;) |
Bližšie predstavovať podobné odľahčené hry je zbytočné. Buď danú činnosť (snowboarding, skate, pouličný futbal...) máte radi a vyskúšate si uletenú variantu i vo virtuálnej podobe alebo na to celé zvysoka kašlete a automaticky si píšete čiarku zbytočnej hry. Shaun White Snowboarding malo veľké ambície: chcelo zaujať ako sviatočných, tak aj skúsených snowboardistov. Nech sa všetci vybláznia ako na skutočnom, rovnako i virtuálnom svahu. Nápad celkom chvályhodný, časy úspešných arkád SSX alebo Amped pomaly doznievajú. Navyše sa Ubisoftu podarilo získať úspešné meno, všetko to obliekli do enginu Assassin´s Creed, nechali nás pobehovať po svahu voľne a... a ono to akosi nefunguje tak ako má.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Svahy sú k dispozícii štyri, čo vôbec nie je nijak závratné číslo. Navštívite dvakrát Ameriku, zveziete sa v Európe i v Japonsku. Stále je to však pomerne malé číslo a hre nepomáha ani fakt, že tri svahy sú klasické a pritiahne vás jedine Aljaška. Tá totiž na rozdiel od ostatných hôr vsádza na prírodu a nie umelo vytvorené zjazdovky. Ak sa prehryziete cez tento fakt, veď sa chcete vlastne iba baviť, dostane vás studená sprcha v podobe grafického spracovania. Terén v Shaun White Snowboarding je neskutočne priemerný, textúry pôsobia poddimenzovane, polygónov pobrali objekty len za pár hrstí a čo je najhoršie, nemáte žiadny pocit z rýchlosti. Nie, že by hra nebola svižná alebo sekala, ono sa totiž po všetkých povrchoch hýbete takmer totožnou a nijak závratnou rýchlosťou. Nemáte ten správny pocit z rýchlej jazdy, ktorá by vám vlievala adrenalín do celého tela. Prekážkam sa nestačíte vyhýbať nie z dôvodu rýchleho pohybu, ale podivného ovládania.
To je riešené na prvý pohľad klasickým spôsobom, v praxi však pocítite jeho nie práve prirodzené rozloženie. Základom je samozrejme pohyb postavičky, ktorej dokonca môžete odopnúť viazanie a behať s boardom po areáli po vlastných. Vami vytvorená postavička (na začiatku vás čaká už tradičné editovanie) dokáže ešte skákať, hádzať snehové gule, no to už ideme z kopca. Ľavý analóg slúži pre pohyb, pravým jazdíte po hrane snowboarde na prekážkach. Pri výskoku slúži ľavý analóg na triky, pravým sa chytáte dosky. Na tom nie je nič nezvyčajné, keby bola lepšie ošetrená funkcia pohybu/robenia trikov. Pri jazde chcete ísť vždy čo najrýchlejšie, tak tlačíte analóg smerom dopredu a pokým po výskoku nemáte analóg v neutrálnej polohe, okamžite spravíte salto smerom vpred. A netreba dodávať, že sa to pekných párkrát stane a už nepekných párkrát vás to naštve, pretože ste nemali v pláne spustiť tento trik, ale si len trochu, povedzme, povyskočiť a spraviť otočku okolo osi.
Dobre – nie je to rýchle, na ovládanie si treba zvyknúť, ale čo to ostatné? Máme pred sebou štyri svahy, pričom všetky sú k dispozícii okamžite a môžete po nich boardovať krížom-krážom, obmedzovaní nie ste takmer ničím. Vyveziete sa funkčnou lanovkou (zaujímavé, že nikto iný na nej nesedí) do vami vybranej výšky, prípadne využijete služby helikoptéry a už je len na vás, čo budete robiť. Na chvíľu vás zláka voľné jazdenie, skúšanie prvých, primitívnych trikov, avšak v momente, kedy zistíte, že to nemá ten správny, rýchly šmrnc, začnete bádať po nejakej výplni samotnej hry. Máme tu výzvy suplujúce úlohy, v ktorých musíte byť buď rýchly alebo predvádzať čo najlepšie bodované triky, čí zbierať predmety. Niektoré úlohy sú určené výhradne pre multiplayer.
Ak si odmyslíme už tradičný obchod (viac-menej je však sortiment pomerne skromný), minimimálne RPG prvky, kupovanie lepších boardov, zostane vám v hlave visieť otázka, čo vlastne máte na tom svahu robiť. Shaun White Snowboarding bolo propagované ako zábava pre viacerých hráčov. Podobne ako napríklad v Burnout: Paradise sa do hry môžete nalogovať ako offline, tak aj online a potom stretávate na svahoch ostatných hráčov a môžete blbnúť. Lenže ono to je už kvôli podivnej (ne)rýchlosti pomerne nudné a stereotyp sa dostaví nečakane a priskoro. A je úplne jedno, či ste na svahu sami alebo s priateľmi. Nie je to úplne arkádové, nereálne psie kusy robiť nemôžete, no i tu sa nájde hneď niekoľko príkladov, pri ktorých zaručene viete, že z toho malého kopčeku otočku o 720° nespraví ani samotný Shaun, nech má na krku akúkoľvek medailu. Pomerne rozsiahle prostredie tak začnete brať nielen ako zbytočné prázdne a graficky nepríťažlivé, ale v ňom nenájdete ani potrebnú atmosféru samotného snowboardingu.
Potom je už zbytočné oplakávať veľmi podivné animácie pri pádoch a iných kolíziách – postavička sa vždy len otrasie a to je všetko. Ironicky poznamenané: čo by sme dali aspoň za výpis zlomenín, ktoré sme virtuálnemu jazdcovi spôsobili? Zvukové efekty nebudete takmer ani registrovať – je ich minimum, vietor vám nesviští okolo uší, nárazy znejú plochu, trenie po snehu pôsobí duto. A to sa k slovu dostane ešte soundtrack. Nedá sa nazvať zlým, ale k samotnému hraniu by sme predsa len čakali omnoho agresívnejšiu hudbu. Soundtrack si môžete vypočuť aj na oficiálnej stránke hry a sami budete počuť, že by to chcelo viac rýchlosti, viac tvrdého rocku. Ono Bob Dylan nie je zlým, keby to v hre odsýpalo, bola by free jazda s jeho Hurricane neskutočnou lahôdkou. Lenže nemáte dostatočný pocit z rýchlosti a hudba tak začne skôr uspávať. Niektoré skladby sú vynikajúce, chýbala nám tam však tvrdá rocková klasika – či už od AC/DC alebo z novších napríklad The Chemical Romance.
Vidíte, malo to byť pohlcujúce, pohodové i adrenalínové snowboardovanie, no výsledok je podivný. Shaun White Snowboarding nie je hrou zlou, no stačí vám chvíľa na to, aby ste odhalili veľké slabiny tohto titulu. Čo je však najhoršie – nemá to ten správny šmrnc, ktorý by sme od snowboardovej hry čakali. Konkurencia takmer neexistuje, no i napriek tomu nie je Shaun White virtuálnym kráľom.
