa poriadne zorientovať, pri vykonávaní akrobatických pohybov (rozbehnutie sa proti stene, otočka o 180°, odrazenie sa od steny, zachytenie sa na druhej, rovnobežnej stene – podobne realizovaný beh po stene, otočenie, skok, záchyt) netušíte, čo vykonávate podľa obrazu, len automaticky stláčate tlačidlá tak, ako ste sa to naučili v tutoriáli. Mirror´s Edge sa tak stáva presne tým, čoho sme sa obávali. Vynikajúco sa pozerá na samotné hranie, pokým neovládate postavu vy. A ešte lepšie je, ak vstrebávate úžasnú nadväznosť skokov niekoho, kto už danú trasú pozná a vie čo, kde kedy a ako.
Krehkosť bytia
Dostávame sa k nepríjemnému konštatovaniu: Mirror´s Edge je titulom náročným, pohodlne odrádzajúcim sviatočných hráčov, ktorí nebudú mať dostatok energie na skúšanie, skúšanie, trénovanie a trénovanie. Nepomôže ani tutoriál. Ten vám síce vysvetlí, čo sa ako vykonáva, no potom vás okamžite vhodí do jamy levovej a pekelnej zároveň a musíte splniť úvodnú skúšku. Keď sa vám to po niekoľkých pokusoch podarí, zistíte, že máte za sebou detsky jednoduchú pasáž, ktorú musíte zvládnuť poslepiačky. Nejde o vyslovene náročnú hru, ale systém „bludiska“ je navrhnutý tak, aby ste skúšali a snažili sa vytvoriť si pre seba vhodnú trasu. A tak padáte, nadávate, padáte, nadávate, skúšate to znovu a znovu, pokým sa vám to konečne nepodarí. Zapeklitých problémov sa dá nájsť mnoho. Tie akrobatické sa ešte dajú vyriešiť skúsenosťami. Horšie však je, ak sa proti vám postavia nepriateľskí vojaci a iní Bežci.
Boj na vedľajšej koľaji
Faith nemá nepriestrelnú vestu. Nevie vysvetliť nepriateľovi jeho osudovú chybu kopom z otočky ako Chuck Norris. Vie síce využiť moment prekvapenia (a do toho si spomaliť čas), vo vhodnom momente vziať nepriateľovi zbraň, no ak stojí proti vám pištoľníkov hneď niekoľko (=vždy), musíte sa buď snažiť neustále bežať, kľučkovať, uhýbať sa alebo ich nejako vykántriť. Niekedy vám na to stačí 5 pokusov a inokedy to bude plač a škrípanie zubov. Niektoré pasáže sa istotne stanú frustrujúcimi a monotónne opakovanie známych postupov až do momentu, kedy netušíte ako ďalej, prípadne tušíte, ale neviete TO spraviť, vám na nálade nepridá. Istotne je to celé výzva a inak by bolo osem úrovní (plus úvodné zoznámenie) divadielkom na posedenie ku kávičke. Hranie Mirror´s Edge však niekedy bolí. Obrňte sa preto chcením a energiou, pretože popasovanie sa s týmito problémami za to stojí.
5xP: príťažlivosť, precíznosť, prirodzenosť, prívetivosť a počúvateľnosť
Stojí to za to z jednoduchého dôvodu. Mesto vyzerá skvostne, je odeté do obzvlášť čistých farieb. Jednoduchých, ale oslepujúcich. Ak vystúpite z tieňu strechy do ostrého slnka, chvíľu nevidíte nič, len bielu. Všade vládne až bizarná čistota, krása jednoduchosti, dôkaz nepoškvrnenosti. Všetko je tip-top, až to vôbec nie je prirodzené a presne tak to vyzerá aj v Mirror´s Edge. Neprirodzeném, ale úchvatné. Niektoré textúry by si síce zaslúžili trochu vyššieho rozlíšenie, mesto je vlastne trochu mŕtve a manipulovanie s objektmi nulové, no výzor, architektúra, ten pocit z mesta, je priam božský. Cítite tú rozlohu, užívate si skákanie, podliezanie, plachtenie. Keď po prvýkrát budete bežať v obrovskej výške po ramene žeriavu a skočíte pred dotierajúcimi strelami nevedno kam... a dopadnete na paletu materiálu oslepení slnkom a odrazenými lúčmi z protiľahlej bielej budovy – presne vtedy si budete užívať nové pocity hrania. Zážitok je to úplne iný než pri hraní napríklad Princa z Perzie, hoc ide vlastne o takmer totožnú činnosť. Pohltenie ja zabezpečené pohľadom z vlastných očí.
Všetko by to bolo nanič bez jednoduché ovládania. To, nech je na začiatku akokoľvek podivné, v praxi funguje na jednotku. Len si musíte zvyknúť na pomerne jednoduchú schému ovládania: pohyb postavy a otáčanie hlavy je tradične nastavané na analógy. Ľavá strana tlačidiel (LT+LB, resp. L1+L2) slúži na prikrčenie sa a skok, pravá zas na boj a otočenie sa o 180°. K využitiu sa ešte dostane aj označenie bodu, do ktorého sa máte dostať (akýsi radar, no je založený na priamom pohľade v smere, kam máte ísť, takže nie vždy viete, ako sa tam vlastne máte dostať), spomalenie času a vytrhnutie zbrane protivníkovi. Je to jednoduché, poľahky zvládnuteľné a nemusíte vytvárať žiadne krkolomné kreácie ani pri náročných skokoch.
Audio stránka je na vysokej úrovni, aj keď sa príliš často do popredia nederie. Najlepšie to dokumentujú pasáže, v ktorých máte prekonať sériu prekážok. Neotravuje vás ruch veľkomesta, jediné, čo počujete je vlastný dych, dopadajúce nohy na rôznych povrchoch, výkriky. Atmosféra podávaná jednoducho, o to však príťažlivejšie. Hudba sa automaticky spúšťa v akčných pasážach a je rýchla, agresívna. Streľba je skutočne ohlušujúca, chvalabohu jej nie je toľko a do popredia sa vždy dostanú už spomínané zvuky, ktoré vydáva hlavná hrdinka.
Posledný skok
Ospevovať krásu, čistotu, pohltenie a jednoduchú myšlienku Mirror´s Edge by sme mohli ešte dlho. Rovnako aj nepríjemné a frustrujúce opakovanie do istého momentu neprekonateľných miest. Lenže to nie je to dôležité, čo v sebe Mirror´s Edge ukrýva. Hru zvládnete na normálnej obtiažnosti tak za osem-desať hodiniek, niektorí za menej, iným sa to nemusí podariť ani po tucte odohraných hodín. Po dopovedaní príbehu môžete zlepšovať svoje umenie skokov v časovkách. Nie je to už síce ono, avšak hre to pridáva hlavne v nutnosti hľadania alternatívnych ciest, pretože tá bezpečná nemusí byť tá najrýchlejšia a jednotlivé úrovne sú vytvorené tak, aby ste sa dostali na jednotlivé miesta viacerými cestami. Dosť však rečí. Mirror´s Edge je hra originálna a zábavná. Dokonca sa pri skokoch s Faith budete aj vy nakláňať na stoličke, očami ju tlačiť k zachyteniu sa – len aby ste nespadli aj vy. Proste hra, ktorú budete buď mať radi ako zaujímavú originalitku alebo ju zatratíte pre... veď vy si už niečo nájdete.
