;) |
Nový projekt Ubisoftu, nesúci pred názvom hry značku Tom Clancy´s spadá do kategórie strategických hier. Real-time stratégií, odohrávajúcich sa v neďalekej budúcnosti, bez výstavby základne a niekoľkými zaujímavými nápadmi. Donedávna boli strategické hry výhradnou doménou PC platformy, ako však ide čas, dožadujú sa moderných šachov (aj keď niekedy trochu viac než akčnejších – Red Alert 3) i konzolisti. Nevýhoda ovládania gamepadom je okamžite viditeľná (navyše cítiteľná) a vývojári sa preto musia snažiť prispôsobiť hrateľnosť tomuto zásadnému obmedzeniu. Alebo vsadia na úplne inú kartu. V prípade Tom Clancy´s EndWar bola ospevovaná možnosť ovládania hlasom, ktorá mala konečne priniesť možnosť jednoduchého a funkčného zadávania príkazov jednotkám. Ono to v podstate skutočne i funguje, avšak neznamená to, že aj ďalšie prvky zaradíme medzi vydarené.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Pôjdeme však poporiadku. O niekoľko rokov začneme mať problémy s ropou, svet sa rozdelí v boji o posledné kvapky čierneho zlata a máme tu vojnu ako od babičky. Z východu útočí ruská veľmoc, Európa je spojená v zoskupení United States of Europa a Američania sa nemôžu len tak nečinne pozerať. Výsledok ničím neprekvapí: máme pred sebou mapu Zeme, v jednotlivých ťahoch si vyberieme, na ktoré územie zaútočíme, prípadne ktoré budeme brániť a takto až do momentu totálnej dominancie alebo totálnej nudy. Funguje to ako v singleplayeri, tak aj pri viacerých hráčov. Možnosť zapojenia sa do konfliktu z viacerých strán (okrem klasickej partičky jeden na jedného či dvaja na dvoch) má svoje čaro, pretože sa súboju účastní hneď niekoľko zástupcov zvoleného zoskupenia a miesto, o ktoré sa bojovalo, pripadne tým lepším v konečnom zúčtovaní.
Proste klasika. Lenže EndWar je stratégia konzolová, čo vývojári prizvukovali už dávnejšie, hoci PC verzia sa s objaví oneskorene taktiež. A z Ubisoftu nám nasľubovali i to, že EndWar primitívnou stratégiou, v ktorej stačí mať viac jednotiek ako súper, jednoducho nebude. Čuduj sa svet, táto pomerne náročná kombinácia napokon nebola len plkaním do vetra. Ako už bolo spomenuté, základným prvkom je hlasové ovládanie, ktoré je založené na jednoduchom princípe. Zvolíte si jednotku, činnosť a miesto, kde má tú činnosť vykonávať. Príkazy sú teda pomerne jednoduché na zapamätanie i pre podpriemerného angličtinára. Príkladov by sa dalo nájsť mnoho, princíp je však vysvetlený v prehľadom tutoriále, takže nebude robiť nikomu veľké problémy: unit X move to/attack target Y. Podobným spôsobom žiadate o posily, presúvate kameru nad bojiskom do pohľadu inej jednotky. Výslovnosť angličtiny sa dá pomerne rozumne nastaviť a intonácia hlasu dokonca ani pri tichých hráčoch, len si treba na začiatku všetko poriadne nastaviť. Podobným spôsobom žiadate o posily, presúvate kameru nad bojiskom do pohľadu inej jednotky.
Nech znie akokoľvek možnosť hlasového ovládania jednoduchá a príťažlivá, niekedy býva rýchlejšie chopiť sa konzolovej klasiky, čiže gamepadu. Voľný pohyb nad bojiskom nemáte, vždy musíte hľadieť na svet očami vybranej jednotky. Na jednej strane sa nestratíte, na druhej sa cítite obmedzovaní. Výber jednotky prebieha jednoducho a prehľadne. V menu máte každú jednotku označenú číslom, môžete vybrať jednu konkrétnu, prípadne všetky rovnakého typu alebo úplne všetky a pomocou inteligentného kurzoru jedným kliknutím určíte, či majú vybrané jednotky zaútočiť, presunúť sa alebo obsadiť kontrolný bod. Funguje to aj s gamepadom a niekedy ide dokonca aj o jednoduchšiu cestu. Hlasové ovládanie je totiž sústredené výhradne na presun na konkrétne miesta a jednotky si nemáte možnosť rozložiť presne na určité miesto. Jeden, aj druhý spôsob ovládanie však nemá žiadne veľké mínusy, pohybovať sa môžete aj na úrovni mapy – všetko ide od ruky.
Dôvodom jednoduchého ovládania je obmedzený počet jednotiek, ktoré môžete mať v jeden moment pod palcom. Maximálny počet je dvanásť, pričom k tomuto počtu sa nedostanete len tak jednoducho. Typov jednotiek je len sedem, pričom ich funkcia v prípade rozdelenia medzi strany konfliktu je totožná, líšia len vzhľadom, a i to len minimálne. Okrem tradičnej pechoty tu máme podporu bazookami, tanky, transportéry, artilériu, vrtuľníky a veliteľské vozidlo. Princíp ich boja je prostý, založený na klasickom štýle kameň-papier-nožnice. Jeden druh je účinný proti inému a slabší proti inému, imúnny voči ďalšiemu. Vysvetliť sa to dá na jednoduchom príklade: vrtuľníky sú vynikajúce proti tankom, tie zas excelujú v boji proti transportérom s guľometnou podporou a tie zas poľahky zostrelia vrtuľníky. Obrana jednotiek funguje na opačnom princípe, čiže vrtuľníky sa ťažko ubránia transportérom, tie voči tankom a tanky vybuchujú pri útoku zo vzduchu. Prosté a funkčné, pripomína to šachy.
Ďalším plusom je pomerne malá rozloha máp, na ktorých sa nestratíte, nie ste obmedzovaní tzv. fog of war, ale vidíte len to, čo vidia vaše jednotky. Na jednotlivých mapách bojujete v štyroch štýloch: obsadzujete jednotlivé body, pričom väčšinu musíte udržať určitý čas, bránite alebo útočíte na jednotlivé stanoviská, ničíte daný počet budov (na druhej strane ich musíte ubrániť) alebo musíte len zlikvidovať všetko nepriateľské. Jednoduché princípy nerobia z hrania veľkú vedu a bitky netrvajú nikdy dlho, maximálne sa môže boj pretiahnuť do pol hodinky, a to už hovoríme o extrémoch. Účinná taktika je rýchla, nutnosťou je boj na viacerých frontoch v jednom momente a účinné nasadenie správnych jednotiek.
Máme za sebou to dobré, teda to, čím budete ohúrení na začiatku, no po niekoľkých bitkách, hodinách hrania, začnú na povrch presakovať menšie chybičky krásy, ktoré spravia z hrateľnosti len torzo atmosféry pohltenia. Spracovanie ako také je na úrovni, vidíte skutočne detailne vymodelované prostredie, jednotlivé efekty výbuchov sú príťažlivé, avšak vašej pozornosti neunikne fakt, že v prípade boja v meste je všetko mŕtve, umelé, široké exteriéry sú prázdne. Dych vyrážajúce videá z bojiska, na ktorom všetko horelo, na každom kroku boli sutiny či zdemolované budovy, sú len reklamnou pozlátkou. Na začiatku vidíte mesto úhľadné, dokonca čisté, len chýbajú akýkoľvek civilisti. Mestá duchov. Interakcia s prostredím je minimálna väčšiu demoláciu si užijete len v prípade využitia podporných síl. V prípade využitia masívneho útoku je v blízkosti epicentra výbuchu zdemolované všetko i budovy, no inak sa vojnová atmosféra fláka niekde mimo diania. Audio stránka je postačujúca, v prípade pozerania na masívnejšie súboje sa cítite ako na skutočnom bojisku. Lenže málokedy dochádza k stretom veľkého počtu jednotiek, respektíve pôjde o vašu zlú taktiku, ak sa sústredíte len na jedno miesto.
Jednoducho tomu chýba atmosféra skutočne gigantického konfliktu. Pocit generála veliacemu smrtiacej sile sa postupne prepadáva do menších súbojov. Keď budú pol minúty proti sebe páliť dve jednotky, vôbec nejde o ohromujúce divadlo. Po zničení jednotky musíte počkať určitý čas na jej obnovenie v závislosti od veliteľských bodov, nechýba ani získavanie skúseností preživších jednotiek. V prípade, že ich životy poklesnú, nie sú ešte mŕtve, ale v časovom limite si po ne príde záchranný vrtuľník a pokým sa vám ich nepodarí úplne zlikvidovať, ostávajú vám v zálohe.
Umelá inteligencia pri hraní voľnej kampane (nechýba ani skirmish) neprekvapuje a nedokáže vždy reagovať strategicky, skôr vidíte rýchlosť vydávania príkazov a tradičnú umelú vychcanosť, pretože kremíkový súper vidí všade, prideľuje príkazy rýchlejšie. Singleplayeru chýba pôsobivejší príbeh so zaujímavými zvratmi. Je to dané aj voľnosťou útočenia na vybrané sektory, no i ani to by nemalo byť dôvodom k totálnej absencii kvalitnejšej zápletky. Tá je na začiatku zaujímavá, avšak nijak sa nevyvíja. A tak je to vlastne s celou hrou. Základné princípy pochopíte behom zopár bitiek, preniknete do strategických postupov a už ich len jednoducho aplikujete v tých niekoľkých konkrétnych prípadoch. Bitky sa stanú krátke, nárazové, ale neznamená to, že si užijete tú pravú vojnovú atmosféru ako v Company of Heroes. Že budete pohltení ohromnosťou World in Conflict.
EndWar rozhodne nie je zlým projektom. V prípade PC verzie by hra ako taká neobstála, konzolová prázdnota však dvíha túto stratégiu o niekoľko stupienkov vyššie. Buď tu máte rýchle a akčné hry z prostredia Command & Conquer alebo konverzie iných PC projektov (Supreme Commander, World in Conflict, Battle for Middle-Earth II). EndWar nespadá do tohto systému a odlišuje sa používaním správnych jednotiek na správne jednotky a rýchlosťou boja. Možnosť hlasového ovládania zjednodušuje vydávanie príkazov, to však dosiahnete i vynikajúcim komandovaním gamepadom – to nemá skutočne v strategických hrách obdobu a nie ste zahltení rôznymi záložkami či kruhovými menu. Na druhú stranu však tomu chýba potrebná masívnosť a akási vojenskosť. Lenže tam, kde nie je konkurencia, kde si nevyberiete nič lepšie, je náročné neodporučiť EndWar. Je to príjemná zábava, zameraná skôr na multiplayer, ale čakali sme jednoducho viac, omnoho viac. Ide však o malý krôčik vpred a presadzovanie sa stratégií na konzolách už nemusíme považovať za utópiu.
