ričania a Sovieti. Tú s poradovým číslom 5 z programu Venera vyslal ZSSR k Venuši pred štyridsiatimi rokmi.
Venuša ľudstvo už od nepamäti fascinovala. Večernica alebo Zornička sa stala nielen súčasťou dávnej mytológie, ale i objektom záujmu vedcov. Napriek tomu, že dnes sa azda zaujímavejším javí Mars, v minulosti smerom k Venuši smerovalo viac vesmírnych sond.
Sovietsky zväz v roku 1961 odštartoval vesmírny program Venera (Venuša), ktorý v sebe zahŕňal vyslanie vesmírnych sond smerom k tejto Slnku druhej najbližšej planéte.
Program slávil úspechy, napriek tomu, že spočiatku to tak nevyzeralo (protoVenera neopustila orbitu Zeme a s prvou sondou stratili počas letu spojenie) a sondy nie vždy prežili.
Veľkým úspechom v sovietskoamerickom vesmírnom závode bola sonda Venera 4. Jej výskumné nástroje vstúpili 18. októbra do atmosféry Venuše a ona sa tak stala prvou v histórii vesmírnych programov, ktorá dokázala analyzovať prostredie cudzej planéty. Jej predchodkyňa bola zase prvým ľudským objektom, ktorý dopadol na inú planétu. Aj keď doslova.
Nepristaneme
Problém s Venušou však bol ten, že i keď je k nám planéta väčšinou bližšie ako Mars, pristáť na nej z dôvodu jej atmosférických podmienok je oveľa komplikovanejšie. Sovieti ale chceli na planéte pristávať.
Chvíľu preto tvrdili, že Venere 4 sa to podarilo a na povrch Venuše dosadla funkčná a neporušená. 19. októbra však okolo planéty preletela americká sonda Mariner 5 a tá dokázala, že klamú.
Nameraný atmosférický tlak na planéte bol oveľa väčší, ako Venera mohla zvládnuť.
Sovieti následne priznali, že atmosférický modul to asi neprežil.
Nasledovalo aj prehodnotenie programu: dve ďalšie sondy „pretvorili“ na atmosférické.
Venery 3 až 6 boli pritom prakticky totožné, s prežitím a dopadom na Venušu sa však pri piatej a šiestej už nepočítalo.
Sovietski vedci sa poučili.
Venera 5
Vesmírnu sondu Venera 5 vypustili 5. januára 1969 zo sovietskeho kozmodrómu Bajkonur. Približne hodinu a pol po štarte sa odpútala od štartovacieho modulu - nosnej rakety typu Sojuz a vyrazila smerom k Venuši. Tam mala získať údaje o zložení jej atmosféry.
16. mája toho istého roku skoro poltonová zložka sondy vstúpila do atmosféry planéty a začala odosielať údaje. Venera 5 sa tak stala druhou sondou, ktorá „z“ Venuše poslala vedcom informácie (Mariner letel „len“ okolo). Spolu so „sestrou“ Venera 6 - Sovieti totiž mali vo zvyku vysielať vesmírnych výskumníkov v pároch - zistili, že atmosféra Venuše sa skladá najmä z oxidu uhličitého, len pár percent tvoria dusík a kyslík.
Dáta na Zem sonda posielala asi 53 minút. Zhruba 26 kilometrov od povrchu planéty ju však zničil atmosférický tlak.
Program Venera následne úspešne pokračoval až do roku 1984. Siedmej sonde sa v decembri 1970 podarilo na Venuši pristáť a stala sa prvým ľudským strojom, ktorý vysielal dáta z povrchu inej planéty. Deviata sonda zhotovila obrázky planetárneho povrchu, pätnásta priniesla radarovú mapu povrchu.
program Venera
protoVenera odštartovala 4. februára 1961
Venera 3 „spadla“ na povrch Venuše 1. marca 1966
Venera 9 poslala na Zem čiernobiele snímky povrchu Venuše 22. októbra 1975
 |
