Analýza teraz preukázala, že na rozdiel od podobného správania Indiánov v amazonskej džungli, obete neboli cudzí vojnoví nepriatelia, ale obyvatelia tej istej oblasti. Prečo?
„Lov lebiek" má dva základné významy. Známejší je dnes asertívny štýl personalistiky, ktorý zahŕňa aj priame odlákanie schopných ľudí konkurencii. Historicky rozšírenejší je rituálne odoberanie hláv zväčša mŕtvym nepriateľom a ich dlhodobé vystavovanie v príbytkoch či na kultových miestach.
Antropológovia a etnografi ho zaznamenali prakticky na všetkých kontinentoch. Azda najznámejšími oblasťami s výskytom tejto praxe sú indonézsko-malajský ostrov Borneo s okolím v Ázii a Amazónia v Južnej Amerike. Viazala sa najmä na kmene blízke dobe kamennej, no neobišla ani rozvinutejšie etniká. Vrátane európskych, ako boli Skýti a Kelti. Hlavným účelom bolo údajne zmocniť sa „duše" či „životnej sily" protivníka.
Tvorcovia obrazcov „pre nebesá"
Kultúra Nazca respektíve Nasca (niekedy sa rozlišuje medzi zemepisnou oblasťou so „z" a kultúrnou so „s") existovala v riečnych údoliach pri juhoperuánskom pobreží, kde vládne všeobecne suchá klíma. Vyvinula sa na úsvite nášho letopočtu z paracaskej kultúry a pretrvala asi do ôsmeho storočia. Príznačné sú pre ňu textílie a keramika s bohatou výzdobou, dodnes fungujúci systém tunelov na rozvod vody a zvlášť obrovské geoglyfy, plošné obrazce na planinách, vytvorené z línií, ktoré vznikli obnažením svetlejšej vrstvy pôdy.
Z povrchu prakticky nemožno rozpoznať, čo znázorňujú a blízko nie sú ani vhodné vyvýšeniny ako pozorovacie stanoviská. Tieto fakty vzbudili rad špekulácií o účele obrazcov, od superexotických (signály pre mimozemských astronautov) po prinajmenšom netradičné (horúcovzdušné balóny či akési vetrone). Možno sa na ne nepozeralo, ale chodili po nich procesie. Iní vedci si myslia, že obrazce predstavovali špecifický miestny kalendár - orientácia línií voči javom na oblohe mohla Nazcanom pomáhať pri určovaní dôležitých agrotechnických termínov počas roka.
Schéma niektorých nazcanských geoglyfov, tu z plochy približne 1,5 x 2 kilometre.
Ilustrácia: Carlo Alabiso/Universita di Parma/C.I.S.R.A.P.
Lebky z prímorskej púšte
Nazcania zrejme tvorili kmeňový zväz či zväzy s niekoľkými strediskami, ako mocenskými, tak rituálnymi. Najväčšie rituálne bolo Cahuachi s prírodnými pahorkami upravenými do akýchsi pyramíd. Rozkvet Nazcanov podľa všetkého ukončilo mimoriadne kruté sucho v širšej andskej oblasti. Ich panteón sa krútil okolo poľnohospodárstva s umelým zavlažovaním a úrodnosti. Pestovali kukuricu, batáty, maniok a tekvice, ale aj bavlnu, koku a istý kaktus, z ktorého získavala halucinogénnu látku - kresby na keramike naznačujú, že pre potreby šamanov.
Veľká pyramída v Cahuachi, vysoká 28 metrov.
Foto: Museo Antonini de la ciudad de Nasca
Rekonštrukcia podoby Cahuachi na vrchole rozvoja kultúry Nazca
Ilustrácia: Carlo Alabiso/Universita di Parma/C.I.S.R.A.P.
Známi sú však aj v súvislosti s lebkami. Zvládli jednoduché liečebné trepanácie, ktoré rad pacientov prežil. Deťom umelo predlžovali lebky. A zbierali trofejné. Ilustrujú to nálezy lebiek a kresby na keramike. Už od prvých prebieha polemika, či to boli proste vojnové trofeje, alebo výsledky zložitejších rituálov. Kľúčový znak - otvor v čele zjavne na prevlečenie povrazu - ukazoval, že Nazcania lebky zavesovali v rámci „výstav", alebo ich dokonca nosili zo sebou.
Neraz pochovali iba časti tela, často práve bez lebky, a naopak viaceré lebky spolu. V niektorých hroboch lebku nahradila nádoba s nakreslenou hlavou, z ktorej vyrážali výhonky stromov a plodín. Zvyk odsekávať hlavy sa veľmi rozšíril v strednom období nazcanskej kultúry (roky 450-550) a pretrval do jej konca. „Lov lebiek" asi dodával prestíž nazcanskej elite. Najviac bádateľov si ale myslelo, že Nazcania lebky používali pri vykonávaní rituálov úrodnosti. Či už to boli pozostatky hláv porazených nepriateľov, alebo uctievaných predkov.
Nazcanská trofejná lebka z hrobky v Cahuachi.
FOTO: The Field Museum
Lebky a múmie v múzeu
Jeden z najväčších súborov nazcanských trofejných lebiek má Fieldovo múzeum v Chicagu (USA). Zaslúžil sa o to predovšetkým slávny americký antropológ Alfred Louis Kroeber (1876-1960), ktorý ich našiel v Nazce pred približne osemdesiatimi rokmi. Spoločne s nimi skúmal aj pozostatky bežným spôsobom pochovaných ľudí. Povšimol si, že v niektorých prípadoch boli trofejné lebky pochované spoločne s ich "zberateľmi". Lebky a vlastne prakticky všetky nálezy z Nazcy sú vďaka tamojšej suchej klíme veľmi dobre zachované.
Časť pozostatkov bola prírodne mumifikovaná. Na viacerých trofejných lebkách zostali vlasy. Ich vystavovanie či nosenie dokazujú cez ne prevlečené povrazy. Patrick Ryan Williams je kurátor predmetných zbierok. Rozhodol sa, že polemiku o trofejných lebkách z Nazcy treba posunúť ďalej. So štyrmi kolegami preskúmal kresby odseknutých hláv na nazcanskej keramike v zbierkach múzea. A odobrali vzorky zubnej skloviny nazcanských trofejných lebiek a z lebiek múmií v hroboch, aby stanovili vzťah ľudí, ktorým patrili, k pochovaným ľuďom, ktorí ich "zbierali".
Lov na susedov?
Kresby na keramike zobrazovali bojovníkov s trofejnými lebkami, trofejné lebky v kontexte rituálov, ktorých účelom bolo zachovanie či zvýšenie úrodnosti poľnohospodárskych plodín a napokon mýtické postavy, ako nosia trofejné lebky. Vedci urobili túto pracovnú úvahu: ak by rozhodujúcim zdrojom trofejných lebiek boli porazení nepriatelia, mali by pravdepodobne pochádzať z oblasti vzdialenej od tej, ktorú vymedzovali nazcanské strediská.
Nazcanská nádoba s kresbou odseknutých hláv.
Foto: The Field Museum
Nazcanská nádoba s kresbou bojovej scény a odseknutých hláv.
Foto: The Field Museum
Nazcanská nádoba s kresbou oddelených častí tela. Našla sa v hrobke, ktorá obsahovala aj trofejnú lebku.
Foto: The Field Museum
Výskumnú vzorku tvorilo šestnásť trofejných lebiek a trinásť mumifikovaných tiel Nazcanov starých 1500 až 2000 rokov. Bádatelia merali obsahy a pomery izotopov stroncia, kyslíka a uhlíka. Stroncium odráža miestnu pôdu a podkladové horniny, uhlík konzumované rastliny a kyslík vypitú vodu. Trofejné lebky pochádzali z nálezísk v Aja, Cahuachi, Cantayo, Majoro Chico a Paredones, múmie z cintorínov v Cahuachi, Cantayo a Majoro Chico.
Williams s kolegami zistili prelínanie: ako „darcovia", tak „zberatelia" lebiek žili v tej istej oblasti. Lebky zreteľne nepatrili nájazdníkom, ktorí do Nazcy vpadli odinakiaľ, alebo zajatcom, ktorých pri vojnovej výprave naopak získali Nazcania. Bádatelia výsledky opísali v časopise Journal of Anthropological Archaeology, prvou autorkou článku je popredná odborníčka na analýzu chemického zloženia kostí dávnych obyvateľov Ánd Kelly Knudsonová z Arizonskej štátnej univerzity v Tempe (USA). Trofejné lebky mohli patriť porazeným protivníkom, ale z vojen medzi miestnymi kmeňmi či kmeňovými zväzmi. Možno však aj „mierovým" miestnym ľudským obetám počas každoročne konaných rituálov. Podľa novej analýzy sú ale nazcanské trofejné lebky každopádne domáca záležitosť.
Medzi vojnou a rituálmi ako zdrojom trofejných lebiek v Nazce sa teda stále nedá rozhodnúť. Vedci preto chcú analýzou väčšieho počtu vzoriek a spresnením datovania zmapovať vývoj praxe s trofejnými lebkami.
Kultúra Nazcy zosobňuje prechod od malých poľnohospodárskych spoločností k regionálnemu impériu, ukončený sociálnym kolapsom, pri ktorom najpravdepodobnejšie rozhodovala klimatická zmena.
Hlavné zdroje: Journal of Anthropological Archaeology online z 11. decembra 2008; Komuniké Field Museum z 5. januára 2009.
